Radičovej kabinet v prvom roku svojho pôsobenia nevykonal dosť na to, aby ho bolo možné označiť za úspešný. Úzkym miestom vládnutia nebol parlament, ale ministri a koaličná rada.
Keď sa agentúra MVK rok od volieb voličov vládnych strán spýtala, či je situácia v krajine taká, akú čakali, takmer polovica voličov priznala, že stav je horší, ako očakávali.
Koalícia, ktorú nominálne tvoria štyri politické subjekty, ale fakticky je ich šesť, za rok vládnutia nesplnila očakávania polovice svojich voličov.
Situácia je pre vládnu zostavu o to horšia, že ani zďaleka ešte neurobila všetky bolestivé zmeny, ktoré ohlasovala.
Na úspešnú vládu málo
Po roku už mala mať vláda za sebou zásadnú reformu odvodového systému, zmenu Zákonníka práce i zmeny v dôchodkovom sporení.
Pretože ide o opatrenia, ktoré sa dotknú príliš veľa ľudí a nie všetkých iba priaznivo, dá sa očakávať, že to bude mať na popularitu vládnych strán podobný účinok, ako malo zvýšenie DPH či celková konsolidácia verejných financií.
Minister financií Ivan Mikloš o uplynulom roku povedal, že ho koalícia využila „na prípravu zásadných zmien vo fungovaní krajiny“.
Hoci za rok sa určite nedá zvládnuť všetko, zmeny, ktoré sú pre krajinu zásadné, úspešná – programová a akcieschopná – vláda robí na začiatku funkčného obdobia. Radičovej kabinet v prvom roku vykonal málo na to, aby ho bolo možné označiť za úspešný.
Napriek tomu, že koaličná väčšina v parlamente je krehká a často nevyspytateľná, pri viacerých zákonoch sa ukázalo, že je dostatočne pevná, aby sa tam dali presadiť aj zásadné zmeny. Pravda, ak sú vecne i politicky dobre pripravené.
Potvrdili to predovšetkým návrhy ministerky spravodlivosti Lucie Žitňanskej. Tie boli priechodné, hoci išlo o zmeny, proti ktorým sa postavila nielen celá opozícia i s prezidentom, ale aj Harabinova väčšina v súdnictve či prokuratúra Dobroslava Trnku a Ladislava Tichého.
Napriek pôvodným obavám, že úzkym miestom vládnutia bude parlament, realita je iná – úzkym miestom sú ministri, ministerstvá a predovšetkým koaličná rada.
Skutočnosť, že zásadné zmeny sa v prvom roku viac „pripravovali“ ako realizovali, nemôže vládna zostava dávať za vinu nikomu inému iba sebe.
To, že nedokázala presadiť zmeny, ktoré záviseli iba a len od nej, museli na jej voličov vplývať najodpudivejšie. Príkladom biedy prvého roku vládnutia navždy zostane voľba generálneho prokurátora.
Bieda roka
V októbri 2010, pred prvou voľbou nového generálneho prokurátora, traja koaliční predsedovia ponúkli šéfovi SDKÚ, aby si vybral svojho kandidáta (okrem Trnku) a oni ho podporia. Pretože túto možnosť Mikuláš Dzurinda neprijal, jeho partneri v koalícii sa právom zhodli, že tým prejavil svoj „záujem sa nedohodnúť“.
To, čo potom nasledovalo, bola tragikomická absurdná dráma, lebo v decembrových tajných voľbách prinajmenšom piati koaliční poslanci dali hlas Trnkovi, čo iba šťastnou zhodou okolností nespôsobilo odchod premiérky a pád celej vlády.
Vzájomná nedôvera v koalícii bola taká hlboká, že pretrvala až do ďalšej tajnej voľby v máji 2011.
O tom, že v pozadí tejto absurdnej epizódy bola politická intriga, svedčí fakt, že v júnovom tajnom hlasovaní dostal koaličný kandidát Jozef Čentéš 79 hlasov – pretože ich dostal až v čase, keď jeho vymenovanie má už v rukách prezident a Ústavný súd, koalícia sama zmarila svoju voľbu.
Keďže prokuratúra je monokratická ustanovizeň, rozhodujúci vplyv na jej fungovanie má generálny prokurátor. Pretože zmena na poste šéfa prokuratúry nenastala, v dohľadnom čase nenastane ani zásadná zmena vo fungovaní prokuratúry.
