Ťažký zrod nového Slovenska

V Esterházyho paláci v Bratislave sa pred pár týždňami začala výstava s názvom Nové Slovensko – (ťažký) zrod moderného životného štýlu 1918 – 1949. Slovenská národná galéria na nej predstavuje fotografie, maľby i filmy, ktoré zachytávajú kľúčové obdobie,

Viliam Malík: Stavba pomníka M. R. Štefánika, 1938. Nový štát potreboval aj nové symboly

keď sa vidiecka a poľnohospodárska spoločnosť menila na modernú krajinu.

Ako píše v obsiahlom katalógu výstavy autor jej koncepcie Aurel Hrabušický: „Prejavy moderného života sa v krajine takmer bez priemyslu, s prevládajúcim vidieckym osídlením, presadzovali iba postupne, zdĺhavo a často v protirečivých súvislostiach.“ Hoci pojem „výstavba“ máme spojený najmä so socializmom, tento proces sa začal vlastne už po založení Československej republiky a pokračoval aj v období vojnového slovenského štátu. Ako to vtedy na Slovensku vyzeralo?

Veľa nových úloh

Keď 28. októbra 1918 vznikla na troskách habsburskej monarchie Československá republika, bol priestor nového štátu zložený z troch území, s nerovnomerne rozloženým a rozdielne rozvinutým priemyslom. Priemyselne najrozvinutejšie boli Čechy, Morava a Sliezsko, Slovensko si udržiavalo výrazný poľnohospodársky charakter a Podkarpatská Rus (dnes Zakarpatská Ukrajina) patrila k najzaostalejším oblastiam Európy.

S cieľom zjednotiť a modernizovať hospodárstvo celého štátu sa prikročilo k mnohým právnym a hospodárskym opatreniam, ktoré mali podstatný vplyv na chod predvojnovej ekonomiky. Zásadný význam mala podľa historikov napríklad odluka československej meny od rakúsko-uhorskej, elektrifikačný zákon z roku 1919, zákony o pozemkovej reforme či daňová reforma z roku 1927.

Najvýznamnejšou podpornou akciou pre slovenský priemysel bola päťpercentná výhoda pre slovenské podniky pri štátnych objednávkach. Tak ako postupne rástol priemysel či bankovníctvo, rozvíjala sa aj doprava. V dôsledku spojenia rozličných územných celkov sa stal dopravný problém jedným z najnaliehavejších.

Kým napríklad železničná sieť sa pred rokom 1918 budovala najmä severo-južným smerom, po vzniku ČSR nastala potreba lepšieho spojenia Slovenska s Moravou a Podkarpatskou Rusou. Menila sa architektúra, pribudli nové technológie a iné bolo aj vybavenie domácností. A hoci slovenské umenie sa vtedy obracalo skôr na minulosť a tradičný spôsob života, predsa len zachytilo aj industriálnu a sociálnu premenu krajiny.

obr_1.jpg

Gejza Schiller: V kaviarni, 1924. Namiesto lyrických krajiniek
si umelci začali konečne všímať aj život v meste

Dievča a komíny

Na Slovensku mali významné miesto celulózky, papierne či garbiarne. Už v prvej polovici dvadsiatych rokov prebehla na Slovensku jedna z najúspešnejších zakladateľských vĺn – vznikli napríklad závody na výrobu azbestovo-cementových výrobkov v Púchove a Nitre, potravinárska firma Carpathia v Prievidzi, viac elektrární a najmä piliarskych závodov. Zakladateľský ruch bolo cítiť v strojárstve i v chemickom priemysle.

Od roku 1929 sa budoval zbrojársky komplex na Považí, v Batizovciach (dnešný Svit) postavila nový závod na umelé vlákna firma Baťa, v Dubovej vznikla štátna rafinéria ropy. Ako ukazuje výstava, budovateľské úsilie malo dôsledky aj v umení. „Do vidieckej krajiny postupne prenikajú aj priemyselné stavby rôzneho druhu. Zatiaľ sú zriedkavé, ale o to viac ovládajú okolité prostredie,“ píše v katalógu kunsthistorička Katarína Bajcurová.

