Dnes je asi najznámejším meteorológom na Slovensku. Jeho relácia nesie neskromný názov Najlepšie počasie. PETER JURČOVIČ však dokazuje, že vie nielen predpovedať, ale dokáže o svojej práci aj zaujímavo hovoriť.
Ako ste sa dostali k meteorológii?
Keď som končil základnú školu, vedel som jednoznačne, že chcem ísť na vysokú školu, a to čím skôr. Stále ma bavilo všeličo. Napríklad zemepis, ktorý je v meteorológii nutný. Chcel som mať univerzitné vzdelanie, urobil som si zoznam a postupne som z neho vyhadzoval. Ekonómiu som nechcel, hoci by som sa tam dostal bez prijímačiek, pretože som hrával basketbal za Sláviu Ekonóm. Nakoniec som si vybral Prírodovedeckú fakultu UK – fyziku.
Zaujímalo vás to?
Vtedy sa začínala viac používať elektronika. Lákali ma počítače, ale v tom čase to boli len malé obrazovky, dokázali sme na nich naprogramovať trebárs sínusoidu. Potom prišli haldy diernych štítkov... Ale nešiel som tam, vybral som si meteorológiu. Mali sme základy termodynamiky a potom ma to začalo naozaj baviť – už to nebolo len tak, že urobím skúšku a mám to za sebou, ale robili sme skúšky na jednotky.
Koľko vás bolo v ročníku?
Štyria, ale ročník neotvárali každý rok.
O čom bola diplomovka?
Fyzika búrky. To je veľmi zaujímavá téma, ide o neskutočnú energiu.
Peter Jurčovič môže za to, že televízne programy o počasí
obsadili rosničky. Ako vraví, ich čas sa však už skončil
Čo bolo potom?
V Slovenskom hydrometeorologickom ústave boli dve miesta. Jedno na leteckú meteorológiu a druhé na synoptickú meteorológiu, teda predpovede. Boli sme dvaja uchádzači. Kolega chcel ísť na leteckú, ja na synoptiku. Tak som začal predpovedať počasie.
Hneď?
Keď človek vyjde zo školy, ešte nie je pripravený. Teóriu vie, ale pri predpovedi počasia to takmer nič neznamená. Keď príde do praxe, musí kresliť a analyzovať poveternostné mapy, používa sa tam napríklad viac ako tisíc značiek, ktoré ho v škole nenaučia. Trvá tak tri roky, kým to naplno zvládne, a to je ešte stále málo na to, aby dokázal dobre predpovedať počasie. Na to treba asi desať rokov praxe. V roku 1993 som bol na stáži v rakúskej meteorologickej službe, kde boli takmer všetci po päťdesiatke.
Takže ste sa učili?
Áno. Navyše, človek to musí brať ako poslanie a musí ho to baviť. V ústave som bol sedemnásť rokov, do deväťdesiateho tretieho, z toho šestnásť v predpovednej službe – celý ten čas striedavo denné a nočné služby. Ale vyhovovalo mi to – postavil som svojpomocne rodinný dom bez toho, aby som si na to musel brať dovolenku.
Moji vrstovníci si vás pamätajú z obrazovky ešte z detstva.
Tým, že sme boli v predpovednej službe, často sme prichádzali do kontaktu s médiami. V rozhlase, na stanici Bratislava, bola vtedy len jedna dlhšia relácia na tému počasia v piatok ráno, naživo. Mňa k tomu pustili po roku. Pripravili sme si otázky, ráno sme ich nadiktovali hlásateľke a potom sme na ne odpovedali. (Smiech.)
Pre meteorológa je krásne slnečné počasie nudné.
Zaujímavejší je vietor či poriadna búrka
A čo televízia?
V televízii boli dve relácie. Začínal som na druhom programe, aby som neurobil hanbu pred celou republikou. Pripravil som texty, ktoré prečítal moderátor. Pripravil som mapy, pri ktorých som ukazoval ukazovadlom. V polovici osemdesiatych rokov ma preradili na federálny okruh.
Bolo to ťažké?
