V samom rohu cintorína v Ruskom Hrabovci leží zvláštny hrob. Zdobí ho veniec umelých jedovatožltých ruží a rovnako večná kytica červených klinčekov. Na kovovom, na bielo natretom kríži chýba meno.
„Na Dušičky aj k nemu chodia ženy z dediny, prinesú čerstvé kvety, zapália sviečku. Nevieme, koho sme pochovali. Ale aj ten chudák si to zaslúži,“ dumá starosta Juraj Cinkanič.
Koniec snov Ruský Hrabovec je priesečníkom troch hraníc – okresov Sobrance a Snina, Košického a Prešovského kraja, Slovenska a Ukrajiny. Pred štyrmi rokmi vyrástla necelé dva kilometre od dediny ďalšia – schengenská hranica.
„Našli ho policajti pri potoku v katastri obce. Vyzeral na Číňana. Nemal pri sebe žiadne doklady, nikto sa k nemu neprihlásil. Chudák, prešiel kus sveta a tu skončil,“ hovorí starosta.
Hroby nelegálnych migrantov, ktorí sa cez našu východnú hranicu snažia dostať do vysnívaného slobodného a prosperujúceho sveta, nájdete takmer na každom cintoríne v severovýchodnom cípe Slovenska.
Povinnosť pochovať na vlastné náklady pozostatky každej neidentifikovanej osoby majú zo zákona obce, v katastroch ktorých sa nájdu.
„Stálo nás to okolo desaťtisíc korún. Pri našom rozpočte je to veľký peniaz. Je to nespravodlivé. Akoby sme mohli za to, že sme sa narodili a žijeme pri hranici,“ myslí si starosta.
Od nášho vstupu do Schengenu na našej východnej hranici migrantov z roka na rok ubúda. A s nimi aj počet hrobov ľudí, pre ktorých sa v drsných horách Karpát sen o pozemskom raji definitívne skončil.
Neviditeľný múr FAKTY Vývoj nelegálnej migrácie na východnej hranici
2005 - 2510 2006 - 2356 2007 - 1694 2008 - 978 2009 - 575 2010 - 495 2011 - 185 (1. polrok)
V roku 2005 zadržali na hranici s Ukrajinou viac ako 2500 nelegálnych migrantov, v roku 2007 už len 1700, vlani klesol ich počet na 495. V prvom polroku tohto roku padlo do rúk hraničných policajtov 185 cudzincov, ktorí sa snažili ilegálne vstúpiť na naše územie.
„Keď to takto pôjde ďalej, tohto roku oslávime rekord. Prevádzači, migranti i pašeráci si uvedomujú, že nebadane prejsť cez čiaru je čoraz ťažšie,“ vysvetľuje hovorkyňa Hraničnej polície v Sobranciach Agnesa Kopernická.
Na východe vyrástol pred štyrmi rokmi neviditeľný múr. Stokilometrovú hranicu strážia virtuálne ploty, špičkové kamerové systémy, nášľapné i pohybové senzory, fotopasce, vrtuľníky i bezpilotné lietadlo, osemsto policajtov má k dispozícii terénne automobily, snežné skútre, rýchle motorové člny, infračervené ďalekohľady i 85 špeciálne vycvičených psov.
Slovenskou špecialitou je systém Ralen. Jedinečný bezpečnostný systém dokáže na princípe porovnávania elektromagnetického vlnenia rozlíšiť pohyb a prítomnosť živých osôb od živočíchov. Falošných poplachov je vďaka nemu na hranici minimum. Slovenský patent našiel uplatnenie aj v iných krajinách Schengenu.
„V rámci schengenského priestoru máme zrejme najkratšiu, ale najlepšie stráženú hranicu. Záujem o náš systém ochrany je v zahraničí obrovský,“ tvrdí Kopernická.
„Slovenský múr“ zaujal aj Američanov, ktorí si nevedia rady s prílevom nelegálnych migrantov z Mexika. Ministerka pre vnútornú bezpečnosť USA Janet Napolitanová počas nedávnej návštevy Slovenska prejavila záujem o technické zabezpečenie našej hranice.
Achillova päta „Sme pripravení, naša hranica je nepriepustná,“ odvážne tvrdil v decembri 2007, krátko pred dňom D, bývalý minister vnútra Robert Kaliňák.
