Robert Fico osobne podporil protestné zhromaždenie, ktoré žiadalo, aby Dzurindova vláda revidovala svoje uznesenie o odstavení jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach. FOTO - ARCHÍV TASR
Príbeh privatizácie troch rozvodných energetických podnikov v mnohom pripomína privatizačnú príhodu SPP. Podobajú sa na seba tým, že po prácnom a nákladnom procese prípravy, ktorý trval celé roky, sa tesne pred jeho dovŕšením sformovalo silné vnútorné i vonkajšie „hnutie odporu“, ktoré chce privatizácii zabrániť.
Hladká príprava
Dlhá cesta k predaju 49-percentného podielu v troch rozvodných podnikoch sa začala už na jeseň roku 1999, keď poslanci vládnej väčšiny zrušili zákon o strategických podnikoch a zákaze ich privatizácie. O rok neskôr Dzurindova vláda rozhodla o rozdelení Slovenských elektrární na výrobné a rozvodné energetické podniky (REP) a ich následnej privatizácii. Pripraviť a zrealizovať toto rozdelenie nebolo ľahké a ani lacné. Náklady išli do stoviek miliónov korún.
V máji 2001 Fond národného majetku vyhlásil verejnú súťaž na výber poradcov pri privatizácii troch energetických podnikov. Jeho požiadavky vyradili zo súťaže „malé ryby“ - od uchádzačov napríklad žiadal, aby súčet ich tržieb za posledných päť rokov predstavoval najmenej 250 miliónov dolárov.
V decembri 2001 poradcovia poskytli záujemcom informačné memorandá. V januári 2002 vyhodnotili nezáväzné ponuky a oslovili perspektívnych súťažiacich. Vo februári prebiehal v podnikoch hĺbkový audit. V marci Úrad pre reguláciu sieťových odvetví zverejnil metodiku, ako sa bude stanovovať cena elektriny od 1. januára 2003. Z nej si záujemcovia mohli odvodiť, kedy sa im investované prostriedky vrátia.
V apríli privatizačné komisie odporučili, aby sa menšinovými vlastníkmi stali dve nemecké spoločnosti E. ON Energie a RWE Plus a francúzska EdF. V máji návrh ministerstva privatizácie dostala vláda a vtedy sa objavili aj prekážky, ktoré dovtedy akoby neexistovali.
Veto KDH
Ako prvé sa objavilo politické veto KDH. Práve ono zabránilo, aby tri podniky boli sprivatizované „z chodu“, a teda bez prieťahov. Jeho uplatnenie odôvodnil podpredseda Brocka: „Nakoľko máme k tejto veci niektoré podstatné otázky, chceme si ich vydiskutovať s našimi koaličnými partnermi.“
„Podstatné otázky“ sa týkali toho, prečo má podiel v Západoslovenskej energetike pripadnúť nemeckému E.ON, a nie rakúskej EVN, ktorá zaň ponúkla viac. A tiež otázky, či zahraničný privatizér bude na Slovensko dovážať svoju elektrinu. Stačilo jedno stretnutie s osobami, ktoré privatizáciu pripravovali, aby KDH svoje pochybnosti stratilo.
Jeho predstavitelia uznali, že liberalizovaný trh s energiou nemôže zabrániť jej vývozu ani dovozu a že „v transakčných dokumentoch nie je nijaký záväzok o nákupe elektriny zo zahraničia“. Spoločnosť EVN síce ponúkla o niečo viac ako E. ON, ale nemecká spoločnosť je veľkým a strategickým partnerom, kým „rakúsky záujemca bol menší ako samotná Západoslovenská energetika“, ktorú chcel sprivatizovať.
Povážlivé je, že KDH si tieto „podstatné otázky“ nedokázalo s partnermi vydiskutovať predtým, než využilo právo politického veta.
O týždeň neskôr prišla so svojimi pripomienkami a námetmi aj SDĽ.
Otázky SDĽ
Tie, ktoré tlmočil minister Fogaš, sa týkali privatizačnej ceny, transakčných dokumentov, teda otázok, ktoré neboli známe, kým sa návrh nedostal na rokovanie vlády. Predseda SDĽ Pavel Koncoš však nadhodil aj inú tému: aké dosahy bude mať predaj minoritných podielov v troch rozvodných energetických podnikoch na slovenské hospodárstvo i na odberateľov elektriny.
