Keď na Slovensku vznikne sieň novinárskej slávy, mal by tam byť autor neuveriteľných 3150 fejtónov a stĺpčekov.
Medzi novinármi, tak ako medzi príslušníkmi iných profesií sa nájdu aj arogantní a nevzdelaní hlupáci. Neviem, ako je to v iných profesiách, pokiaľ ide o žurnalistiku, tam (dlhodobý) úspech nemajú. Martin Hric (3.6.1936 - 11. 8. 2011) bol skvelý človek, nikdy som ho v redakcii nepočul hovoriť zvýšeným hlasom a nikdy som nestretol človeka, ktorý by ho nemal rád. Preto, ale nielen preto, bol skvelý človek Martin Hric aj skvelým novinárom.
V mladosti sa mu páčil parašutizmus bol i priaznivcom motorizmu. Stal sa novinárom. So svojou novinárskou dvojičkou - Tiborom Michalom, písali v šesťdesiatych rokoch minulého storočia do bratislavského Večerníka „dvojstrany". Tak sa vtedy hovorilo dvom novinovým stranám, ktoré boli vlastne analytickými či sociálnymi reportážami. Boli prví a jediní. Ale to nebolo zďaleka všetko. Napríklad keď sa novembri 1966 zrútilo nad Račou bulharské lietadlo a pri tomto nešťastí prišlo o život 82 ľudí, tak tam v noci a v zasneženom lese boli skôr ako záchranári či vtedajšia Verejná bezpečnosť.
Dnes by sa povedalo, že to bolo o kontaktoch. Nie, bolo to o novinárskom srdiečku. Lebo rozum vedel, že v časoch cenzúry nik žiadnu reportáž o páde lietadla len tak neuverejní. Hric s Michalom prešli do Pravdy a pokračovali v tom, v čom boli na Slovensku nedostižní. A stalo sa im to osudným. Lebo po okupácii ich oboch vyrazili. Z Martina Hrica sa na dvadsať rokov stal robotník v Slovnafte.
V roku 2007 dostal Hric Cenu Slovenského syndikátu novinárov za celoživotné dielo. FOTO - TASR
Hovorca a fejtonista
Stretli sme sa po novembri 1989. Do médií prichádzali ľudia, ktorí ich mali na 20 rokov zakázané. Mnohí sa snažili vstúpiť do tej istej rieky, lenže rieka už tiekla inak - alebo aj nebola. Však ani dnes už nie sú médiá také, aké boli pred dvadsiatimi rokmi. Ale Martin Hric si našiel svoju rieku, začal robiť hovorcu vtedajšiemu premiérovi Milanovi Čičovi. Hovorcovia vtedy začínali a Martin začal excelentne. Potom dokonca robil chvíľu hovorcu aj Vladimírovi Mečiarovi. A tak, že bol medzi novinármi obľúbený. Nikomu po ňom sa to už po boku V. M. nepodarilo.
Keď tam skončil, stretli sme sa v Národnej obrode. Tibor Michal tam už bol a venoval sa organizácii roboty. Tiež nevstúpil do tej istej rieky. Z reportéra a hovorcu Martina Hrica sa stal skvelý fejtonista. A maskot redakcie, jej dobrá duša.
Národnú obrodu kúpil v roku 1996 Alexander Rezeš, zvalcoval to tam ako plechy vo VSŽ a cez nastrčenú šéfredaktorku nechal vyhodiť aj, vlastne už dôchodcu, Martina Hrica. Začal písať do SME, potom prešiel do Pravdy. Tam napísal ešte neuveriteľných 3150 fejtónov a stĺpčekov.
Ukradli mu aj trabant
V roku 2007 dostal Martin Hric Cenu Slovenského syndikátu novinárov za celoživotné dielo. Vtedy ma požiadali, aby som, ako jeho bývalý kolega a kamarát, napísal niekoľko riadkov do laudácia. Prirovnal som ho v ňom k najuznávanejšiemu fejtonistovi americkej žurnalistiky Artovi Buchvaldovi. Mimochodom, nositeľovi Pulitzerovej ceny. Paradoxom doby zostane, že Artovi Buchvaldovi vychádzali v Československu fejtóny aj v čase, keď bol Martin Hric robotníkom v Slovnafte. Lebo americkí prezidenti sa u nás kritizovať mohli. Keby sa Art narodil v Československu a Martin v Amerike, mohli byť ich osudy obrátené. Jednoducho, nie každý, kto vie písať, sa vie aj narodiť. Buchvald sa stal v Amerike milionárom. Hricovi, ako sa na človeka so zmyslom pre humor aj v jeho najabsurdnejšej podobe patrí - ukradli ešte aj jeho trabant.
Možno príde doba, keď na Slovensku vznikne Sieň novinárskej slávy. V expozícii by mala byť Martinova počítačová klávesnica. Bola celá čierna od cigaretového popola a písmenká, ktoré používal málo (Q, W...) ním boli úplne zanesené a preto nečitateľné. Dala sa na prvý pohľad spoznať hoci medzi sto rovnakými. Tak ako všetko, čo na nej napísal.
Beata
Balogová