Najväčšiemu tlaku migrantov odoláva zelená hranica v horách na severe. Ťažko dostupný členitý terén je aj po štyroch rokoch Achillovou pätou systému.
„Aj u nás chcela istá firma vybudovať virtuálny plot. Vychádzala zo satelitných snímok. Keď sme jej ľudí vyšikovali sem hore, len spľasli rukami, otočili sa a odišli,“ hovorí zástupca riaditeľa pre výkon služby oddelenia hraničnej kontroly v Podhorodi Michal Voloch.
Policajti z Podhorode strážia necelých trinásť kilometrov hranice. Kopce tu siahajú do 1024 metrov nadmorskej výšky. Práve v týchto miestach sú nevítané návštevy cudzincov najčastejšie. Na rozdiel od iných oddelení počet prípadov i zadržaných osôb v tejto oblasti stúpa. Policajti z Podhorode vlani zadržali 83 cudzincov, v prvom polroku tohto roku už 54. Paradoxne, väčšina pochádza z afrického Somálska.
„Študujú na Ukrajine. A domov sa nechcú vrátiť,“ vysvetľuje Voloch.
Spolu s policajnou hliadkou mierime k hraničnému bodu číslo 189. Ticho stúpame do strmého, rozbahneného kopca. Zima a studený dážď uprostred leta pripomínajú skôr neskorú jeseň. Michal Voloch nevylučuje, že práve teraz stretneme návštevníkov:
„Sezónu tu máme väčšinou v jeseni. Neviem prečo. Nelegálna migrácia sa neriadi žiadnou logikou. Nikdy neviete, kto a kedy si zmyslí, že k nám príde na návštevu. V zime a skoro na jar je prípadov prekročenia hranice oveľa menej. Brodiť sa šestnásť kilometrov po pás v snehu nezvládne hocikto. My však musíme byť stále v strehu. Či je plus tridsať, alebo mínus tridsať, cez deň, v noci.“
Prevádzači na ústupe Dvojčlenná policajná hliadka v neustálom lejaku prechádza po hrebeni, kadiaľ vedie zelená čiara. Na chrbtoch sa im hompáľa samopal vzor 58. Zbraň, ktorú zaviedli do výzbroje československej armády v roku 1958, vyzerá v porovnaní s modernými terénnymi mercedesmi, landrovermi, snežnými skútrami a ďalším výstrojom ako starožitnosť.
„Ešte stále je to najspoľahlivejšia, najpresnejšia zbraň,“ nedá dopustiť na svoju pušku Dominika Megelová.
Našťastie doteraz ju nemusela v službe použiť, aj keď zadržala viacerých cudzincov: „Či mi ich nie je ľúto? Uvedomujem si, že nestrážim len našu hranicu, ale aj hranicu celého Schengenu. Sú to v drvivej väčšine ekonomickí migranti, ktorí si nie malé náklady na cestu vedia zaplatiť. Chudáci ostávajú doma. Ale ľúto mi je detí, ktoré musia ťažkú cestu absolvovať.“
Jozef Bali-Hudák zadržal už stovky cudzincov. „Nebezpeční sú skôr prevádzači. Ale sú na ústupe. Za prevádzačstvo hrozí u nás po novele zákona niekoľkoročné väzenie. Majú informácie o našej hranici, vedia, že nepozorovane cez ňu prejsť je takmer nemožné. Navyše, aj migranti si uvedomujú, že keď sa vydajú na vlastnú päsť do sveta, vyjde ich to lacnejšie.“
Pasca na falšovateľov Stále viac migrantov, pašerákov, ale aj rôznych kriminálnikov, ktorí sa chcú dostať na Západ, používa hraničné priechody. Veria, že do cieľovej krajiny sa dostanú „legálne“, na falošné pasy, víza, pečiatky.
Na priechodoch ich však čaká pasca. Podozrivým osobám odoberú cestovné či iné doklady totožnosti. Dômyselné zariadenie v druhej línii kontroly hravo rozozná pravý pas od falzifikátu.