Začiatky pred kamerou boli, samozrejme, ťažké, ale nesťažujem sa. Veľmi záležalo aj na režiséroch. Najradšej spomínam na Ladislava Pilca, ktorý dokázal človeka usmerniť, čo bolo upokojujúce. To boli dobré časy, vtedy sme sa napríklad spoznali s rozhlasákmi. Malo to aj význam, naše rozhovory v rádiu boli príjemnejšie a kvalitnejšie. Môžem pokojne povedať, že asi neexistuje rádio, kde by som nerobil rozhovory o počasí. Niekedy okolo roku 2000 som v lete robil týždenne okolo šesťdesiat rozhovorov pre rádiá.
Dialo sa po revolúcii niečo aj v meteorológii?
Napríklad odvolali riaditeľa a vytvorila sa nová štruktúra ústavu. Môj spolužiak, ktorého som spomínal, bol niekoľko rokov vo svete a u nás založil nové oddelenie marketingu a oslovil ma, či by som ho nechcel viesť. Už sa mi nechcelo chodiť na nočné, tak som to zobral. Za jeden rok sa hádam zdesaťnásobil príjem ústavu. Chodil som po podnikoch, uzatváral som zmluvy. Často stačilo, že ma ľudia poznali z televízie.
Aj vo funkcii ste ešte chodili do televízie?
Áno, ale veľmi ma hnevalo, že v ére počítačov ešte stále musím lepiť na magnetickú tabuľu obláčiky. Tak sme prerobili grafiku. Nahral som to na disketu a slávnostne som s tým šiel do televízie. V štúdiu spravodajstva nebol jediný počítač, kde by sa to dalo vložiť. Napokon som grafiku poslal z Koliby cez Malý Javorník, kde to prilepili k družicovým animáciám a odtiaľ to poslali do televízie.
Kedy ste odišli z SHMÚ?
Dostal som ponuku, či nechcem robiť relácie o počasí na kľúč. Keďže môj dedo kedysi vlastnil uhoľné sklady a vo mne to už niekoľko rokov vrelo – celé Slovensko sa vrhlo na podnikanie a ja trčím v ústave – povedal som si, že do toho idem. Firma vybavila televízne štúdio a ja som vybavil zmluvu s STV. Bola to vtedy z ich strany veľká odvaha. (Smiech.)
Ako vyzerala spolupráca s STV?
S televíziou som podpísal zmluvu, že im dodám kazetu s reláciou, ale oni mi nebudú platiť...
Prečo?
Dali mi sponzorský čas. Pätnásť sekúnd pred reláciou i po nej. Zaviazal som sa, že si budem sponzorov zháňať sám. Takže som musel písať texty moderátorkám, byť pri nahrávaní, zohnať sponzora a voziť kazety do televízie. Keď mi dal sponzor desaťtisíc, mali sme desaťtisíc, keď dal pol milióna, mali sme pol milióna, boli časy, keď sme nemali sponzora, ale nemohol som to priznať.
Zostali ste v STV?
Nejaký čas. Potom prišli televízie VTV, Luna, ktoré tiež chceli počasie od nás.
V roku 1996 začala vysielať Markíza, ale tam ste sa nedostali.
V tom čase som mal také pekelné tempo, že som začal mať zdravotné problémy. Markíza aj mala záujem, ale nebol som pri tom. Tak sme ju stratili.
Keď robím predpoveď na desať dní, musím sledovať celú severnú
pologuľu. Studený front z Ameriky príde do Bratislavy za tri dni
Hnevalo vás to?
Mal som aj iné aktivity ako médiá. Istý čas som bol napríklad exkluzívnym dodávateľom predpovedí pre Eurotel a ďalšie firmy. Niekoľko rokov som s Dr. Jozefom Iľkom robil predpovede pre Stredoslovenskú energetiku. Jedným číslom sme museli určiť faktor, ktorý si oni vložili do rovnice, ktorá im mala ukázať spotrebu elektriny. Dva dni dopredu som im mal povedať to jedno jediné číslo pre celé stredné Slovensko – pritom od Oravy po Lučenec je v počasí obrovský rozdiel.
Aby nevyrobili veľa alebo málo elektriny?
