Laikovi zvláštny farebný plášť veľa nehovorí, ale kto sa trochu vyzná v teológii a estetike, z neho vyčíta veľa – aký druh omše sa slávi, aké liturgické obdobie sa prežíva, ale aj aké je historické, teologické a estetické povedomie jeho nositeľa.
Pôvodne bežné oblečenie
Hoci v kontexte dnešného obliekania pôsobí veľký kus plátna prehodený cez plecia kňaza čudne, v grécko-rímskom svete išlo o bežnú formu oblečenia. „Potreba úcty k svätým veciam od začiatku viedla veriacich k tomu, aby na slávenie omše prichádzali v tom najdôstojnejšom oblečení. Platilo to aj pre kňaza. Spočiatku nosil len slávnostnejší druh odevu, ktorý sa nosieval v civilnom živote, najmä v záverečnej epoche rímskeho impéria,“ tvrdí Andrej Krivda z Liturgického inštitútu Jána Jaloveckého v Košiciach. Keď liturgické rúcho začalo mať osobitné určenie, bolo zakázané nosiť ho mimo kostola.
Počas nasledujúcich storočí prešiel ornát rôznymi premenami. „V prvých storočiach mal tvar zvona a zahaľoval celé telo. Aj preto sa pre ornát používa termín kazula – domček. V období gotiky sa začali bočné strany skracovať. Takzvaný rímsky typ alebo basová kazula sa používala od 16. storočia, a bola zdobená ornamentmi. Basová kazula však napriek vysokej umeleckej úrovni stratila základnú odevnú funkciu zahaľovania a zmenila sa na dve tuhé platne. Preto v polovici 19. storočia došlo k návratu ku kazule širokej formy,“ vysvetľuje teologička a návrhárka liturgických rúch Pavla Lazárková Trizuljaková.
Po druhom vatikánskom koncile (1962 – 1965) sa navrhovanie a výroba ornátov riadi koncilovou konštitúciou o liturgii a všeobecnými smernicami rímskeho misála. „Požiadavky týchto dokumentov môžeme zhrnúť do dvoch bodov – slávnostný charakter liturgického odevu a jeho funkčnosť,“ hovorí Lazárková Trizuljaková.
Civilný odev nesmie byť viditeľný
Dôvodom na špeciálne zahaľovanie sa kňazov je podľa teológa Krivdu „skutočnosť, že kňaz počas liturgie nekoná vo svojom mene, ale v osobe Krista. Môžeme povedať, že sa do neho oblieka. Zanecháva všetko pozemské a vstupuje do nebeskej liturgie. Preto by počas nej nemalo byť na kňazovi viditeľné nič z jeho civilného odevu.“ Textilná výtvarníčka Jana Zaujecová si všíma aj spôsob obliekania liturgického odevu – všetky jeho časti sa obliekajú zhora, odkiaľ dopadajú Božie milosti.
Hoci základným liturgickým oblečením je alba – dlhá biela tunika, najpodstatnejšou časťou je práve vrchný omšový odev – ornát. Nosí ho každý, kto prijal kňazskú vysviacku – kňaz, biskup aj pápež. Podľa jeho farby sa dá veľmi ľahko určiť druh omše a aktuálne liturgické obdobie. Najpoužívanejšou je zelená farba dominujúca takzvanému obdobiu cez rok. Na Vianoce, Veľkú noc, na sviatky Panny Márie a pri iných slávnostiach sa požíva biela farba, fialová je spätá s adventným a pôstnym obdobím, ale používa sa aj na omšiach za zosnulých. Červená farba je spojená s Kvetnou nedeľou, Veľkým piatkom alebo sviatkami mučeníkov. Zriedkavou je čierna a ružová farba, pričom slávnostné a historicky vzácne rúcha sa môžu používať, aj keď nie sú vo farbe daného liturgického obdobia.
Dovoz z Poľska
Pohľad do skríň v slovenských sakristiách prezrádza, „že tu nájdeme zmes rúch všetkého možného druhu a pôvodu. Mnohé pochádzajú z domácej produkcie. Mnohí kňazi, ak aj neoslovia niektorého slovenského výtvarníka, obrátia sa na renomovaného výrobcu zo zahraničia. Veľa ornátov pochádza z Talianska a Poľska. V mnohých, najmä menších a chudobnejších farnostiach sa používajú aj staršie rúcha zo 70. rokov, či rúcha, ktoré vznikli prešitím starších rúch spred druhého vatikánskeho koncilu,“ vysvetľuje Lazárková Trizuljaková. „Najmä rúcha z Poľska sa zhotovujú z priemyselne pásovo vyrobených syntetických tkanív a hotových dekoračných pásov.“ Na Slovensku sa ornáty šijú napríklad v Detve, Žiline, Trebišove, ale aj inde.
