Rozumnejšie názory mali väčšinou radoví okupační vojaci než ich generáli.
BRATISLAVA. Kým slovenské a české archívy a státisíce pamätníkov sa zhodujú, že naši ľudia prežívali 21. august 1968 v drvivej väčšine ako tragédiu a poníženie, myšlienky okupačných vojakov zostávali roky neznáme.
Z rozhovorov s ruskými vojakmi v novej českej knihe Invázia 1968 – Ruský pohľad vyplýva, že väčšinou mali úplne skreslené názory o dianí u nás a nenávisť a zdesenie Čechov a Slovákov boli pre nich prekvapením.
Dochádzalo im pomaly O invázii 21. augusta 1968 vtrhlo
do ČSSR 350 až 400-tisíc
vojakov Varšavskej zmluvy,
pri invázii zahynulo
viac ako 120 civilistov
znamenala koniec reforiem.
Niektorí – ako vtedajší generál Pavel Kosenko – popisujú aj zjavne vymyslené útoky civilistov na Sovietov, a ženy a deti v uliciach nazývajú doteraz „zmanipulovanými kontrarevolucionármi“.
Iní – ako vtedajší kapitán a neskorší generál Eduard Vorobjov – na začiatku verili v správnosť invázie. „Boli sme presvedčení, že sa niekto snaží zviesť ČSSR zo správnej socialistickej cesty a rozhádať ho s nami.“
Odpor ľudí ho zaskočil. Keď poslal vojaka po vodu, vrátil sa so slovami: „Nechcú nám ju dať.“ Pri pumpe stála staršia žena a kričala, že keď chcú vodu, musia ju zastreliť.
Názor na zásah Vorobjov zmenil až v 80. rokoch, keď sa do Československa vrátil už ako sovietsky generál.
„Prvé dva dni nám otvorili oči. Pochopili sme, že situácia v ČSSR zďaleka nie je taká jednoduchá, ako nám tvrdili politruci. Boli sme nepozvaní hostia,“ spomína zas vtedajší radový výsadkár Boris Šmeljov. To, že išlo o okupáciu, pochopil až o pár mesiacov neskôr, keď sa vrátil domov.
To, že sa mladí vojaci vyhýbali rozhovorom s civilistami, sa nedá vysvetliť len vymývaním mozgov propagandou, ale aj „šokom, ktorý spôsobil kontakt s neznámou kultúrou“, píše ruský novinár Leonid Šinkarjov.
„Mnohí si mysleli, že sú v Nemecku a prišli zabrániť kontrarevolúcii,“ zistil rozhovormi s vojakmi vtedajší spravodajca ruského denníka Izvestija v Prahe Vladlen Krivošejev.
Ruská téma to nie je Ruská spoločnosť reagovala na inváziu potichu, vo svojich obývačkách. Na moskovskom Červenom námestí proti nej protestovalo len sedem ľudí. „Celá demonštrácia trvala presne štvrť hodiny,“ popisuje členka odvážnej sedmičky Natália Gorbanevská. Potom ich zatkla polícia.
Bývalý spravodajca Českej televízie v Moskve a spoluautor knihy Jozef Pazderka hovorí, že rovnako rozdielne názory ako vojaci z knihy majú Rusi aj teraz.
„Väčšinou ich však nezaujíma, čo sa vtedy v Československu stalo. A tí, ktorí o tom niečo vedia, sa k tomu nechcú hlásiť. Hovoria si: žijeme v Rusku a to bol Sovietsky zväz a nejakú linku medzi tým necítime.“
Maďari Maďarov sklamali
Na Slovensko prišlo nečakane aj 17-tisíc maďarských vojakov. Slovenských Maďarov to zaskočilo, väčšina okupantov nevítala.
BRATISLAVA. V šoku boli v auguste 1968 slovenskí Maďari, keď zistili, že na uliciach ich miest a dedín stoja tanky – nie však ruské, ale maďarské, opisuje psychiater Peter Hunčík.
„Prvé výkriky boli: Rusi nás obsadili. Z tankov však na nás kričali Maďari,“ hovorí Hunčík, ktorý mal vtedy 17 rokov a žil v Šahách.
Popisuje aj správanie známeho maďarského žurnalistu, vtedy poručíka maďarskej armády. „Totálne opitý vysvetľoval tamojším: Veď my sme vás prišli oslobodiť. Sledovali sme, ako na vás, bratov, útočia Slováci.“
Invázia maďarských vojsk podľa Hunčíka prišla v zvláštnych časoch.
Na jar 1968 sa otvorila aj otázka slovenskomaďarských vzťahov, na slovenskej strane aj pod heslom „len jeden národ tu žije – my Slováci“.
Slovenskí Maďari sa však podľa Hunčíka po invázii rýchlo spamätali a kričali rovnaké heslá na podporu Dubčeka ako Slováci.
„Nevedeli sme si predstaviť, že maďarské vojská od liberálneho Jánosa Kádára idú podporovať Brežneva. Začali sme vojakom vysvetľovať, aké to bude fantastické, že sú tu a spolu budeme podporovať Dubčeka. A oni na to: veď je to zradca – Dubček zradil komunizmus.“ Hunčík okupácii venoval časť svojej knihy Hraničný prípad.
Historik Attila Simon hovorí, že len menšia časť Maďarov prijala príchod vojsk s uspokojením, lebo sa bála vyhrotenia nacionalizmu. „Väčšina Maďarov okupáciu odsúdila.“
Pár týždňov pred augustom sa podľa Simona začali na domoch objavovať nápisy: Maďari za Dunaj.
Ľudia si pamätali deportácie Maďarov spred 20 rokov a báli sa. „Našlo sa aj zopár jedincov, ktorí si mysleli, že sa opakuje rok 1938 a Maďari prišli, aby si pričlenili južné územia. Išlo však len o výnimky.“
(knm)
Prišiel odvrátiť tretiu svetovú
O invázii v knihe Invaze 1968 hovorí vtedajší veliteľ sovietskej divízie generál PAVEL KOSENKO.
Neprekvapilo vás, že vás posielajú do krajiny Varšavskej zmluvy?
„Myslel som, že Československo je krajina priateľská, bratská a komunistická. Že iba potrebuje pomoc.“
Ale drvivá väčšina ľudí v ČSSR vrátane politického vedenia si myslela opak.
„Teraz sa to hodnotí inak, ale ja si stále myslím, že to bolo správne a potrebné rozhodnutie. Sám viete, akú mala ČSSR polohu. Na hraniciach už stáli západonemecké a americké jednotky a chystali sa prekročiť hranice. Zrel tu veľmi závažný konflikt a my sme zachránili svet pred treťou svetovou vojnou.“
Podľa českých aj ruských historikov sa Američania, ani nikto iný, nepokúšali vniknúť do ČSSR a celá invázia bola vyústením napätých vzťahov medzi Prahou a Moskvou.
„To nie je pravda. Tá hrozba skutočne existovala.“
Rozmýšľali ste o rozkaze, ktorý ste vtedy dostali?
„Viete, čo je to dostať úlohu? Bolo treba zariadiť, aby bola splnená. Úloha je úloha a my sme boli vojaci.“
Našli sa vojaci, ktorí odmietli do ČSSR vstúpiť?
„Na nikoho takého si nepamätám.“
(redakčne krátené)
FOTO - ARCHÍV TASR
FOTO - ARCHÍV TASR
FOTO - ARCHÍV TASR
FOTO - ARCHÍV TASR
FOTO - LADISLAV BIELIK
FOTO - LADISLAV BIELIK
FOTO - LADISLAV BIELIK
Beata
Balogová
