Ak sa v manželstve počas niekoľkých rokov nepočalo dieťa, lôžko muža mohol zaujať jeho otec, respektíve brat. Slávenie slnovratu u Slovanov sa zase spájalo s posvätnou promiskuitou.
Keďže naša mytológia nie je spracovaná ani zďaleka tak ako tá grécka alebo germánska, každý pokus púšťať sa do témy starých slovanských božstiev, je rizikom. Viacerí odborníci - etnológovia, historici aj archeológovia priznali, že nech napíšeme čokoľvek, naše údaje môžu byť tak nezmyslami, ako aj čírymi pravdami.
Múdrejšia nebola ani ulica. V ankete na tému „koľko slovanských bohov poznáte,“ väčšina odpovedala, že žiadneho. Kým štyria si spomenuli na Perúna, šiesti vyslovili meno Zeus. S dávkou zveličenia teda možno povedať, že grécky šéf Olympu rezonuje viac ako naši vlastní bohovia.
Pôda pre dezinformácie Etnologička Elena Zahradníková zo Slovenského národného múzea v Martine isté problémy pri výskume predkresťanských predstáv o bohoch priznáva. „Nezachovali sa komplexné písomné údaje. Informácie skladáme z cestopisov arabských cestovateľov a obchodníkov, zo záznamov iných náboženstiev, najmä kresťanstva, z rôznych folklórnych prameňov. Čerpáme aj z Metodovej práce „Zákon súdny ludem“. Sú to však len čiastkové informácie. Celá téma je tak skvelou pôdou aj pre dezinformácie. Doplniť ju vieme len vtedy, ak sa objaví ďalší cenný materiál, napísaný povedzme Gorazdom, Metodom či jeho nasledovníkmi.“
Odborníčka tvrdí, že výsledok je skreslený aj vnímaním jednotlivcov. „Vezmite si cestovateľa z arabského sveta. To, čo tu videl, vnímal špecificky, teda cez kultúru, v ktorej bol vychovaný. Logicky to potom tak aj interpretoval.“
Súhlasí aj historička a etnologička Katarína Nádaská. „Výskum sa robí ťažko, dôkazov o tom, ako presne vyzeral panteón staroslovanských bohov, je málo. Zachované sú najmä sekundárne pramene, kroniky, rozprávky, aj to sa zväčša týka východných Slovanov.“ Príliš nepomohol ani knieža Vladimír, ktorý dal v roku 980 postaviť kyjevský panteón slovanských bohov. Keď na sklonku svojho života prijal kresťanstvo, nechal ho zrúcať.
Podľa Nádaskej sú najväčšie problémy s mapovaním božstiev západných Slovanov, teda tých z polabsko-pobaltského okruhu. „Veľa domnienok sa nedá vedecky overiť. Informácie sa dlho tradovali len ústnym podaním. Zapisované rozprávky a mýty sa začali rozmáhať až v období romantizmu, u nás sa tomu venovala najmä generácia štúrovcov a ich predchodcov. Navyše Slovensko bolo súčasťou Uhorska, vďaka čomu bol proces sebauvedomovania ťažší.“
Prežili aj v kresťanstve Podľa autora knihy Svet slovanských bohov a démonov - Zdeňka Váňu, bol najstarším informátorom o slovanskom náboženstve Prokopios z Caesaerei v 6. storočí. Peter Laca v časopise Theologos, ktorý vydala Gréckokatolícka teologická fakulta v Prešove, uvádza, že „Slovania boli ešte za starých čias v predslovanskej dobe pohanmi. Oslavovali a ctili si prírodné sily a množstvo dobrých a zlých bohov. Postupne sa u nich vytvorila predstava o trojici najmocnejších bohov. A odtiaľ bol už iba malý krok k monoteizmu.“
Etnologička Zahradníková tvrdí, že „si treba definovať, kto vlastne sú pohania. Podľa slovníka slovenského jazyka je pohanom ten, kto vyznáva mnohobožstvo alebo modly. Ďalším významom tohto slova je nekresťan, neznaboh v kresťanskom slova zmysle, teda nie neveriaci v akýkoľvek iný kult. Slovania boli nábožní, mali svoje kulty. Neveriacimi mohli byť len z pohľadu iného náboženstva, napríklad kresťanstva či islamu. Faktom je, že v bohov verili.“
