Pri páde vojenského lietadla v roku 1956 zahynulo 21 dôstojníkov. Režim všetko tajil. V Lome nad Rimavicou museli na vlastnú päsť roky pátrať, kým zisitili, kto boli vojaci, ktorí zomreli na lúke pri obci.
LOM NAD RIMAVICOU. Desiatky rokov komunistický režim tajil, že sa 3. júla 1956 stalo letecké nešťastie, pri ktorom neďaleko Lomu nad Rimavicou zahynulo 21 dôstojníkov československej armády.
Starosta obce Vladimír Vetrák sa na tragédiu pamätá presne, hoci mal len šesť rokov. A postaral sa aj o to, aby obete mali pamätník.
Trosky lietadla na poliach nad dedinou a telá vojakov, z ktorých zostali len zvyšky, mu zostali pred očami navždy. V poli nad dedinou, ktorá je v breznianskom okrese, ukazuje na upravené, ale zatiaľ prázdne miesto.
Onedlho tam bude štvormetrový drevený kríž a masívny žulový kameň s pamätnou tabuľou na obete nešťastia. Posvätenie kríža a slávnosť načasovali na 29. júla, ministerstvo obrany čaká na oficiálne pozvanie a je pripravené sa na spomienke zúčastniť.
Utajené dokumenty
Starosta s kronikárom Ladislavom Kubišom roky pátrali po detailoch tragédie, ale nevedeli získať dokumenty. Desaťročia utajované dokumenty o havárii napokon našli vo Vojenskom ústrednom archíve v Prahe.
„Písali a telefonovali sme všade. Na ministerstvo obrany, generálny štáb, Múzeum SNP, vojenské letisko Sliač. Všade nám povedali, že o havárii nič nevedia,“ opisuje detektívnu prácu starosta.
Pražskú stopu im poskytol Vojenský historický ústav v Bratislave. Z českého Vojenského ústredného archívu im poslali overené kópie dokumentov o havárii, zoznam obetí, aj historické fotografie. Až potom padlo rozhodnutie, že obetiam postavia pamätník.
„Tu padlo, ale vtedy tu boli polia,“ ukazuje starosta na smrekový lesík. „Asi desať žien pracovalo na poli. Bola búrka a išli sa schovať, ináč by bolo viac obetí.“ Vetrák kráča po cestičke uprostred lesa. Na chodníku je plno päť až desaťcentimetrových kovových zvyškov lietadla postupne vyplavovaných dažďom.
„Ako deti sme to zbierali, aj hviezdičky z výložiek. Toto je pravdepodobne pánt z dverí, a toto asi z vysielačky. Lietadlo sa rozbilo na tisíce malých kúskov.“
Keďže velenie armády príčiny pádu lietadla tajilo, medzi miestnymi kolovali konšpiračné teórie. Špekulovali, že misia bola tajná, že dôstojníci smerovali do Sovietskeho zväzu na výcvik, dokonca že nehoda nebola náhodná.
Utajené dokumenty
Všetky dokumenty o páde vojenského lietadla americkej výroby D-47 sú označené nápisom „TAJNÉ“, vrátane zoznamu obetí.
Lietadlo vzlietlo o 14.00 z Pardubíc a smerovalo do Prešova. Približne o hodinu sa zrútilo pri Lome nad Rimavicou. Dva dni po nehode informuje náčelník štábu veliteľa letectva Boleslav Šrom predsedu vlády o katastrofe.
Lietadlo vyrobené v roku 1943 letelo v oblakoch vo výške tri kilometre a posádka plnila z dokumentov neidentifikovateľné úlohy cvičenia. Niekoľko minút pred pádom, nad letiskom Zvolen, piloti hlásili polohu a žiadali zameranie.
Potom sa odmlčali. Podľa hlásenia vleteli do búrky, ktorá poškodila najmä krídla a výškové kormidlo. Keď vyleteli z mrakov, pilot sa pravdepodobne snažil s poškodeným strojom pristáť na poliach, ale už sa mu to nepodarilo. „Lietadlo sa stalo neovládateľné a zrútilo sa. Príčinu katastrofy potvrdili očití svedkovia,“ napísal predsedovi vlády Šrom.
