Sú ľudia, ktorí - obrazne povedané - nikdy nevytrčili pätu z domu. Nemajú za sebou školy, nevideli svet, život strávili vo svojej dedine. Napriek tomu sú veselí, cítiť z nich človečinu, nepoznajú zatrpknutosť. Zuzana Kovšová je jednou z nich.
V článku sme z dôvodu zachovania autenticity ponechali nárečové slová vo fonetickom prepise.
Celý život pracujete manuálne, staráte sa o dom, ovocné stromy, záhradu, chováte svine, kravy, teliatka, kačice, husi, sliepky, psa aj mačky. Robiť na hospodárstve a starať sa o byt v meste je asi rozdiel. Nikdy ste netúžili po živote mimo dediny, kde by to možno bolo o niečo ľahšie?
Ni, lebo my na dedine vôbec nepoznáme nudu. Vždy je tu čo robiť a to má, aj v mojom veku, svoje výhody. Tie vám mesto nemôže nahradiť, stále misíte byť vo forme, lebo dom aj dvor si pýtajú svoje. Čo mám ľutovať? Že som nežila v meste? Keď ešte žil manžel, pred štyrmi rokmi, boli sme aj v Prahe. Nemenila by som. Ak sa však niekomu páči život v meste, je to v poriadku, každý je iný, takže by som to ani neporovnávala.
Kedysi ste mi spomínali, že vás vôbec nelákajú ani dovolenky, zahraničné tobôž.
A načo? Pre mňa je dovolenkou práca, môj dvor a to, že som na dôchodku. Navyše rada pozerám prírodopisňie dokumenty aj filmy, kde sa o svete rozpráva veľa, a tak sa aj niečo dozviem. Tam ukážu aj vysvetlia všetko. Nemám potrebu prejsť si to istô aj osobne.
Čím boli vaši rodičia?
Aj tí boli len jednoduchí hospodári, ktorí pracovali na svojom statku. Nielen moji, ale aj mužovi. Družstvo k nám prišlo až pozdejšie, v roku 1958, to už som mala skoro desať rokov. Potom už ľudí len mordúvali. (V tejto chvíli sa k nám hlasno blížia husi. Pani Kovšová spustila: „Čo tu vrieskate? Minule som počula, že také ako vy vraj niekde v armáde ako strážnych psov používali. Aj by ste sa tam hodili.“)
Ľudia sa družstvu nebránili? V podstate im vzali ich majetky.
Miseli sa prispôsobiť, lebo tých, čo nechceli, potom preondievali, kde–čo im dokonca aj pobrali. Moji svokrovci ale napríklad nešli. Nechceli. Zeme radšej predali a kúpili si dom.
Hrávali sme pigu
Na hospodárstve ste pracovali odmalička?
No a čo sme mali? Už ako úplne maličká som barance pasávala, potom aj kravy. Ľudia mali doma kravy, kozy, ovce, sliepky, svine, všetko, bolo sa načim starať. Ale na hranie sme si zase čas vždy našli. Nebojte sa, večer bol na dedine riadny huriavk. Zahanbiť sme sa nedali.
Čo ste vystrájali?
Spievali sme, aj sme sa všelijaké hry hrávali. Mama zakričala, že „Mara, Zuza domov!“, ale my sme sa bránili. Poznáte hru Oli oli Janko?
Poznám.
Tak to sme vyspevúvali. Ešte sme aj pigu hrávali, ale to už asi neviete, čo bolo.
Prezradíte?
To sa drevo na dvoch koncách ostrúhalo, a potom ste jeho koncom takú latku uderili, aby vyskočila, odrazila sa a letela. Ten oproti vám to potom zase rovnako vrátil. Pekná hra to bola.
Rodičom sa dalo papuľovať?
Ale ešte to. Nedalo. Ak sa niečo špatne poviedalo, cap po ústach a bolo. (smiech)
Tu ani boháči nemali viac ako chudobní
Príbelce sú evanjelická obec. Ako to bolo s vierou domácich za socializmu?