„Každý cestovný doklad, dokonca každá strana má viacero markantov, teda krycích znakov, ktoré sa často menia. Aj ten najlepší falšovateľ sa nevedomky musí dopustiť chyby. Samozrejme, samotný prístroj nič nedokáže. Školenému oku špecialistu však neujde ani najmenší a navonok nepodstatný detail,“ hovorí riaditeľ oddelenia hraničnej kontroly v Ubli Michal Grňa.
V poslednom čase zistili policajti najmä prípady falšovania pečiatok v cestovných dokladoch cudzincov, najmä Ukrajincov. Majú slúžiť na legalizovanie ich pobytu v krajinách Schengenu. „Niektoré sú naozaj vydarené, mimoriadne kvalitné, takže bežným okom by si rozdiel len málokto všimol. Skúsený pracovník na tomto stroji bez problémov zistí, keď je falošná. Aj falšovatelia sú omylní.“
Riaditeľ má na stole v kancelárii notebook, pohodlne sleduje dianie na priechode prostredníctvom siedmich kamier.
Z fototapety sa na nás díva nádherný dvanástorák. Aj on sa dostal do fotopasce.
Za obchodmi Pred priechodom stojí nekonečný rad osobných automobilov. Vodič BMW s ukrajinskou značkou a hrubou zlatou reťazou okolo krku pení: „Robia tu z nás rukojemníkov. Keby som tade prešiel denne desaťkrát, desaťkrát ma budú podrobne prehliadať. Dobre že ma pre pol masla zakaždým nevyzlečú a nedajú do televízie. Čo sme my horší ako ostatní?“
V rade trpezlivo čaká Miroslav z Humenného. Nad výlevmi Ukrajinca sa len ironicky usmieva: „Chvalabohu, že tu máme takú hranicu. Keby sa otvorila, zaplaví nás ukrajinská mafia!“
Manželia z Vranova chodia na Ukrajinu po benzín. Pumpa je hneď za hranicou. Raz mesačne naberú plnú nádrž a desať litrov do kanistra, kúpia povolené dve škatuľky cigariet, fľašu pálenky. Limit viac nedovolí: „Mesačne ušetríme tisícku, ročne dvanásťtisíc na jednu dovolenku.“ Prísne pravidlá Schengenu im však nevoňajú: „Kedysi sa hovorilo, že táto hranica nás s Ukrajinou spája, nie rozdeľuje. Teraz je to naopak. To nie je dobré. Schengen rozdelil rodiny, ktoré na oboch stranách žijú.“
Železná opona Dúbravská krčma je pustá. Do priestrannej miestnosti by sa pomestila hádam aj celá dedina s dobrovoľníckym divadlom. Od stien sa odrážajú hlasy troch chlapov.
„Dedina vymiera. Od roku šesťdesiatpäť do novembra osemdesiatdeväť si tu ľudia postavili osemdesiatpäť domov. Od revolúcie ani jeden. Kedysi bola krčma plná, teraz v nej nenájdete živú dušu. Tu máte výsledok demokracie a slávneho Schengenu,“ rozhorčuje sa starosta Dúbravy Michal Mackaľ.
Bez rozpakov priznáva, že pred vstupom Slovenska do schengenského priestoru si ľudia z dediny i z celého pohraničia privyrábali pašovaním cigariet, ba i prevádzačstvom.
„Robotu u nás nenájdete, aj keby ste sa potrhali. Zavreli fabriky, družstvá, z čoho mali mladí ľudia žiť? Tak si trochu privyrábali. A teraz už nemajú nič. Ľudia z iných príhraničných oblastí si môžu doviezť zo susednej krajiny, čo len chcú a koľko chcú. A na najväčšiu chudobu vymysleli najdlhší bič. Ja to neospravedlňujem. Ale keby bolo u nás dosť roboty, nebolo by ani pašeráctvo, ani prevádzačstvo.“
Schengen priniesol obyvateľom len príkoria, tvrdí Mackaľ. „Na jedného obyvateľa máme jedného policajta. Na každom kroku nás kontrolujú. Doslova nás terorizujú. Žijeme ako v kasárňach. Zvykáme si, ale je to veľmi trpké. Boli sme s ľuďmi na Ukrajine jeden národ. A teraz nás politici rozdelili. Ja hovorím, že železná opona nezanikla. Len sa presťahovala na východ!“
Autor: Mikuláš Jesenský | FOTO: Vladimír Šimíček
Beata
Balogová