Ak sa stalo, že treba dokúpiť elektrinu, nie je problém – Rakúšania predajú, ale potrebujú to tiež vedieť dva dni dopredu. Ale keď chceli kúpiť hneď, kupovali za oveľa vyššie ceny.
Ako dostať z celého stredného Slovenska jedno číslo?
Rozdelili sme si územie na malé oblasti, urobili sme predpoveď pre každú z nich a potom sme to dali dokopy.
Bežný človek potrebuje predpoveď, aby vedel, ako sa má obliecť. Predpovede potrebujú piloti či poľnohospodári. Kto ešte využíva vaše služby?
Už päť rokov dodávam predpoveď pre zimnú údržbu Bratislavy. Myslím, že je to dobré, pretože ja nežijem s počasím, len keď mám službu, ale nepretržite. Päť zimných mesiacov som v strehu, štyrikrát denne som im posielal predpovede. Oni mi volali, keď to potrebovali, hoci aj o tretej ráno. Volajú mi aj iní. Raz vo februári potrebovala jedna spoločnosť napríklad vedieť, či má doviezť pomaranče z Grécka na Slovensko v normálnych vagónoch, alebo v zateplených. V normálnych im pomaranče zmrznú, zateplené sú možno desaťkrát drahšie. Povedal som, že budú stačiť aj normálne vagóny a ušetrili veľké peniaze.
Nechceli ste sa niekedy vrátiť do SHMÚ?
Dvakrát som sa zúčastnil na konkurze na riaditeľa SHMÚ a dvakrát som skončil druhý. Chvíľu som tam potom pracoval. Chcel som vytvoriť televízne štúdio v budove ústavu – to som videl v Maďarsku. Začal som aj pripravovať kolegov, aby sa nebáli stáť pred kamerou. Na stránke ústavu mala byť každý deň meteorologická a hydrologická relácia. Všetko som zabezpečil, čakal som len na súhlas vedúceho meteorológov a on nakoniec povedal, že má málo ľudí. Jeho meno radšej ani nepoviem. Bolo to neuveriteľné. To mala byť jedna aktivita. Druhá bola vytvoriť, vyrábať relácie o počasí pre všetky slovenské televízie.
Peter Jurčovič pri meraní sily vetra v Pstruši v okrese Detva.
Na tomto mieste namerali 11. februára 1929 mínus 41 stupňov
Celzia, čo je najnižšia oficiálne nameraná teplota na Slovensku
Ambiciózne.
Nikde sa to nemohlo robiť lepšie ako v ústave, kde je obrovské množstvo informácií vhodných do televízie. Obehol som televízie a hovoril som im, že éra rosničiek sa končí a ktorá televízia si to ako prvá uvedomí, vyhrá. Rosničky, pekné mladé dievčatá, už začali byť na príťaž. V polovici augusta 2008 mi teda zavolali z Jojky, že prvého septembra začína vysielať Joj plus. Nezaváhal som a išiel do toho. Nezostávalo mi nič iné, len sa znovu obrátiť na firmu, s ktorou som začínal podnikať. Našťastie, stihli sme to. Prvý mesiac sme mali podľa píplmetrov zhruba dvestotisíc divákov, na Vianoce to bol skoro milión. Sú dni, keď je Najlepšie počasie najsledovanejšou reláciou dňa spomedzi všetkých televízií.
Hovoríte, že najviac informácií má SHMÚ. Ako robíte predpoveď počasia vy?
SHMÚ má viac podkladov, ale to nie je rozhodujúce. Ja nepredávam informáciu, že v Lučenci namerali 35 stupňov, predávam predpoveď, že zajtra tam bude 32. Na predpoveď počasia musím v prvom rade vedieť, aké počasie je práve teraz. Informácie, napríklad aktuálny stav počasia, mám aj od SHMÚ, ale predpovede robím, samozrejme, svoje. Ale máme aj vlastné stanice. Druhá vec, ktorú potrebujem, sú prognostické podklady. Namerané údaje sa vkladajú do počítača, ktorý vypočíta zložité matematické rovnice, ktoré dokážu určiť, ako sa budú meniť teplota, tlak, vlhkosť... Tieto rovnice boli známe už na konci devätnásteho storočia.