Tu chodili ľudia do kostola aj za komunistov. Nemali školy vychodené, robili najťažšie práce, takže nemali prácu, o ktorú by sa miseli obávať. O sedliackô zamestnania sa nikto netrhau. Na nižšie už ísť nemohli, tak čo. Niektorí sa smiali, že na Príbelciach sa aj kostolníci komunisti. (smiech)
Aj boli?
Boli. Tu ani boháči nemali viac ako chudobní, iba ak robotu.
Čo ste si obliekali? Kroje?
Pravda. Aj ja som nosila, ale ako ma operúvali, viacej som už sukne nemala. V krojách sa však všade chodilo. Najmä na fašiange, to sa pochabie sviatke.
Prečo?
Vtedy sa len veselilo a sranda robila. Inak ako pochabie sme ich ani nenazvali. Ale to len v dobrom.
Ľudia mali doma statky, obchody vraj ani nebolo treba.
A na čo by boli? Že ste si doma dorobili a dochovali, to veľa pomáhalo.
Chlieb sa kupoval?
Zo začiatku veru ni. Ale napríklad starká si čierny chlebík neskôr z obchodu nosila. Jej sa to strašne páčilo, lebo u nás sa stále len doma pekávalo. Ako sme šli cez dvor, už nás len volala, aby sme šli, že nám dá chlebíka. Tak nám posnídky, teda okrúžky poodkrajúvala a my sme sa tešili.
Dnes ja na výber mnoho druhov.
Takô chleba však už dnes nepečú. Jedine v Bystrici v Tescu, to ešte s mužom, sme taký kyslavkastý boli kupuvávali. Aj som sa spytúvala pekára, prečo dnes nikde taký poriadny chlieb nenapečú, ale on poviedau, že to čierny chlieb ninto, že to len taký zafarbený. Že to ľudia nepoznajú, a tak uveria, že je čierny, hoci nie je.
Peniaze veľmo nebolo načim
Aké sladkosti jedli vtedajšie deti?
Krumpľový cukor. Viete, čo to je?
Viem.
To zvykli aj pre včely dávať. Takie hrče. K tomu sme mali lízatká a doma sa piekli lepne. Žiadne čokolády.
Lepne boli z chlebového cesta?
Presne tak. Odštiplo sa z cesta v koryte, vyvaľkalo, šlo sa ta ku kamennej peci, uhlie sa potislo ďalej a na kraji sa aj tri či štyri piekli. Mali sme, aký sme chceli. Buď čistý okrúhly, alebo aj bravčovou alebo husacou masťou potretý, či tvarohový a lekvárový. Dnes tomu všetci hovoria pizza, ale taká naša. (smiech)
Z čoho presne sa robí cesto na lepne?
Z kvásku, kam dáte droždie, vodu a trocha múky. To sa vymieša a vo voľákej nádobe nahá hodinku vykysnúť. Na koryto sa potom naosieva múka, zmieša sa to, pridá voda a do rána sa nahá stáť. Na druhý deň sa to rozmieša a hodinu miesi. Keď to kedysi žena piekla, veru mala čo robiť.
Dnes takmer všetci pijú kávu. Ako to bolo pred desaťročiami?
Čiernu sme pili, ale nigda ni zrnkovú. Bola iba melta a cigória. Starký náš mal ale starú mamu, ktorá zase mala sestru v Maďarsku. Chodila k nej a tam vyvarili aj poriadnu čiernu kávu. Vravel, že to len tak rozvoniavalo. To hádam iba zrnkovú miseli mať.
Tvrdý alkohol bol poctivý, žiadne patoky?
Ten sa kedysi pálil. Slivke bystrické, tých bolo strašne veľa, takže sa miseli páliť, ale tiež hruške a iné. Zo sliviek sa však plné košiare aj na lekvár varili, tri naraz sa do kotla dávali. Potom sa tam v ňom celý deň miecholili, do samej noci, lebo to miselo zahustnúť. Peniaze teda veľmo nebolo načim, len na oblečenia, obuv a tak.
Kroje sa nebodaj kupovali?
Aj sa kupúvali, aj sa voľačo dedilo, napríklad po starkej. A vtedy, keď som bola malá, už dokonca aj práčky boli. My sme mali aj so žmýkačkou, otec takú kúpil.