Mnohí síce za prvých šíriteľov kresťanstva u nás považujú Cyrila a Metoda, kresťanské učenie sa tu však objavilo už predtým. Ani jeho neskorší rozmach ale neprehlušil existenciu starých slovanských božstiev. Ako vysvetľuje Zahradníková, mnohé dodnes prežili v podobe démonov či rozprávkových bytostí. „Vezmite si Víchricu, ktorá bola pôvodne bohyňou veľmi nebezpečného vetra, a zároveň dcérou boha vetra Striboga. Alebo Meluzínu, ktorá vám počas zimy zavýja okolo komína a prináša sneh. Vo folklóre prežili aj víly, divožienky, rusalky, bludičky, strigy a ďalšie bytosti.“
Podľa etnologičky sme teda síce opustili vieru starých Slovanov, ale dodnes prežíva vo frázach, nadávkach aj v rozprávkach. „Dokonca až do prelomu 19. a 20. storočia bolo zvykom nechávať na poli takzvanú Velesovu bradu (trs obilia) ako obetu bohu, ktorý chránil polia a úrodu. Perúnovi ako bohu blesku, dažďa a búrok bol zase zasvätený dub, a až do konca 19. storočia dávali ľudia do podstrešia domov dubové vetvičky ako ochranu pred bleskom.“
Hostina priamo pri hrobe Zahradníková odmieta, že slovanskí bohovia vzbudzovali strach. „V rámci ich kultu existovala snaha ľudí nakloniť si ich, obetovať im dary s cieľom podporiť ich dobré vlastnosti a potlačili zlé. Ľudia napríklad verili, že ak vyčistia studničky a obetujú im dary, celý rok im budú dávať kvalitnú vodu. Šlo teda o vnútornú vieru ľudí, nie o strach.“
Ten odmieta aj historička Katarína Nádaská. „Slovania vyznávali prírodné náboženstvo, nemali kamenné, ale drevené chrámy, primárne však šlo len o akési obetné miesta. Uctievali živly, ktoré si personifikovali do spomínaného panteónu. Nehovorila by som o strachu, skôr o uctievaní. Cieľom bolo nakloniť si boha pre veci, ktoré potrebovali.“
Podľa Nádaskej fungovala silná úcta k mŕtvym predkom. „Ak sa Slovania niekoho naozaj báli, tak mŕtvych. Preto sa v rámci pohrebu robili úkony, ktoré mali zabezpečiť, aby sa mŕtvy nemohol vrátiť. Napríklad sa spravil v streche domu otvor a ním sa na fošni vytiahol mŕtvy hore, čo symbolizovalo, že už nenájde cestu späť.“
Slovania poznali kostrové aj žiarové pochovávanie. „Pri hrobe sa zišla celá osada, priamo tam sa konala aj pohrebná hostina, teda to, čomu dnes hovoríme kar. Hrob sa potom navštevoval aj ďalších deväť dní. Vždy sa prinášali obetné dary ako medovina, kaša, kvas a podobne. Ľudia sa teda nebáli bohov, ale mŕtvych,“ vysvetľuje Nádaská.
Posvätná promiskuita Niektoré obrady prežili dodnes. Príkladom podľa Nádaskej je pečenie známych moravských koláčov okrúhleho tvaru, plnených makom, orechmi či tvarohom. „Guľatý tvar pochádza od starých Slovanov, šlo o obradové pečivo, ktoré sa plnilo medom, pričom symbolizovalo tvar slnka, ktorému sa vzdávala úcta.“
Ďalším prežitkom z dôb minulých je šibačka a oblievačka. „Žena mala byť pošibaná korbáčom, upleteným ž čerstvého prútia, čo jej malo dodať plodnosť, ohybnosť a zdravie. Polievanie malo purifikačnú, teda očistnú funkciu. Cieľom bolo, aby ženy netrpeli chorobami a vládali rodiť deti,“ vraví Nádaská.
Ženy mávali desať a viac detí, podľa historičky starí Slovania poznali aj polygamiu. „Ak sa muž dokázal postarať o viac žien, tak ich mal. Cieľom bol čo najviac detí, lebo vo vtedajšej morálke boli aj lacnou pracovnou silou.“
Zaujímavosťou je slávenie letného slnovratu, ktoré trvalo viac týždňov. „Vtedy fungovalo obdobie takzvanej posvätnej promiskuity. Šlo o to, aby čo najviac žien malo čo najviac stykov s mužmi. Deti sa vnímali ako požehnanie a na to, či sú manželské alebo nemanželské, sa príliš nehľadelo,“ tvrdí Nádaská.
Platilo tiež, že ak sa v manželstve počas niekoľkých rokov nepočalo dieťa, lôžko muža mohol zaujať jeho otec či brat.“ Zahradníková dopĺňa, že „Slovania poznali aj snachačevstvo – keď bol manžel ešte „nedospelý“, sexuálne ho mohol nahradiť jeho otec, pričom deti z takého vzťahu boli automaticky považované za deti syna.“ Jedným zo zvykov bolo aj súloženie v brázde na poli počas prvej jarnej orby v snahe zabezpečiť plodnosť zeme.