A čo družice?
Je to doplnková informácia, pri predpovedi počasia je nanič. Je to pekné pre diváka, ale podľa družicovej snímky nedokáže predpoveď urobiť nikto. Ale ešte k meteorologickým rovniciam. Atmosféra je taká komplikovaná a tie rovnice také jemné, že aby nám vyšla stopercentná predpoveď, museli by sme do rovníc vložiť aj stúpajúci dym z komínov, let vtákov či pohyb lietadiel, pretože to všetko rozvíri vzduch. To však nedokážeme. Preto musíme zjednodušovať, aby to počítače nepočítali celý deň, ale aby to dokázali vypočítať trebárs za štyri hodiny. Nehovoríme o skutočnej atmosfére, ale o modeli atmosféry.
Počasie nepozná hranice. Akú veľkú oblasť musíte brať do úvahy?
Pri krátkodobej predpovedi stačia okolité krajiny. Pri predpovedi na desať dní musím sledovať celú severnú pologuľu. Studený front, ktorý je v severnej Amerike, dorazí do Bratislavy za tri dni a ja s ním musím rátať. V Amerike zas musia vedieť, čo sa deje v Ázii.
Južná pologuľa nie je dôležitá?
Nie, pologule majú nezávislé počasie.
Zohráva v predpovedi úlohu len matematika alebo aj intuícia?
Skúsenosti meteorológa sú ešte stále nenahraditeľné. V atmosfére sa dejú veci aj náhodne. Treba mať aj inštinkt, pretože mne dá počítač niekedy dve možnosti riešenia a ja si musím vybrať. Spomínal som tú zimnú údržbu. Vždy je dôležité, aby cestárov neprekvapil prvý sneh, pretože všetci novinári si na tom zgustnú. (Smiech.) A to je môj problém, nie cestárov. Pred niekoľkými rokmi som mal dilemu a volal som kolegom, či bude zajtra snežiť. Každý mi hovoril, že nebude, ale ja som napokon napísal, že bude. Aj nakoniec snežilo.
Čiže ani matematika nie je všemocná.
Nie je. Navyše, model by mal zohľadňovať terénne nerovnosti. To nie je jednoduché. Slovensko je pre predpovedanie počasia veľmi komplikovaná krajina. Aj v Rakúsku je to jednoduchšie – tam majú Alpy a Dunaj. U nás je to kopec, dolina, kopec, dolina... Front ide od západu, narazí na Malé Karpaty. Máme blízko Alpy, ktoré počasie tiež ovplyvňujú. Tatry niekedy zabrzdia front a potom je počasie na strednom Slovensku úplne iné ako na východe. To sú neskutočné problémy. A ja musím dať niekedy pre rozhlas predpoveď na tridsať sekúnd a potreboval by som päť minút...
V televízii bývajú predpovede pre Skalicu a Bratislavu, ktoré však pre Malacky, ležiace na pol ceste, často neplatia. Nemajú Malačania radšej sledovať predpoveď pre Dolné Rakúsko?
S týmto problémom som sa stretol aj z inej strany. Volali mi zo Znojma, že naše predpovede pre nich vychádzajú lepšie ako české. Keby sme mali viac času ako celé Televízne noviny, mohla by byť podrobná predpoveď pre každé mesto. Rada je jednoduchá: v rozhodujúcich, dôležitých situáciách treba zavolať meteorológovi a dostanete vyčerpávajúcu predpoveď.
Peter Jurčovič (1953)
Meteorológ. V roku 1976 vyštudoval meteorológiu na Prírodovedeckej fakulte UK. Pracoval v Slovenskom hydrometeorologickom ústave. Od roku 1977 sa venuje predpovediam počasia v televízii a rozhlase. V súčasnosti moderuje najúspešnejšiu reláciu o počasí Najlepšie počasie v televízii Joj. V septembri mu vo vydavateľstve Marenčin PT vyjde kniha s názvom Najlepšie počasie v Bratislave.

Beata
Balogová
