Pred štyrmi rokmi schvaľovalo HZDS svoju kandidátku vo veľkom štýle. Na štadióne v Trnave sa stretli tisícky priaznivcov hnutia, všetci boli veselí, kultúrny program bol bohatý, nechýbala laserová show a Vladimír Mečiar zanôtil: Nemám auto, nemám motorku…
O štyri roky neskôr, v sobotu na nominačnom sneme bolo delegátov len 274, Vladimír Mečiar nespieval, ale kričal a zďaleka nie všetci delegáti boli veselí. Mečiar v sále kričal, aby sa už nerobili žiadne zmeny na kandidátke.
Jeho krik novinári počuli až von. Vidieť ho síce nevideli, ale kadencia hlasu chvíľami vyvolávala dojem, že krik sa mení až na plač a že by bolo treba zavolať aj sanitku.
„Oj, to býva ešte horšie, ale na delegátov takto kričať nezvykne,“ okomentoval dianie v sále jeden z členov HZDS.
Rozdiel medzi Trnavou a Nitrou bol ešte jeden – v Trnave všetci s kandidátkou súhlasili, v Nitre bol jeden, čo aktívne odporoval. Ivan Gašparovič.
Iný bol aj Vladimír Mečiar – v Trnave sa s novinármi ani len nebavil, v Nitre médiám ochotne odpovedal. Nevyrušovali ho ani otázky, kedy už odíde z čela HZDS. Len ich lakonicky ohodnotil – sú duchaplné. (sp)