Jednotné rozdelenie nejestvuje
Pôvodné obrady sa postupne modifikovali na kresťanské.
Etnologička Elena Zahradníková preferuje rozdelenie bohov, ako ho vo svojej knihe Svet slovanských bohov a démonov prezentoval Zdeněk Váňa. „Prvú skupinu tvorili štyria bohovia, vlastní všetkým slovanským národom. Boli to Svarog, Svarožic-Dažbog, Perún a Veles. V ruskom okruhu (východní Slovania) Váňa okrem iných spomína aj Striboga, Mokošu, či Trojana. Tretiu skupinu tvorili bohovia polabsko-pobaltských, teda západných Slovanov. Sem patria Radegast, Svantovít, Triglav, Rugievit a ďalší.
Etnologička Elena Zahradníková Historička a etnologička Katarína Nádaská pozná aj iné rozdelenie. „U západných Slovanov mal status najvyššieho boha Svantovít. Do tohto okruhu patril aj Rugievit, Porenutius či Triglav, Radegast a Černoboh. Tieto božstvá mali viac hláv, čím sa zdôrazňovala ich všemohúcnosť.“ U východných Slovanov bol podľa historičky navrchu boh bohov Perún, k nemu patrila bohyňa Mokoš či bohovia Dažbog, Chors, Veles, Stribo či Simargl.
Nádaská tvrdí, že po prijatí kresťanstva sa Perún pretransformoval na svätého Eliáša, ktorý sa podobne znázorňuje aj ikonograficky, Veles zase do postavy svätého Blažeja. „Keďže kresťanstvo sa u nás nepresadzovalo veľkým krviprelievaním, zakorenené obrady sa pomaly preberali a postupne modifikovali. Viaceré kresťanské kostoly boli postavené priamo na miestach pohanských kultov, platí to najmä u východných Slovanov. Ak na ne boli ľudia naučení chodiť, chodili tam aj naďalej, akurát sa zmenil Boh, ktorého uctievali.“
Karol Sudor
Najznámejší bohovia
Svarog – boh zákonodarca, ktorý ustanovil svet, ale aj monogamiu zo strany muža aj ženy. Bol to základný boh – otec.
Svarožic-Dažbog – boh Slnka, syn Svaroga. Podľa jednej povesti jeho otec stvoril svet a potom sa schoval do vajíčka. Jeho syn ho odvtedy ťahá po nebi vo voze, pričom ráno vychádza na východe a zapadá na západe. Je teda Slnkom.
Perún – boh blesku, dažďa a búrok. Zasvätený mu bol dub, jeho vetvičky mali chrániť pred bleskom. Pri soche, ktorú mu dal postaviť knieža Vladimír, musel stále horieť oheň, na ktorý sa prikladali len dubové polienka.
Veles – bohhospodárenia. Velesova brada (trs obilia) sa nechávala na poli ako obeta. Zodpovedal za úrodu, podliehali mu stáda hospodárskych zvierat. Staral sa aj o podsvetie, teda druhý svet. Ten si naši predkovia predstavovali ako háj, ktorý obkolesujú nekonečné pasienky. Strážil, aby odtiaľ neutiekla žiadna duša. Mŕtvych vtedy naozaj pochovávali v hájoch. Verilo sa totiž, že ak príde na návštevu duša človeka, tak v podobe vtáka, ktorý si potrebuje niekam sadnúť.
Svantovít – u niektorých Slovanov mal status najvyššieho z bohov. Zodpovedal za boj aj hospodárstvo. Vlastnil veľkého koňa, na ktorom viedol ľudí do boja, družinu tvorilo 300 jazdcov. Spája sa s ním zaujímavý obrad – kňaz sa ukryl sa obrovský koláč a pýtal sa zúčastnených, či ho vidia. Ak ho nevideli, tak im poprial, aby mali veľkú úrodu, z ktorej sa bude dať opäť upiecť veľký koláč. Zároveň bol v jeho svätyni chovaný biely žrebec, pomocou ktorého sa veštilo a ktorého vraj on osobne využíval na nočné výpravy.
Mokoš – jedna z mála stopercentne potvrdených bohýň, ktorú uctievali starí Slovania. Niektoré ruské pramene ju uvádzajú ako bohyňu – matku, ktorá bola zodpovedná aj za bezproblémový priebeh pôrodov.
Morena – bohyňa smrti a zimy. Zapaľuje a hádže sa do vody dodnes. Traduje sa, že ak nebude vynesená za dedinu a zničená živlami, mohla by šarapatiť ďalej.