Vnímali ste Rusov v roku 1968?
Ráno sme počuli, ako ich stroje po ceste hučali, ale tu to nebolo takô divoké, to len v mestách. Tadeto len prešli.
Ako chlapci balili dievčatá?
Na obloke nám chodili klopať. Potom sme tu už mali aj kino, báťka pekne premietau, tak sme tam chodievali.
Vidíte, v roku 2011 tu ledva prežije krčma, nieto aby ste tu mali kino.
No veď. Vtedy čo aký bol film, ale sme ta šli.
Aj na neprístupné filmy?
Pravdaže. Aj na také zaľúbenejšie. Ale ja som na tom hádam len raz bola. (smiech)
Ako dlho trvali svadby?
My sme mali v pondelok v kostole a trvala aj v utorok. Na civilnom sme boli hádam vo štvrtok. Už predtým v nedeľu šla nevesta pod vencom do kostola, chlap zas pod pierkom. To bolo ako aj inde.
Pozvaných bolo veľa ľudí?
Nie veľa, lebo to sa najmä doma organizúvalo, hádam v dvoch izbách sa sedelo. Ale dosť sa nás pomestilo, lebo to nie ako teraz, že každý chce mať veľa miesta pri stole pre široké lakte. Vtedy sme sa potískali, aby sme sa zmestili. A malie deti aj v lonách sedeli, aby sa spratali.
Nepasterizované mlieko pijeme celý život a nič nám nie je
Koľko máte doma kráv?
Dve a k tomu dve teliatka. Mali sme aj vola a býky. K tomu svine, husi, kačice, sliepky, mačky a psa.
O koľkej vstávate?
O šiestej. Teraz syn dojí, zatiaľ si ja pekne pod katlanku, teda pod kotlíkom s vodou zakúrim. Keď zovrie, donesiem si pŕhľavu, nasekám ju do vedra so šrotom a zaparím, aby sa svine nažrali. Potom sa dá šrot aj býkom a kravám, vyvezie sa hnoj. Minule sa v televízore niekto ponosúval, že celý deň misel hnoj kydať. Smiala som sa, že on kydal jeden deň, ja celý život a tu som. Aj na tej Farme v televízii sa smejem, ako to nevedia. Ale ak je niekto z mesta, nemôžem sa čudovať.
Koľko mlieka dáva dobrá krava?
To sa nedá povedať, závisí od toho, ako sa nažerie a aká rasa to je. Jesto aj taká, čo málo dáva. Dvanásť až pätnásť litrov dajú obe dokopy po otelení, občas aj viac, potom už menej. Niekedy sú od jednej krave aj štyri litre dosť. Dojíme o ôsmej ráno aj o ôsmej večer. To sa misí vydojiť, inak sa jej zapáli vemä a vzniknú potiaže pre človeka aj pre kravu.
Čo robíte s toľkým mliekom?
Čo vypijeme, to vypijeme, a čo ostane, spracujeme.
Keď som sa pochválil, že používam domáce mlieko, väčšina známych ma varovala, že by som ho mal najskôr prevariť a až potom piť, keďže nie je pasterizované.
Ale kde. My ho pijeme celý život a nič nám nie je. Ani nebolo.
Ako mlieko spracúvate?
Najskôr sa nahá vychladnúť a odloží na chladnô miesto, najlepšie do pivnici, alebo aspoň do chladničky. Ak nedáte, tak sa vám málo podstane, najmä ak je teplo.
Podstane?
To znamená, že smotana ostane v mlieku a nezvýnde navrch. Potom jej ale veľa nenazbierate. Mlieko sa preto misí schladiť, potom máte smotanu a môžete urobiť maslo.
Ako konkrétne?
Naberiete určitô množstvo smotany a potom použijete takie dreveňie dbenke, kde ju zmútite.
Čo je dbenka?
Nádoba, v ktorej máte topárku, ktorou na smotanu tlačíte, pričom naspodku sú vyrezaňie takie dierke, cez ktoré sa všetko zráža.
Koľko sa múti?