Horšie je to s profesionálnymi návrhármi, presnejšie návrhárkami. Podľa Lazárkovej Trizuljakovej u nás pôsobí len sedem textilných výtvarníčok, pričom len dve – tri sa tvorbe venujú systematickejšie. Toto nízke číslo podľa nej súvisí najmä s tým, že tu neexistuje živšia spolupráca medzi objednávateľmi, návrhármi a výrobcami. Problémom môže byť aj cena. Kým sériovo vyrábané ornáty stoja od 120 do 230 eur, originálne umelecké rúcha, ktoré vznikajú aj niekoľko týždňov až mesiacov, sú podstatne drahšie. Najmä mladší kňazi však podľa Lazárkovej Trizuljakovej radi siahnu aj po nových a netradičných rúchach, ktoré sú vyrobené napríklad z hodvábu.
Gýče aj v kostoloch
Problémom lacných, sériovo vyrábaných ornátov, je ich kvalita a umelecká hodnota. Oslovený teológ aj návrhárky sa zhodujú, že nevkusný ornát môže narúšať prežívanie liturgie. „Najmä ak je použitý veľmi nevhodný materiál, alebo sa použije nevhodná farba a motív,“ hovorí teológ Krivda. Návrhárka a teologička Lazárková Trizuljaková je ešte tvrdšia: „Dôstojnosti liturgie veľmi ubližujú rúcha malých rozmerov, ale aj z nekvalitných, čisto syntetických materiálov, napríklad lesklých tkanín. Rúcha zlatej farby v čisto syntetickom prevedení pôsobia zvlášť nedôstojne.“ Ďalším problémom podľa nej je, že samotné rúcho nie je vnímané ako symbol a zbytočne ho dopĺňajú rôzne symbolické motívy. Podľa výtvarníčky Zaujecovej sa pri výrobe rúcha úplne zabúda na biblické materiály ako sú hodváb, vlna alebo ľan. „Druhý vatikánsky koncil bol výzvou k tvorivej slobode, no prax poukazuje na nepochopenie jeho ducha.“
K týmto výhradám sa pridáva aj ďalšia návrhárka Mária Fulková: „Smutný je pohľad na ornát so zle štylizovaným kresťanským symbolom vyšitým na nepríjemnej polyesterovej látke v kontraste so skvostným interiérom barokového kostola. Takéto disproporcie degradujú estetickú stránku liturgie rovnako ako nekvalitná liturgická hudba. Deväťdesiat percent návštevníkov chrámu si však tieto veci nevšimne.“ V dôsledku nedostatku historického a estetického cítenia podľa nej môže dojsť aj k ničeniu vzácnych starobylých ornátov. „Stretla som sa s prípadom kňaza, ktorý sa rozhodol zlikvidovať všetky staré ornáty a ponechať si len tie ,moderné´, polyesterové, z estetického hľadiska úbohé. Našťastie som ho presvedčila, aby staré ornáty ponúkol múzeu. Žiaľ, kým ornát nie je oficiálne registrovaný ako pamiatka, kňaz môže aj vzácne kusy liturgických textílií zlikvidovať len preto, lebo nemá vkus a cit.“ Preto je podľa Fulkovej dôležité, aby budúci kňazi dostávali kvalitné vzdelanie aj v oblasti umenia a estetiky.
Spomínaná liturgická konštitúcia druhého vatikánskeho koncilu prisudzuje zodpovednosť za „ušľachtilú krásu“ liturgických rúch miestnym biskupom. Podľa teológa Krivdu sú práve oni povinní stiahnuť z obehu nevyhovujúce ornáty. Sám sa však s niečím takým nestretol. Oslovené návrhárky, ktoré v druhej polovici júla prvýkrát vystavovali svoje autorsky realizované ornáty v bratislavskom františkánskom kostole, sa zhodujú v tom, že mnohým nepodarkom by sa dalo predísť intenzívnejším dialógom medzi Konferenciou biskupov Slovenska, teológmi, umelcami a samotnými výrobcami.
Autor: Imrich Gazda, autor je cirkevný analytik