Vládna väčšina zlyhala v zásadnej veci a zlyhala v situácii, keď všetko záviselo iba od nej. Nemôže sa preto čudovať, že nadobúda imidž zostavy, ktorá problémy nerieši, lebo je sama problém.
Posilnená, ale nie silná
Po sto dňoch vlády premiérka Radičová poznamenala, že jej úloha je v koordinácii – nielen medzi ministrami, ale aj koaličnými stranami.
Treba povedať, že jej rolu koordinátorky a líderky nespochybňovali traja koaliční partneri SDKÚ, ale ani poslanci OKS či hnutia Obyčajní ľudia. Svoju líderskú pozíciu musela brániť predovšetkým pred vlastnou stranou, či presnejšie – jej užším vedením.
Faktom je, že hrozbu demisie musela použiť dvakrát a vždy v konfrontácii s vedením SDKÚ. Prvýkrát vtedy, keď poslanec Stanislav Janiš navrhol ako „svojho“ kandidáta na post generálneho prokurátora Dobroslava Trnku.
Druhýkrát potom, keď sa minister financií napriek faktom až príliš zastával „svojho“ riaditeľa daňových úradov.
Za pol roka – od decembra 2010 do júna 2011 – sa pozícia Ivety Radičovej posilnila, pretože už nikto, dokonca ani vedenie jej vlastnej strany, nemôže počítať s tým, že po jej vyprovokovanom odchode bude vládna koalícia pokračovať, ako keby sa nič nestalo.
Premiérka je už dostatočne silná, aby mohla v exemplárnych prípadoch zabrániť regresu do čias, keď bol stranícky klientelizmus „hlavným operačným módom vládnutia“. Ale nie je – a v tomto funkčnom období ani nebude – taká silná, aby mala v SDKÚ hlavné slovo.
Pokus – omyl
Po sto dňoch vládnutia premiérka tiež vyhlásila, že vo vláde a v koalícii „končí systém pokus – omyl“.
Stačí si spomenúť na koaličný pokus obsadiť post šéfa Národného bezpečnostného úradu a je jasné, že „omylov“ bolo príliš veľa, aby sa ohlasovaný koniec „systému“ dal brať vážne.
A to nielen vo veciach personálnych, ale aj pri takých témach, ako je odvodová reforma či reforma dôchodkového sporenia. Systém „pokus – omyl“ prežil prvých sto dní, a aj celý prvý rok vládnutia.
Vzťahy vládnych strán sú oveľa horšie ako pred rokom. Silná animozita vznikla predovšetkým medzi SaS a KDH, ktorá oslabuje nielen obe strany, ale aj koalíciu ako celok.
Pretože strany svoje postoje voči druhému považujú za profilujúce, konfliktné situácie nebudú zriedkavé, takže vyhlásenie, aké sme na začiatku júla počuli od predsedu Sulíka („odteraz budeme fungovať oveľa lepšie“), nebolo určite posledné tohto druhu.
Neoficiálne koaličné strany – OKS a Obyčajní ľudia – za uplynulý rok potvrdili, že bez námahy dokážu zablokovať aj to, na čom sa dohodla „veľká“ koalícia na koaličnej rade.
Ako sa ukázalo, možnosť „vetovať“ vôľu štyroch strán nemusí byť vždy deštruktívna, lebo v niektorých prípadoch priniesla aj racionálnu korekciu nie celkom šťastnej koaličnej dohody. Prvý rok ukázal, že ani poslanci OKS, ani zoskupenie Obyčajných ľudí nie sú vážnou hrozbou pre politickú stabilitu vlády a koalície.
Po sformovaní kabinetu a prijatí vládneho vyhlásenia sa dalo podľahnúť dojmu, že potenciál tejto garnitúry je vyšší, ako bol potenciál jej predchodcov. Po roku je zrejmé, že vládnuca zostava svoj potenciál zatiaľ nerozvinula a ani nevyužila.
Článku k začiatku druhého povolebného roku dal Ivan Mikloš príznačný titulok: Teraz sa ukáže. Druhý rok tak má ukázať to, čo sme od vládnej garnitúry v prvom roku nevideli: Efektívnu snahu zmeniť Slovensko až do takej miery, aby mala šancu pokračovať vo vládnutí aj po ďalších voľbách.