„Privatizácia REP totiž vytvorí predpoklady na urýchlenie liberalizácie trhu s elektrickou energiou a tiež cien,“ povedal Koncoš, pričom dal najavo, že si takéto urýchlenie neželá. Otázka, aké budú dosahy privatizácie, je naozaj podstatná, ale politici SDĽ sa ňou mali zaoberať predtým, než ju vláda spustila. Ak im až po dvoch rokoch nákladnej prípravy prekáža niečo, čo mohli a mali vedieť už na jej začiatku, tak je to iba a len ich chyba. Prípadné prehlasovanie vo vláde si právom zaslúžia.
Dovŕšenie vlastizrady
Z nenápadnej a vcelku hladko prebiehajúcej privatizácie troch rozvodných podnikov sa pokúša urobiť politickú udalosť zásadného významu predovšetkým Robert Fico.
Predseda Smeru predaj menšinových podielov porovnáva s takými „vlastizradnými“ krokmi podkupných politikov, akými vraj boli likvidácia zbrojárskeho priemyslu, útoky proti poľnohospodárstvu, predaj bánk, telekomunikácií a SPP. Podľa neho je privatizácia rozvodných podnikov „dovŕšením ekonomickej vlastizrady“ a ak ju Dzurindova vláda naozaj dokoná, tak si Fico chce položiť otázku, „prečo by mal byť Smer ústretový voči ľuďom, ktorí páchajú takúto ekonomickú vlastizradu“.
Ficove vyhrážky, aby si koalícia privatizáciu dobre rozmyslela, lebo „v hre je možná povolebná spolupráca“, nemožno vysvetliť iba jeho proklamovaným presvedčením, že vláda by mala „disponovať reálnymi ekonomickými a právnymi pákami, aby mohla rozhodovať o veciach na Slovensku“.
Dôvod, prečo privatizáciu troch rozvodných podnikov považuje za definitívnu stratu a faktickú likvidáciu slovenskej energetiky, je nanajvýš prozaický. Po vstupe zahraničného kapitálu do distribučných spoločností, ktoré budú nakupovať energiu od výrobcov a predávať ju spotrebiteľom, padá akákoľvek šanca na dostavbu tretieho a štvrtého bloku Jadrovej elektrárne Mochovce.
Fico s Mikušom
Ak by sa dostaval 3. a 4. blok v Mochovciach, podľa analýz ministerstva hospodárstva by cena jednej megawatthodiny z nich dosahovala výšku takmer 3200 korún. Čo je približne dvojnásobok priemernej ceny, za akú jednu megawatthodinu predávajú Slovenské elektrárne. Štátne distribučné spoločnosti by mohli a museli nakupovať energiu za takú cenu, akú by im prikázal „štát“, ale distribučné spoločnosti, v ktorých budú mať podiely E.ON, RWE Plus a EdF, budú nakupovať energiu iba za cenu, ktorá im umožní, aby mali z jej predaja zisk…
Okrem toho, že privatizácia rozvodných energetických podnikov fakticky prekazí veľkolepé budovateľské plány, ktoré predseda Fico ohlasoval aj v Bruseli, dostane slovenských výrobcov energie pod konkurenčný tlak. Z dnešných pozícií a z dnešného vplyvu si uchovajú iba toľko, koľko si ho budú schopní obhájiť v súťaži s inými producentmi.
Je pochopiteľné, že energetická loby reaguje na privatizáciu distribučných spoločností ako na svoje existenčné ohrozenie. Presne tak reagujú nielen predstavitelia strany Smer, ale aj niektorí prominenti HZDS. Tieňový minister hospodárstva Tibor Mikuš tvrdí, že privatizácia REP je „absolútne nesprávnym krokom“ a že práve takéto kroky „vedú k likvidácii ekonomiky Slovenskej republiky“. Ide o zhodu názorov, ktorá nie je náhodná a ktorá pretrváva od samotného vzniku strany Smer.
Ak hovorí Fico pravdu a osud budúcej vládnej koalície sa naozaj láme na privatizácii či neprivatizácii rozvodných podnikov, potom je o koaličnom partnerovi Smeru rozhodnuté. Bude spolupracovať so subjektom, v ktorom pôsobí Tibor Mikuš.