Ručne niekedy aj hodinu, niekedy menej. Podľa toho, aká je teplota smotany.
Koľko by mala mať?
Hádam sedemnásť stupňov. Keď to už ide ťažko a topárka zastane na masle, tak je načim šuchnúť naspodok, potrepať, maslo sa na topárku obondí a vyberiete ho. Môžete však vybrať aj rukou. Celú hrudu potom dáte do vody a hotovo.
Čo cmar?
Ten je z podmaslia. Keď sa maslo zmúti a vyberie, naspodku ostane cmar. A ten sa pije, to je také poctivé acidko. Ale acidko som nikdy nepila, tak neviem, len hovoria, že to je podobné.
Kupované maslo vám asi nechutí.
Kupenské vôbec nechutnám. Každý vraví, že to má len maslovú chuť, ale nie je to skutočné maslo, len nejaké masielko či ako, tak neviem. Nebudem riskúvať a nejakú Heru kupúvať. Pýtam sa raz obchodníčky, kerô maslo ja také, aké bývalo. Poviedala, že nevie, ale vraj to už ni ako kedysi. Pred desiatkami rokov ale v obchode nebolo mrcha maslo, to mi aj chutilo, nebudem klamať.
Z mlieka nesmie ísť na opak nič
Ako vyrábate syr?
To misíte poctivé mlieko použiť, nie odstredené. Pridá sa soľ, také tri až štyri polievkovie lyžice na desať litrov mlieka, a všetko sa zohreje na tridsaťpäť stupňov. Potom sa dá syridlo, aby sa mlieko zrazilo. Misí však byť poctivé, lebo raz na nejakom obale písali, že sa má dať za kalíšťok, ale nič z toho nebolo, hnusilo sa to. V mliekarni majú kvalitnô, to sa dá za kávovú lyžičku na desať litrov mlieka. Potom všetko dve hodiny stojí, následne zrazeninu dlhým nožom na kúske rozkrájam, aby srvátka ta hor navrch vyšla. Tú dám žrať sviniam.
Zvyšok ide do plienky?
Najskôr sa to znovu zahreje na tridsaťpäť stupňov, môže byť aj viac. Potom dávam syr do takých handričiek a následne do furmičiek, čo mi syn objednal Inak by sa nemiselo zahrievať, ale syr by dlhšie stekal. Furmičky majú dierky, tak to v nich nahám, nakoniec vytrasiem von, poobmáčam v slanej vode a nechám stáť na mriežkach v chladničke.
Ja som ich videl u vás na mriežke v okne.
V obločku je prievan, takže aj tam je mu dobre.
Koľko taký syr vydrží? Nám vydržal týždeň, potom sme ho dojedli, takže možno by zvládol aj viac.
Vydrží až do úplného vysušenia. Ale nesmiete ho dať do sáčka, len na tanierik a tak držať v chladničke. Vytvorí sa taká žltá kvôrka, to už ten syr ani nemokvá, ale ani nesplesnivie. Mne vydrží aj dvanásť dní.
Ako vzniká tvaroh?
Misíte nechať mlieko skysnúť a potom v hrnci na sporáku odvárať. Nejde tam ani voda, ani soľ, len kysnutô mlieko, ktoré občas zamiešate. Keď má tridsaťpäť až štyridsať stupňov, tak ho odstavíte. Nesmie zovrieť, lebo to nebude dobrô. Dáte do vreciek a môžete skladovať v chladničke dva až tri dni, či v mrazáku. Ale ja taký veľmo nechcem, radšej mám čerstvý. Ako vidíte, z mlieka nesmie ísť na okap nič, všetko sa využije.
Keď vaše mačky vidia, že sa idú podojiť kravy, okamžite sa zbehnú k miske a čakajú. Koľko ich máte?
Deväť. Štyri také starie, aj s kacúrom. To je taký bludár. O nich by sa dalo dlho rozprávať, ale myši aj potkany nosia, tak je dobre. Inak by som ich ani nedržala zateľko, ale vidíte, že sa šikovné.
Domáce vajcia sú pre ľudí v meste pokladom, keďže praženica z kupovaných je žltá len náhodou. Koľko znášajú domáce sliepky?
