úpi, lebo ako podotkol, v poslednom roku vládnutia bude problematické splniť sľuby v oblasti miezd, zamestnanosti a vymožiteľnosti práva. „V týchto troch oblastiach nebudeme mať na konci vládnutia zrejme celkom čistý štít,“ povedal Dzurinda. Premiér tak na začiatku volebného roku priznal, že sa v minulej volebnej kampani podpísal pod nesplniteľné sľuby.
V lete 1998 po hlúpej afére splateným získavaním priazne novinárov klesli preferencie SDK pod 20 percent. Nový šéf kampane Ľudovít Černák a jeho spolupracovníci pripravili pre kongres SDK volebný dokument - zmluvu s občanmi Slovenska. Jej prvý a najdôležitejší bod znel, že strana zabezpečí „zvýšenie priemerného platu v národnom hospodárstve na dvojnásobok súčasného stavu“. Tretí bod sľuboval, že „vytvorí 150-tisíc pracovných príležitostí, a tak zníži nezamestnanosť pod 10 percent“. Predseda SDK a bývalý ekonomický expert KDH Mikuláš Dzurinda sa so zmluvou stotožnil a ako volebný líder ju predával vo volebnom šote verejnosti. V čase, keď nezávislí odborníci vystríhali, že Slovensko žije nad pomery, keď aj experti ostatných strán označovali sľuby SDK za nedosiahnuteľné, predseda Dzurinda vyhlasoval, že „každé číslo, ktoré je v ponuke Zmluvy medzi SDK a občanmi SR, je podložené serióznou analýzou a konkrétnymi projektmi, ako ho dosiahnuť“. Okolnosť, že sľubované „čísla“ sa nestanú realitou, má len dve možné vysvetlenia - buď išlo o vedomé zavádzanie voličov, alebo o nekvalifikovanosť tých, ktorí ich ponúkali. K druhej verzii sa prikláňa aj pán Dzurinda, ktorý hovorí, že pred voľbami v roku 1998 sa nedalo všetko vedieť. Lenže ak ostatní vedeli dosť na to, aby také sľuby nedávali, mal to vedieť aj líder SDK.
Nikto netuší, koľko percent prinesie nesplniteľný sľub vo voľbách. Vždy je to však menej, ako ich vezme v tých nasledujúcich.

Beata
Balogová