„Paradox dvoch koexistujúcich civilizácií, archaickej a modernej, si zjavne uvedomil Zolo Palugyay, keď poeticko-symbolický námet slovenskej moderny – dievča s džbánom – umiestnil na pozadí továrenských komínov... Podivuhodná téma – symbolická panna, ovanutá továrenským dymom.“

Elektrina – pomalý rozvoj

Masívny rozvoj priemyslu by nebol mysliteľný bez rozvoja elektrárenstva. Prvé prípady využívania elektrickej energie na našom území pochádzajú z osemdesiatych rokov devätnásteho storočia. Keďže primárnym priemyselným odvetvím bolo baníctvo a hutníctvo, vznikali v blízkosti banských a kovospracujúcich centier (najmä na východnom Slovensku) prvé elektrárne, ktoré prebytočnú energiu dodávali na osvetlenie domácností a pohon prvých elektrospotrebičov.

Zlom v elektrifikačnom procese však nastal až so vznikom ČSR. Spomínaný zákon podporil vznik regionálnych elektrifikačných spoločností, spolovice vlastnených štátom a spolovice súkromníkmi. Postupne vzniklo päť veľkých elektrárenských spoločností. Poslednú – Východoslovenské elektrárne Košice – založili v roku 1929. Tento podnik mal napríklad za úlohu elektrifikovať oblasť s viac ako osemstotisíc obyvateľmi, ktorí žili v takmer tisícdvesto obciach.

K roku 1938 tak bolo na Slovensku elektrifikovaných tridsať percent miest a obcí, kde žila viac ako polovica obyvateľstva Slovenska. Technický pokrok bol viditeľný všade. Prudko narástla sieť vysokého napätia, pokračovala realizácia výstavby vodných diel na Váhu (kontrast starého s novým veľmi dobre vidieť na fotografii Viliama Malíka Hydrocentrála v Ladcoch) a mnohé nové prístroje sa objavili aj v domácnostiach.

obr_2.jpg

Ladislav Čemický: Lúčenie, 1935. Industrializácia
Slovenska sa odrazila aj vo výtvarnom umení

Dve Slovenská

Dnes sa to zdá až neuveriteľné, ale kľúčovou úlohou elektrárenských podnikov bola propagácia využitia elektrickej energie v domácnostiach. Elektrifikáciu totiž sprevádzal aj nezáujem občanov. To bolo spôsobené jednak neznalosťou výhod elektrického pohonu, ako aj chudobou.

Historik Miroslav Sabol vo svojom článku Technický pokrok v slovenských domácnostiach v medzivojnovom období uvádza príklad obce Nesluša na Kysuciach, kde sa po elektrifikácii prihlásilo na odber len tridsaťosem domácností, pričom obec mala 3151 obyvateľov. Ako jednoznačnú výhodu poznali elektrinu napríklad strední roľníci.

Na konci tridsiatych rokov používali elektromotory na mlátenie, na pohon sekačiek, šrotovníkov, mlynov, zavlažovacích zariadení a niektorí dokonca začali experimentovať aj s umelými liahňami. Zaujímavé je, že medzi prvé objekty, čo v dedinách začali používať elektrinu, patrili aj fary a kostoly. Tam sa okrem osvetlenia používala elektrina na pohon zvonov, fúkanie vzduchu do organu a dokonca aj na elektrické kúrenie.

Odlišná spotreba však súvisela aj s tým, či spotrebiteľ býval v meste, alebo na dedine. Ako píše Sabol: „Rozdiely medzi mestom a vidiekom ešte aj v medzivojnovom období boli také veľké, že môžeme naozaj hovoriť o dvoch Slovenskách.“

Mesto napreduje

Kým to prvé – rurálne – stále najmä bojovalo s chudobou, druhé – mestské – si už mohlo dovoliť zamerať sa aj na estetické kvality. V slovenských mestách sa v dvadsiatych rokoch začal stavebný boom. Ku konjunktúre výstavby moderných a pekných štátnych i mestských bytov prispel napríklad aj vyšší počet úradníkov, príchod českých štátnych zamestnancov, ale aj nárast vojenských posádok.

