Milan Ftáčnik, Erika Kvapilová a Peter Weiss - predseda, podpredsedníčka a volebný líder SDA. FOTO - ČTK
Jána Ľuptáka a jeho ultraľavicové Združenie robotníkov Slovenska zničil podiel na moci v jedinom funkčnom období. Strana demokratickej ľavice bola odolnejšia. Podľahla až druhej účasti vo vláde.
Po prvom vládnutí
Prvé funkčné obdobie po revolúcii, skrátené na dva roky, prežila SDĽ v hlbokej opozícii. Voľby v júni 1992 jej priniesli výrazný úspech - stala sa druhou najsilnejšou stranou v SNR. Keďže v opozícii zostala, jej preferencie ďalej rástli.
V marci 1994, po páde druhého Mečiarovho kabinetu strana vyhlásila, že vstúpi do vlády Jozefa Moravčíka, ale iba pod podmienkou, že sa budú konať predčasné voľby. Po siedmich mesiacoch jej vedenie pochopilo, aký historický omyl spáchalo. Že pomohlo iba odvolanému predsedovi HZDS, a sebe i krajine uškodilo. Namiesto očakávaných 20 percent dostala SDĽ, skrytá v koalícii štyroch strán pod označením Spoločná voľba, iba polovicu z nich. Jej voliči, ktorí predpokladali, že väčšinu ich problémov majú na svedomí politici a vláda, lebo im chýba dobrá vôľa, stihli totiž zistiť, že aj keď je SDĽ pri moci, ťažkosti a problémy samy od seba nezmizli.
Prvé vládnutie SDĽ a následný volebný neúspech mal len interné následky. Predseda Peter Weiss, ktorý mohol na zjazde v roku 1995 odovzdať svoj post Milanovi Ftáčnikovi, úspešnému lídrovi bratislavského volebného kraja, sa rozhodol zostať na svojom mieste. O rok neskôr už nekandidoval za predsedu ani on, ani Ftáčnik. Na prekvapenie mnohých ho vo vedení strany vystriedal Jozef Migaš. Človek, ktorý mal vplyv na staré regionálne štruktúry a štruktúry zas mali vplyv na neho.
Útek do regresu
Kým bola SDĽ v opozícii, preferencie strany narastali, hoci jej „samostatná ľavicová opozičná politika“, lavírujúca medzi skrytou kolaboráciou s treťou Mečiarovou vládou a deklarovanou spoluprácou s ostatnými opozičnými stranami, bola terčom oprávnenej kritiky za to, že v mnohých prípadoch nebola samostatná, ani opozičná, ba ani ľavicová.
Volebný úspech strany v septembri 1998 preto znalci vnútorných pomerov v strane komentovali tak, že SDĽ ho dosiahla napriek, a nie vďaka svojej politike. Vďaka svojmu povolebnému manévrovaniu si však vydobyla vo vláde Mikuláša Dzurindu o jedno kreslo viac, ako jej podľa získaných percent patrilo. Bol to posledný úspech strany. Ďalej už nasledovali len chyby a omyly.
Najúspešnejším politikom SDĽ vo voľbách sa stal Robert Fico, ktorý získal suverénne najvyšší počet preferenčných hlasov. Táto voličská jednotka strany nedostala žiadnu z významných funkcií, ktoré pripadli SDĽ. Fico neobsadil funkciu predsedu parlamentu, lebo by ním nebol Jozef Migaš, nestal sa podpredsedom vlády, lebo post zaujal Ľubomír Fogaš. Kým Migaš pochopil, že „Robertova hodnota ako politika je vysoká a treba urobiť všetko preto, aby zostal v SDĽ“, už bolo neskoro.
Fico odišiel a robil proti svojej bývalej strane presne to, čo ona robila iným. Opozičný Ficov Smer prevzal preferencie vládnej SDĽ. Migaš, Magvaši, Koncoš a mnohí ďalší na to reagovali regresom - návratom k pôvodnému spôsobu politiky. Napriek tomu, že boli vo vládnej koalícii, správali sa v nej ako opozícia.
Bájna ľavicová politika
Politici SDĽ rovnako často ako opozícia volali po oživení výroby, po zvýšení príjmov do štátneho rozpočtu, znížení nezamestnanosti, ako keby zmena k lepšiemu závisela iba od dobrej vôle ostatných strán vládnej koalície.