Miesto obkolesila armáda
Z lietadla nezostalo takmer nič, o tragédii sa krátko po nej už nehovorilo.
LOM NAD RIMAVICOU. Obloha sa zrazu zatiahla a tri búrky sa stretli niekde nad lomským kostolom, spomína starosta Vladimír Vetrák na tragický 3. júl v lete 1956.
Pásol kravy. „Dážď, krupobitie, hrmelo. Zvony zvonili, odjakživa proti búrke. Potom som počul huk motorov lietadla. Svišťalo to, ako keď vo filmoch padajú zasiahnuté lietadlá. Potom rana a výbuch. Vedeli sme, že sa niečo stalo,“ spomína si starosta.
Aj Ľudovít Kubiš, miestny kronikár, videl lietadlo, ale z iného miesta. „Letelo ponad nás. Zašlo za horu, a potom sa ozval zvláštny zvuk.“ Vystrašení Lomčania bežali na polia vzdialené dva-tri kilometre nad dedinou. Na mieste už boli policajti. Všetko bolo rozmetané okolo jamy. Trčal len motor.
„Zdalo sa mi, že vrtuľa sa ešte točila. Bolo to strašné. Neviem si predstaviť, ako ich mohli identifikovať. Vlastne jedného áno. Podľa koženej bundy to bol pilot,“ hovorí starosta. Neskôr zvyšky lietadla obkolesila armáda.
Starostov otec bol vtedy tajomníkom miestneho národného výboru. Ani on o tragédii nikdy doma nehovoril.
„V priestoroch obecného úradu zriadili štáb. Okolo bolo množstvo gazov, sanitiek a vojenských áut. Cínové rakvy odvážalo 21 veľkých Tatier 111. Každú jedno nákladné auto.“
Daniel Vražda
Nevedeli, kde zomreli
Denník SME získal svedectvá rodín, ktoré donedávna ani nevedeli, že ich blízki zahynuli pri leteckom nešťastí na Slovensku.
BRATISLAVA. Rodina kapitána Hrubého, ktorý zahynul pri havárii vojenského lietadla v roku 1956 pri Lome nad Rimavicou, donedávna nevedela, prečo lietadlo padlo a dokonca ani to, že sa zrútilo na Slovensku.
Eva Hrubá sa dozvedela, že jej otec, kapitán Ján Hrubý, zahynul nad Lomom nad Rimavicou, len pred niekoľkými dňami. Rodina netušila, kde ich otec letí, ani to, že lietadlo padlo na Slovensku.
„Bývali sme v Pardubiciach. Prišli vojaci a povedali, že sa stalo letecké nešťastie a otecko zahynul. Nič viac sme sa nedozvedeli.“ Pamätá si štátny pohreb, že im dali urnu a vkladné knižky.
Pre rodinu sa začali zlé časy. Matka sa veľmi bála a snažila sa odsťahovať s deťmi na Slovensko. Brat sa pamätá na príhodu, keď matka odišla do obchodu a niekto otvoril dvere. Schoval sa pod stôl a videl, ako sa niekto prechádza po byte. Aj neskôr im vraj ktosi otváral dvere.
„Neviem, že by mamu kontaktovala armáda alebo spravodajská služba. Veľmi sa bála, ale chcela nás od zlého chrániť.“ Rodina sa napokon na Slovensko presťahovala.
Daniela Kišová prišla pri tragédii o otca, keď mala deväť rokov. Bývali v Havlíčkovom Brode. Spomína si, že otec išiel na služobnú cestu. Ešte predtým jej poslal balík do Tábora, ktorý jej nikdy neprišiel.
„Hovorilo sa všeličo. Počula som, že nemali letieť pre zlé počasie, ale vraj pilot neposlúchol. Bolo to celé čudné. Prečo leteli? Prečo nemali padáky, aby mohli vyskočiť?“ Kladie otázky dcéra nadporučíka Michala Upohlava.
Daniel Vražda