Ako kedy, keď je tuhá zima, tak nenesú vôbec, čo ich ako chováte, najviac dávajú na jar a v lete, po septembru už menej, na Vianoce aj vôbec. Jedna sliepka dá jedno vajce denne, ale niekedy ani to ni, len každý druhý.
Koľko ich máte?
Málo. Kedysi som mala veľa, ale minulý rok mi ich líška odnosila.
Nielen vám. Aj iné gazdiné v dedine mi to spomínali.
No, nevedeli sme sa obrániť. Aj čo sme mladie, ale hodňie sliepčičká mali, chúďatká, len ich schytila a bežala. Aj sme na ňu kričali, ale nepomohlo, kdežeby tá poslúchla. (smiech)
Ohrada tiež nepomohla?
Podhrabala sa, darebnica. Bolo mokrô, tak jej to šlo. Voľakerý rok nám aj húsa krkvala, ale to prežilo. Nezadrhla ho, lebo sa klbčilo. Taký je však život.
Teší vás ten váš?
Tu sme mali stále len ťažké roboty, tak sme sa všetci na dôchodok tešili. Ale nezastavím sa ani teraz, lebo jablone jesto, hruške, slivke, záhrada, v nej paprike, paradajke, uhorke, cibuľa, bôb, k tomu všetkému zvieratá, určite sa tu nenudím. A to je dobre, lebo kým vládzem, dobre je. Nemôžem sa sťažúvať, aby som pravdu poviedala.
Štyria chlapi sa po večeroch schádzajú v príbelskej krčme, kde sedia, debatujú a panáky zapíjajú malými pivami. Vraveli, že rozhovory by sa mali robiť aj s obyčajnými ľuďmi, tak sme im vzali nejaké tie rundy a debatovali o tom, ako to vyzeralo v dedine v časoch ich mladosti.
Nie sú to študovaní etnológovia, ale keďže na všetko si spomínajú rovnako, ich informáciám sa dá veriť. Hovorili a dopĺňali sa všetci štyria, takže uvádzať, kto presne ktorú odpoveď vyslovil, je zbytočné.
Spomínali ste, že kedysi sa ľudia, na rozdiel od dneška, vedeli poriadne zabávať. Kde sa to dialo?
Po pajtách. Pajta je stodola. Ešte v päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov sa tam stretali mládenci na zábavu. Vtedy nebol kultúrny dom, tak sme sa miseli len tam zabaviť.
S muzikou?
Nuž a? Všelikto nám hrával. Chodili Cigáni aj z Ipeľského predmostia, z Obeckova napríklad Mišo Mliečnik, ale aj iní Cigáni od Lučenca. Dobre hrali. Keď sme na fašiange dobrého gajdoša zohnali, aj za tri dni sme tancúvali.
Ako sa tancuje na gajdy?
Na dva dva.
Čo je dva dva?
Rytmus, dve a dve doby. Žiadne diskotéky, božechráň. Pekne s diovkami. Báťka hral a bolo. Dali sme mu osem poldeci a šlo to. Na stôl sme ho tahor postavili, Janko sa volal. Panáky sme mu naliali do onýho, do tých gajdov, rovno do pipasára. Misel si mu naliať, lebo ako dúchal, ten alkohol mu tam páchol, a tak hral. To nie ako teraz, že niekto hrá na gajdy pod pazuchou nafukovaním, vtedy miseu aj poriadne fúkať, dnes je to už akési modernuo. Keď prišli diovčence, tak sme aj tahor pri drevených válovoch hrali a spievali. Pod pajtou sa vtedy s nima inšuo robilo. (smiech)
Milan Oslík, narodil sa v roku 1956, vyučil sa za vodoinštalatéra.
Chýbajú vám tie časy?
Bo to veselší život. Teraz už nepoznáme nič iné, len to, ako pomaly každý mesiac voľakto zomrie.
Ľudia na dedine sa zmenili?