Lada – podľa niektorých zdrojov matka bohov, podľa iných to však bola Mokoš. Uctievanie Lady nie je potvrdené, predpokladá sa, že mohla byť aj pendantom Vesny.
zdroj: etnologičky Elena Zahradníková a Katarína Nádaská, ks
Občiny robia obrady aj dnes
Na Slovensku existujú občiny s obradmi podľa starých zvykov. Jednou z nich je Svätoháj rodnej viery. Na otázky odpovedá jej člen Weleslaw, občianskym menom Peter Kuzmišín.
Texty o slovanských božstvách ste publikovali na blogu Sme, pripravujete z nich knihu. Čo v nej bude?
Každá kapitola má tri časti – prvou je modlitba k jednotlivému bohu, druhou legenda o ňom a tretia opis boha tak, ako som to vyčítal z prameňov, či zažil na vlastnej koži v rámci rozjímania, keď sa mi dané božstvo zjavilo.
Vlastné zážitky so starými božstvami? Kto tomu uverí?
Problém s autenticitou predsa priznávajú aj odborníci. Ide o moju vieru, tú nemôže nik napadnúť. Ak som niečo zažil, je to nespochybniteľné. Navyše som sa zameral na príbehy a legendy. Legenda je len jedna, rozprávačov mnoho. Kedysi existovali takzvaní igrici. Tí cestovali a v dedinách zabávali ľudí hraním na hudobný nástroj či rozprávaním príbehov. Mnohé ďalšie si zase vypočuli. Tak sa legendy šírili a formovali, tak môžem postupovať aj ja.
Koľko občín je na Slovensku?
Viem o piatich aktívnych, ktoré robia aj celoslovenské obrady. Okrem Svätohája rodnej viery existuje Perúnov kruh, Karpatský pecúch, Rarach a Dažbogovi vnuci, v Česku napríklad Rodná víra.
Peter Kuzmišín S hodnovernými prameňmi majú problém aj odborníci. Z čoho vychádzate pri obradoch?
V rámci občín sú tri zásadné prúdy. Prvý je silno etnograficko-historický, kde sa obrady odvíjajú výhradne od historických faktov. Čo nie je doložené, to neexistuje. Druhý prúd je ezoterický, čo znamená, že niektoré občiny božstvá transformujú do sféry energií. Ortodoxnejšími prúdmi sú za to odsudzované. Tretí prúd tvorí stredná cesta, teda niečo medzi prvým a druhým prúdom. Sem patríme my.
Vaše obrady môžu niekomu evokovať, že ste sekta.
Určite nie. Pre nás je podstatné len to, aby človek žil svoju vieru. Nemáme predpisy ani príkazy, každý sa k nám môže pridať aj kedykoľvek odísť. Nefunguje tam žiadna manipulácia ani odovzdávanie majetkov, sme tolerantní ku kresťanom aj k iným občinám. Naopak to príliš neplatí. Stalo sa, že kresťania nám zlikvidovali obetné miesto na príkaz farára.
Ako vyzerá obrad?
Každý je iný. Pred rokmi bývali obrady trochu neokrôchané, dnes sa začínajú šperkovať. Ľudia ich preciťujú duchovnejšie, na druhej strane to zvonku pôsobí teatrálnejšie. V rôzne dni oslavujeme rôznych bohov.
Čo konkrétne sa tam deje?
Opíšem náš obrad vítania jari. Členovia sa rozostavia na východnej strane obradného kruhu. Ten môže byť fiktívny, vysypaný kvetmi či obložený kameňmi. Po jeho obvode sa rozsýpa mak alebo pšenica. Kruh trikrát obídeme v smere hodinových ručičiek, pričom odriekame modlitbu. Chodením vyznačujeme bod stretnutia s bohmi. Potom sa rozostavíme po obvode a žrec (obradník) povie nejaký príbeh. Následne pristúpi ku každému z nás a kraslicou prebehne po našom tele, čím z neho sníme choroby aj zlé myšlienky. Zároveň dá každému jedno vajíčko. Na konci sa každý člen pofŕka dymom zo zmesi byliniek a umyje si ruky.
Čo to symbolizuje?
Očistu. Od žreca potom dostaneme roh s medovinu, chlieb či medvedí cesnak, teda obetinu, s ktorou sa opäť obchádza kruh v smere hodinových ručičiek. Kto sa napije medoviny, môže nahlas vysloviť svoje želanie. Z toho máme zimomriavky, také je to silné. Na konci sa kruh obíde v opačnom smere, vezme sa Morena, zapáli sa a hodí do vody. Ľudia po nej hádžu svoje vajíčka, čo symbolizuje, že má so sebou vziať všetko zlo, čo sa v nás nazhromaždilo počas zimy.
Karol Sudor
Beata
Balogová