Minister Magvaši, ktorý sa stal hlavným dodávateľom kritických tvrdení pre migašovské vedenie, prišiel s tézou, že v koalícii „definitívne zvíťazila arogantná neoliberalistická ekonomická stratégia zmien s tvrdým dosahom na sociálne najslabšie sociálne vrstvy“.
Napriek upozorneniam Petra Weissa, že SDĽ veľmi poškodzuje, keď je „stranou protestu proti vlastnej politike“, taktika vnútrokoaličnej opozície vyvrcholila hlasovaním predsedu Migaša a štyroch ďalších členov poslaneckého klubu strany za vyslovenie nedôvery predsedovi vlády. Po tomto bezprecedentnom akte sa vnútorný konflikt v strane vyostril natoľko, že ho musel riešiť mimoriadny zjazd.
Proti Migašovi na ňom na funkciu predsedu kandidoval Milan Ftáčnik, ktorý pred zjazdom, na ňom i po ňom opakoval: „Niektorí veria, že Jozef Migaš je nositeľom nejakej bájnej ľavicovej politiky, ku ktorej, ak sa vrátime, tak nám preferencie vyletia prudko nahor. Takúto politiku však nikto konkrétne nepomenoval.“
Jeho argumenty neúčinkovali na členov strany tak, ako Migašov sľub, že sa po zjazde „nanovo zadefinuje kľúčová hospodárska a ekonomická politika, vypracuje nová hospodárska doktrína, ktorá prispeje k revitalizácii podnikov, vytvoreniu pracovných miest a podobne“.
Nič z toho Migaš nepredložil, lebo ľudia, o ktorých sa opieral, iba odmietali a kritizovali to, čo predkladali koaliční partneri strany. Spor o obsah „ľavicovosti“ pokračoval aj potom, keď i migašovci pochopili, že ak majú zostať, Migaš musí odísť.
Jeho veličenstvo ukáže
Keď preferencie strany prvý raz poklesli pod prah voliteľnosti do parlamentu, predseda Migaš v júni 2001 priznal zodpovednosť a za hlavný dôvod, prečo podpora pre SDĽ tak hlboko klesla, označil zaujatosť médií a skutočnosť, že strana pôsobí „v pravicovej vláde“.
Zápas, ktorý s Migašom vybojoval Ftáčnik, sa v novembri 2001 zopakoval medzi Koncošom a Weissom. Trnavský zjazd si len s veľkou nevôľou vypočul slová kandidáta Weissa, že SDĽ pociťuje následky toho, že sa strana „dostala do opozície voči vlastným nominantom vo vláde“. Ako prijateľnejšie vyzneli stanoviská Pavla Koncoša, ktorý tvrdil, že sa treba vrátiť k budovaniu moderného demokratického socializmu, lebo 80 percent ľudí sa v roku 1989 prihlásilo k socializmu s ľudskou tvárou a Alexandrovi Dubčekovi…
Nový predseda vyhlásil, že sa „SDĽ bude správať úplne inak ako doposiaľ“ a so starým sloganom „SDĽ sa vracia k ľavicovým hodnotám“ zatiahol stranu do série konfliktov, pričom všetky sa skončili jej hanebnou porážkou.
Keďže preferencie SDĽ stiahol na absolútne historické minimum, tandemu Weiss a Ftáčnik umožnil, aby sa pokúsili založiť stranu, ktorá nebude odkázaná na to, aby bola v opozícii aj vtedy, keď sa stane súčasťou vládnej koalície. Strana pod ich vedením určite nebude presadzovať „ideu“ Migaša, Koncoša a Magvašiho, že ľavicovosť je vlastne len „návratom k ľavicovým hodnotám“, lebo išlo o návrat, ktorý nikam neviedol. Otázka, či Sociálnodemokratická alternatíva dokáže naplniť obsah ľavicovosti konkrétnymi riešeniami a prístupmi, zostáva otvorená.
„Jeho veličenstvo, volič, ukáže, či sa mu nový štýl politiky bude páčiť,“ povedal Peter Weiss, keď prehral súťaž s Koncošom o funkciu predsedu SDĽ. To isté veličenstvo ukáže to isté aj predsedovi i volebnému lídrovi SDA.