Určite, už sa moc nebavia. Voľakedy fungovalo také rodinkárstvo. Keď boli zabíjačky, každý misel večer zavolať rodinu aj susedov, aby sa pojedlo, popilo, porozprávalo. Sedelo sa pri lampách, elektrika nebola. Niekedy sme sa aj dvadsiati zišli. Plachtinčania z vedľajšej dediny prišli k nám, my potom k nim. Vždy sa podávala čerstvá pečená jaternica.
Aj ste sa medzi sebou bili?
No, s Čebovčanmi, teda z chlapmi ďalšej dediny, sme sa podpichovali. My sme ich hnali do polí, oni nás od polí. Ale žiadne nože, len tak sme sa naháňali. Oni totiž boli katolíci, my zase evanjelici. Tam niekde inak viedla aj hranica medzi Maďarskom a Slovenskom.
Koľko stál alkohol na zábavách?
Nič. Takmer všade sa pálila samohonka. Ale to tam nepíš, to je zakázanô.
Už je to premlčané.
To je pravda. Kto by tam kupoval? Za čo? To len páni si mohli v krčme becherovku dovoliť, nie my. Karpeles, to bol žid, tu mal kedysi krčmu. K nemu sa chodilo. Mal tam aj klasický cukor, ten si deti kradli do vačku, lebo inak bol k dispozícii len zemiakový. Ale my sme nekradli, to vieme len od rodičov a starých rodičov, my sme vtedy ešte ani neboli na svete.
Dokedy fungovala tá krčma?
Kým ho za vojny nezobrali. Veď vieš, čo vtedy robili so židmi. Nikdy sa nevrátil. Keď už vedel, že ho vezmú, povedal, že to je ich koniec a všetko porozdával – plátno na oblečenie, misky, riady, všetko.
Čo sa pilo najčastejšie?
Hruškovica, čerešňovica, borovička, slivovica, terkelica.
Terkelica?
Tá je zo šupkov z hrozna. Keď ho vyprešuješ, šupky sa dajú na terkelicu. Dnes sa to už ale nerobí poctivo, všade dávajú len príchute. Poriadnu borovičku som pil možno pred nejakými štyridsiatima rokami. Vtedy bola ešte pravá. Dnes to oklamú príchuťami, kto by zbieral toľko borievok. Dávajú len žbrndy, obyčajné vínovice s príchuťami, s borievkami to nič nemá. To je ako poctivý kubánsky rum a ten náš falošný um.
Pavol Šebian, narodil sa v roku 1953, učil sa za vojaka a robil šoféra nákladného auta v Česku. Dnes zvoní v príbelskom kostole.
Na páračky sme pustili holuba alebo fúkali červenú papriku
Aké pivo sa pilo v 60. rokoch?
Dobré. Hlavne Gemer, Vyhne a Urpín. Veľká desiatka stála 1,70 korún, poldeci bolo za štyri koruny. To bol ale poctivý štamperlík, nie ako to klamstvo dnes, čo má 0,4 deci. To ani do úst nesedí.
Čo sa fajčilo?
Lipy, tie boli za dve koruny, Detvy za korunu a Bystrice za 1,60. Ale v krabičke ich nebolo dvadsať, len desať. Apovi som kupoval celé balíke, tak viem. Len Štartke boli dvadsiatky. K tomu sa fajčili ešte kubánske cigarety Partagas a Ligeros. Tie boli strašne tuhie. Keď som to apovi doniesol, skoro ho zadrhlo.
Zažili ste aj páračky?
Keď sme boli ešte malí šarvanci, tak áno. To je už ale iná kapitola. Čo sme sa tam navyvádzali. Behali sme popod stoly a fúkali do peria. Nebol televízor, tak sme sa hrali. Chytili sme tiež mladé holubience, otvorili im tam oblok alebo dvere, a všetko perie bolo o chvíľu rozfúkané.
Ženy z vás museli mať radosť.