Rýchlo sa začali presadzovať moderné hygienické štandardy. K štandardu mestských domácností začala patriť kúpeľňa a záchod, ale dôraz sa kládol aj na elektrické osvetlenie všetkých miestností. Naproti tomu v dedinských domácnostiach, ak vôbec mali zavedenú elektrinu, bola niekedy osvetlená len jedna miestnosť, aj to bola často len maštaľ.

Ani v mestách však nebolo všetko ideálne. Na výstave sú napríklad fotografie z cyklu Jaromíra Funkeho Špatné bydlení. V bratislavskom Starom Meste, ako aj na mestskej periférii Trnávka nafotil život najchudobnejšej vrstvy obyvateľstva. Zanedbané a zdevastované prostredie na fotografiách pôsobí dojmom, akoby ho ľudia už opustili. Znie to ako klišé, ale Slovensko v tom čase bolo asi naozaj krajinou protikladov. Vidieť to napríklad na fotografiách Miloša Dohnányho z roku 1939 Výlet do Žibritova a Reflektor.

Na prvej snímke vidno moderný automobil pred starými domami so slamenou strechou, na druhom zábere sa v reflektore auta odráža muž v kroji, akoby neveriacky hľadiaci na plechové čudo. Tieto i iné diela sú dokladom, že krajina sa menila, ale menila sa len pomaly. Odhaduje sa, že v roku 1938 boli v celej ČSR asi dva milióny elektrospotrebičov, ale z toho asi len desatina pripadala na Slovensko.

Medzi najpoužívanejšie spotrebiče patrili žehličky, ktorých bolo v celej krajine 38-tisíc. Vysávačov bolo desaťkrát menej, chladničiek bolo 440 kusov a práčok len 240. Úplne elektrifikovaných kuchýň s elektrickou rúrou, platničkou, chladničkou a kuchynským robotom bolo len sedemdesiatpäť.

obr_3.jpg

Miloš Dohnány: Reflektor (Zrkadlenie), 1939. Rozdiely medzi
mestským a vidieckym životom boli na Slovensku kolosálne

Do sveta!

Napriek všetkým spomínaným problémom sa pomaly menil aj životný štýl. Starostlivosť o vlastný výzor, oblečenie, doplnky, bytové a iné zariadenie „boli oblasťami, kde sa moderna prejavovala samovoľne bez toho, že by narážala na estetické predsudky“. Rovnako sa, najmä v mestách, menil aj záujem o voľný čas. Rozvíjajúca sa produkcia a deľba práce v meštianskej spoločnosti umožnili, aby si ľudia plánovali čas aj na zábavu.

Pekne to napríklad vidieť na snímkach Miloša Dohnányho, kde autor zachytáva ľudí v bežných situáciách, pri návšteve viechy či pred odchodom na ples. Iným zaujímavým typom výtvarných diel, ktoré sa objavujú na výstave Nové Slovensko, sú maľby či fotografie z ciest. Kým v čase monarchie bolo spoznávanie cudzích krajín, cestovanie a dovolenky v prímorských či v horských strediskách vyhradené len pre úzku vrstvu obyvateľstva, po roku 1918 nastáva menší boom, o čom svedčia aj zábery amatérov Juraja Jurkoviča či Jána Galandu.

„Cestovanie a pobyt pri mori neboli len príležitosťou pre fotografov a výtvarníkov, aby zachytili génia loci, ale aj aby zaznamenali ľudí okolo seba, ktorí sa venovali tomu istému, čomu sa venovali oni – oddychu a rekreácii,“ píše Aurel Hrabušický. Uvádza pritom príklad Martina Benku, ktorý zaznamenáva v tom čase netypické plážové scény. To všetko sa však malo zmeniť.

