„Touto deklaráciou Slovenská národná rada vyhlasuje zvrchovanosť Slovenskej republiky ako základ suverénneho štátu slovenského národa,“ týmito slovami sa končila Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky, ktorú pred desiatimi rokmi, 17. júla 1992, prijala Slovenská národná rada.
Tento akt bol len časťou už prebiehajúceho procesu, ktorý viedol k rozpadu Československa na dva štáty – Českú republiku a Slovensko – k 1. januáru 1993. Slovenskému parlamentu sa deklaráciu podarilo prijať až po niekoľkých neúspešných pokusoch.
Už prvé mesiace po novembri 1989 ukázali, že federácia v jestvujúcom stave je neudržateľná.
Začiatkom roku 1990 prerástla otázka nového názvu republiky na parlamentnej pôde v „pomlčkovú vojnu“ a výsledkom bolo ochladenie česko-slovenských vzťahov. Začali sa tiež objavovať diskusie o tom, kto na koho dopláca.
Vo februári 1992 bol na zasadaní spoločnej komisie ČNR a SNR v Milovách dohodnutý návrh zmluvy o zásadách štátoprávneho usporiadania, ktorý však krátko na to predsedníctvo SNR neschválilo. V marci boli rokovania prerušené s tým, že v rokovaniach o štátoprávnom usporiadaní by mali pokračovať až parlamenty, ktoré vzídu z júnových volieb.
O zvrchovanosti rokoval slovenský parlament už v júni 1991 a rovnaké témy zazneli opäť v novembri toho istého roku, keď bol z programu rokovania SNR stiahnutý obdobný návrh poslanca Antona Hykischa z Kresťanskodemokratického hnutia. Ďalší podnet Jozefa Prokeša zo SNS zaradiť zákon o zvrchovanosti na program schôdze neprešiel ani v marci 1992 a rovnako dopadol návrh Viliama Oberhausera z KDH o mesiac neskôr – pred hlasovaním opustila väčšina poslancov rokovaciu sálu. Koncom apríla 1992 sa poslanci rozhodli zaradiť prerokovanie deklarácie do programu májovej schôdze rady, tá však vyhlásenie, ktoré malo byť prijaté v znení Oberhauserovho textu, neprijala.
Osud federácie bolo možné predpokladať aj z výrokov slovenských politikov začiatkom roku 1992. Predseda HZDS a neskôr premiér Vladimír Mečiar Čechov obviňoval, že nie sú schopní „vytvoriť také podmienky, aby mohli žiť na princípoch rovného s rovným“. Jozef Prokeš si zase myslel, že „Slovensko má právo na samostatný štát nezávisle od toho, či v minulosti nejaký slovenský štát existoval, alebo nie.“ Postkomunistická SDĽ sa vtedy vyjadrovala nejasne v tom zmysle, že medzinárodnoprávna subjektivita nemusí vždy znamenať samostatný štát.
Aj spôsob, akým HZDS, ale i česká ODS viedli v roku 1992 predvolebnú kampaň, ukazoval na rozpory. ODS na čele s Václavom Klausom prisľúbila spoločný štát a rozumnú federáciu, nie však tzv. dvojdomčeky a dvojštátie, ktoré by boli falošnou federáciou. Na Slovensku HZDS vedené Mečiarom naopak získalo popularitu programom medzinárodného uznania zvrchovaného Slovenska. KDH pripúšťalo, že v otázkach štátoprávneho usporiadania a ekonomickej reformy sú volebné programy KDH a HZDS veľmi príbuzné. Požiadavka na samostatnosť mala ako prvá predvolebný ťahák SNS a niekoľko malých strán.
Vo voľbách v júni 1992 zvíťazilo vo Federálnom zhromaždení i v národných radách ODS-KDS a HZDS. Mečiarovo HZDS potom 3. júla zablokovalo opätovné zvolenie Václava Havla do funkcie prezidenta a v rovnaký deň, čo už „nová“ SNR deklaráciu o zvrchovanosti prijala, Havel oznámil, že odstupuje.
Za deklaráciu sa vyslovili všetci poslanci HZDS, SNS a väčšina poslancov SDĽ. Proti hlasovali všetci poslanci KDH. Na prvom stretnutí volebných víťazov sa predpovede skeptikov naplnili. HZDS prišla s predstavou štátu ako „ekonomického a obranného spoločenstva,“ čo ODS jednoznačne odmietla. V preambuli programového vyhlásenia českej vlády sa hovorilo o tom, že česká vláda musí pripraviť všetky opatrenia nevyhnutné na to, aby v prípade neúspechu ďalších štátoprávnych rokovaní, alebo napríklad v prípade vystúpenia Slovenska z ČSFR bola ČR schopná existovať ako samostatný štát. Rokovanie sa postupne presunulo na vládnu úroveň. Federálna vláda bola vytvorená ako pracovná a mala za úlohu pripraviť podmienky pre ústavný zánik federácie. Koncom augusta sa obidve strany dohodli na dátume rozdelenia: 1. január 1993. (čtk)