Však sme potom dostali aj nakladačku. Ale čo by sme robili vonku v zime, keď sa vnútri páralo? Niekedy sme im tam napustili aj tuhú, teda štipľavú papriku. Cez také fukáče v stene alebo cez oblok, to ste mali vidieť. Ženy kýchali a naháňali nás, perie len tak lietalo. Keď zase diovky lúštili kukuricu, namaľovali sme sa všeličím, naobliekali do sukní a všelijakých hábov a chodili ich strašiť. Oni hrdo lúštili a my s palicami pomedzi ne, chytali sme ich, len vrieskali a trieskali. Nespoznali nás, ale potom nás vymákli a s palicami za nami bežali.
Keď ste práve nerobili zle, ako ste sa hrávali?
Vyrábali sme si gumipušky alebo sme pásli dobytok.
Jaroslav Tomaškin, narodil sa v roku 1953, má poľnohospodársku školu s maturitou. Pracoval na družstve, dnes je na invalidnom dôchodku.
Papuľúvať rodičom? Palicu vám zaťali cez chrbát
Kedy bol ťaží život – vtedy alebo dnes?
Určite vtedy. Veľmi ťažký, ale aj veselší. Už ako malí sme robili na poliach, so srpom sme kosili žito. Iba sa tak kúrilo za nami, keď bola žatva. Ale po večeroch cez víkendy sme sa zabávali. Počas nich alebo cez sviatky, boh chráň, aby sa šlo do roboty. Statok sa vtedy rýchlo ráno nachovau a dosť. Dnes tu zase žiadna robota nie je, to tiež nie je dobré.
Rodičov ste poslúchali?
Miseli sme. Keď sme neposlúchali alebo odvraveli, buď sme dostali poza uši alebo aj rovno palicou. Palicu vám rodičia tak zaťali cez chrbát, že ste si rozmysleli, či budete papuľúvať. Mali sme tu učiteľa, chudák kríval, volal sa Mikuška. Ten nám veľa ráz hlavy do tabuli otresou. Raz stretol otca a povedal mu, že mi nejde násobilka. Otec mu poradil, nech mi dá bitku, koľko si zaslúžim. Tak som dostal v škole, potom aj večer doma. Hneď som sa teda učil. Na druhý deň ma Mikuška vyvolal. Všetko som vedel, tak som hneď dostal ďalšiu bitku.
Za čo?
Vraj sa viem naučiť, len som lenivý. Odvtedy som vždy vedel všetko.
Do kostola ste chodili?
Miseli sme. Apa by nám inak chrbát palicou pretiahou. Kostol bol základ. Keď sme tam ale prišli, niekedy sme sa aj dvadsiati poza kostol ponevierali. Lenže starý farár, Chvostek sa volal, nás hneď vykázal na kancli. Nič nám nedaroval. Obišiel kostol, nič nepovedal a hneď nás pri kázni menoval, vycitúval. Horšie bolo, keď sme prišli domov a starý apa sa spýtal, o čom bola kázeň. Hneď bola ďalšia bitka.
Ako sa prala bielizeň? Práčky ste asi nemali.
A kde by sme ich vzali? Pralo sa na rybajzli.
Čo je rybajzeľ?
Niečo ako rajbalo, taký vlnitý plech. S tým sa pralo na potoku. Ešte teraz to mám doma, mama na tom prala.
Hovorili ste o zabíjačkách, na ktoré sa pozývala rodina aj susedia. Ako sa vyrába jaternica?
Použiješ mäso a vnútornosti z prasaťa ako pľúca, ľadviny a podobne. To sa varilo od rána, k tomu ryža a mleté korenie. Všetko sa potom dalo do čreva. Črevo sa však miselo najskôr tri až päťkrát prepláchnuť v korýtku, riadne vyumývať. Teraz sú také nanič, používajú sa umelé.
To sa umývali len čistou vodou?
Kdeže. Do vody sa dala cibuľa a jar, tak sa to vyčistilo, vyšlamovalo. Dovtedy sa voda menila, kým črevo nebolo úplne čisté. Ženy vlastne pri zabíjačke nerobili nič iné, len umývali črevá, aby boli hurke. Keď sa naplnili, miseli ste to zase zašpendlúvať.
Robili sa len biele, alebo aj červené jaternice?
My ni, to sa na západe robí, nie u nás. Jedine ak bielení.
To sú akí?