Nebolo to ono

„So vznikom slovenského štátu a so začiatkom druhej svetovej vojny sa spoločenské pomery tak zmenili, že sa to nutne muselo odraziť aj v spôsobe, akým modernizácia (a v jej rámci aj umelecká moderna) ďalej prebiehala,“ píše sa v katalógu. „V istom zmysle sa však tento proces nielenže nezastavil, ale práve naopak – „Slovensko bolo vo výstavbe tak ako nikdy doteraz, ale priestor na moderné myslenie a umenie sa čoraz viac zužoval.“

Oficiálne fotografie ukazovali zrod nového Slovenska – zjazdy Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, vojenské prehliadky, cvičiacu Hlinkovu mládež – ale zaznamenávali aj skutočný, menej veselý stav vecí – únavu, apatiu a ľahostajnosť obyvateľov. A v poslednom roku nakoniec aj do slovenských miest vstúpila vojna a kolaps.

„Napokon predsa len po fáze deštrukcie prišla fáza rekonštrukcie.“ Zničené stavby sa obnovovali, do ulíc vstúpil bežný život a konštruktívny duch sa preniesol aj do výtvarného umenia. Azda najvýraznejším dokladom atmosféry povojnovej obnovy sa podľa autorov výstavy stali diela Vincenta Hložníka. V jeho dielach sa objavujú interiéry obchodov a kaviarní a dokonca aj benzínové pumpy.

„Plné rozvinutie civilizmu v Hložníkovom diele však už bolo aj jeho labuťou piesňou. Najlepšie diela v tomto duchu vlastne vznikli až po februárovom prevrate v roku 1948.“ To, čo prišlo potom, malo síce tiež nálepku optimistického budovania nového Slovenska, ale už to zďaleka nebolo ono.

obr_4.jpg

Výstava Nové Slovensko zachytáva ťažkú premenu
agrárnej krajiny na modernú industriálnu spoločnosť

Bol to vlastne náhradný program

S kunsthistorikom Aurelom Hrabušickým sme sa rozprávali o výstave Nové Slovensko 1918 – 1949.

Prečo vznikla výstava Nové Slovensko?

Hoci som o nej uvažoval už dlhšie, výstava vznikla vlastne ako náhradný program za iný veľký projekt, ktorý sa ešte nerealizoval. Na prípravu sme mali len trištvrte roka, čo je na výstavu, ktorá obsahuje vyše 560 diel na rozličných médiách, pomerne málo času. Ale my, čo sme ju zostavovali, sme už poznali materiál a trúfli sme si na to.

Prečo modernizácia Slovenska?

Téma moderného života sa v našom umení veľmi nepreferovala. Zaoberalo sa tým, čo oceňovali aj ľudia zvonka – teda folklórom, starobylým spôsobom života. Ani som nepredpokladal, že sa nám to tak rozrastie, ale potom sme siahli hlbšie do archívov a zrazu sa ukázalo, že na tému modernizácie Slovenska je toľko zaujímavých diel, že sme ich sem ani nemohli vpratať. Vznikla pomerne veľká výstava, ale stále opakujem, že sme len siahli do overených či tušených zdrojov. Mnohé veci, napríklad z vidieckych múzeí, sme nestihli preveriť.

Prečo práve obdobie 1918 – 1949?

Viem, že ľudia by čakali ako medzník napríklad február 1948. Po vojne nastalo veľké oživenie. V krátkom čase sa objavili isté veci, napríklad princípy moderného a občianskeho života. Tieto veci však doznievali aj po februári 1948. Napríklad Vincent Hložník, ktorý žil vo Svederníku, ešte nejaký čas nebral dôsledky februára 1948 na vedomie.

Čo robí autor koncepcie výstavy?