Prisťahovalci z iných krajov. Tí robili aj krvavničky.
Čo klobásy?
Miseli byť. Tam šlo zomleté mäso, odrezky zo stehna a tak, korenie, hlavne tuhá, teda štipľavá paprika. Potom sa dali údiť, čo trvalo týždeň, aj viac. Mali sme udiareň, zapálilo sa drevo a potom zasypalo pilinami, lebo tam nesmie byť plameň, len dym.
Oškvarky?
Nakrájaš slaninku na kocky, dáš do čistýho kotla, popražíš a máš.
Tlačenka?
Mäso z bravčovej hlaviny, ľadviny a srdce sa narežú, k tomu sa vyvaria kože zo slaniny, aby to držalo dovedna, lebo tak vzniká huspenina. Kože sa predtým zomelú na jemnej riečičke. Potom s tým všetkým naplníš pumpeľ.
Pumpeľ a riečička?
Pumpeľ je svinský žalúdok, riečička je tá mriežka, čo je na mlynčeku na mäso. Nevieš, čo je mlynček? A poznáš barácku kašu?
Nie.
To je tiež zo svine. V jednom kotle varíš hlaviny, hurky a všetko, čo ostalo, lebo to je škoda vyhodiť. K tomu dáš zomleté žito, ktoré preoseješ ako múku. Niekto si aj krv nachytá a zamieša tam. Výborné jedlo, ale my s krvou nerobíme, to len inde.
Ján Martuš, narodil sa v roku 1943, má maturitu z ovocinárstva. Bol šéfom SZM, dlhé roky pracoval v Jednote.
Nepoznáš hamuľu?
Kde ste boli zamestnaní?
Na družstve, jeden z nás v Jednote, ďalší bol šofér náklaďáku v Čechách. No a čo. Družstvo sme mali od päťdesiateho ôsmeho. To tu ešte všetci mali vlastné mašinovačky.
To je zase čo?
Mláťačky. Tie mali všetci, však kým nebolo družstvo, boli súkromníci. Celá dedina robila na družstve, dnes tam nevidíš skoro nikoho. Žilo tu vyše 800 ľudí, dnes možno 600. Tu nám dali aj komunisti pokoj, koho by sme zaujímali. Ale toaletný papier a banáne či mandarínky, to sme nemali, veď boli jablká.
Čo sa používalo miesto toaletného papiera?
No však kukuričný šúľok. No a čo. V 60. rokoch si také niečo na dedine ťažko kúpil. A boli aj noviny. Však ľudia ani do obchodu nemiseli chodiť, všetko si doma urobili. Každý mal kravu, kozu, ovce, sliepky, sviňu. Mäso teda bolo, maslo, mlieko, tvaroh, bryndza, vajcia tiež. Chlieb sa tiež piekol iba doma. Sedem pecňov sme napiekli a to sme mali na celý týždeň. V každom dome sa tak robilo ešte v 60. rokoch. Keď ešte zostalo nejaké cesto, robili sa z neho lepne. Tie sa jedli s lekvárom, cukrom, tvarohom, škoricou. To bola taká sladkosť, ale niektorí si dávali aj s cesnakom. Dnes to všelijako pomenili a volá sa to pizza. Kamennú pec mal každý, starý otec už ráno rozohrieval, aby sa mohlo piecť.
Jedávala sa aj krupicová kaša?
Myslíš grís? Ani nie.
Ktoré jedlo ste mali najradšej?
Keď ma mama naháňala, dva dni som spal vo vinici a obhrýzal hrozno. Radi sme mali aj mladé vyliahnuté holuby. Boli veľké ako tento poldecák, dávali sme si ich s praženicou. Alebo mama urobila hamuľu, to je lahôdka.
Z čoho sa robí?
Máš uvarené a najemno podlávené krumple, do toho hodíš opraženú cibuľku. Parádne jedlo, máme ho radi aj teraz. A aj halušky, nad ne nebolo. S bryndzou, tvarohom alebo vajcom, to je jedno. To fakt nepoznáš hamuľu?
Rozhovor nebol autorizovaný, respondenti to nepožadovali.
Medzititulky: redakcia