Už z názvu vyplýva, že musí vymyslieť a napísať koncept výstavy. Musí určiť tému, zdôvodniť ju a prípadne aj naznačiť jej rozlohu. No a potom spolu s kurátormi skladá konkrétny obsah výstavy. Pri tejto výstave sme si to rozdelili tak, že ja som mal na starosti všetky fotografie, ale napríklad aj fotomediálny obraz architektúry. Katarína Bajcurová mala na starosti klasické výtvarné druhy. Dagmar Poláčková „ošetrila“ veci, ktoré priamo súvisia so životným štýlom, teda grafický a priemyselný dizajn a plagáty. Petra Hanáková pripravila kolekciu filmov z archívov Slovenského filmového ústavu. Tu si treba uvedomiť, že ponúkame najmä veci, ktoré vznikli za slovenského štátu. Filmy do roku 1938 sú v Prahe.

Ako ste sa, napríklad, dostali k tým fotografiám?

No, to je zaujímavé. Poznám pár ľudí, ktorí majú archívy, ale aj kontaktujem ľudí, ktorí o danom období niečo vedia. Tí často poradia ďalšie kontakty. Tak som sa dostal aj k jednému z významných vkladov na tejto výstave. Skontaktoval som sa s architektom Jánom Miloslavom Bahnom. Jeho strýko Vladimír Bahna študoval v Škole umeleckých remesiel, mal dobré fotografie a bol jedným z priekopníkov modernej typografie. Architekt Bahna mal navyše v ateliéri kolegu, ktorého otec – Ján Galanda – bol pre nás úplne neznámy, ale ukázalo sa, že veľmi zaujímavý fotograf.

maly.jpg

Kurátor Aurel Hrabušický (vľavo) a výtvarník Stano Filko

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Základné štandardy práce pre realitné kancelárie
  2. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky
  3. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  4. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií
  5. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  6. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  7. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa
  8. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis
  9. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi
  10. Študenti majú na získanie 30 € ešte 20 dní
  1. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky
  2. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  3. Základné štandardy práce pre realitné kancelárie
  4. Takmer polovicu porúch šikmých striech spôsobujú zlé doplnky
  5. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  6. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  7. Ukončil si 1.stupeň vysokoškolského štúdia a chceš pokračovať?
  8. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa
  9. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií
  10. Cambridge Business School, škola novej doby
  1. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa 10 665
  2. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi 8 196
  3. Desať obľúbených miest v Chorvátsku 7 539
  4. Domácnosť, ktorá šetrí sama? Aj u nás je to už realitou 7 354
  5. Viete, čo kupujete? Ako rozoznať kvalitný chlieb od nekvalitného 6 447
  6. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody 6 428
  7. Študenti majú na získanie 30 € ešte 20 dní 5 384
  8. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis 4 818
  9. Sendvičová drevostavba v kostýme drevenice 2 763
  10. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom 2 732

Hlavné správy zo Sme.sk

SVET

Minúta po minúte: Výbuch na koncerte v Manchestri neprežilo 22 ľudí

Polícia potvrdila, že vo vstupnej hale sa odpálil samovražedný atentátnik.

KOMENTÁRE

Teror siahol na deti

Útok na štadión plný mladých ľudí jasne naznačuje, že pre teroristov neexistujú hranice.

ŠPORT

Cígera odmietli aj Višňovský, Handzuš, Országh a Bača

To, že hráči z NHL neprišli na šampionát, berie ako podraz.

Neprehliadnite tiež

Politický geograf Madleňák: Neviem, či v Lučenci poznajú Luntera či Mičeva

Extrémista Marian Kotleba ťaží v banskobystrickej župe aj zo slabej informovanosti tamojších voličov, hovorí pre SME politický geograf TIBOR MADLEŇÁK.

Sudcovia si vyberajú, ako má vyzerať spravodlivosť

O osem voľných miest v Súdnej rade sa uchádza sedemnásť ľudí. Rozhoduje asi 1360 sudcov z celého Slovenska.

Lipšicovi zamietli dohodu o vine a treste

Generálna prokuratúra zamietla obvinenému dohodu o vine a treste.

Nemýľte sa, toto nie je vaše Slovensko, zaznelo Kotlebovi pod oknom

Na to, aby zlo víťazilo, stačí, aby dobrí ľudia nerobili nič, pripomenul prezident Andrej Kiska.