é strany otvoril, no hovoriť o ucelenej „ponuke“ politikov zatiaľ nemožno. Možno však varovať pred „sľubmi“, ktorých sa treba vyvarovať.
Privatizácia Slovenského plynárenského priemyslu, najziskovejšieho podniku v krajine, odhaľuje prvé z vážnych rizík, ktoré môžu politici realizovať. S obľubou o nich hovorí najmä Robert Fico, ktorý predaj 49-percentného podielu SPP považuje za „stratu chrbtovej kosti štátu a v príkrom rozpore s národnými záujmami Slovenska“. Hoci sám presvedčivo nedefinuje „národné a štátne záujmy“, o ktorých má pri tomto obchode ísť, varuje už, že ak privatizácia prebehne v rozpore s nimi, nevylučuje jej výsledky „prehodnotiť a prijať adekvátne sankčné opatrenia“.
Jeho varovania sú v príkrom rozpore s tým, po čom volá v iných súvislostiach a pred iným publikom - po silnom štáte, ktorý ukončí chaos na Slovensku. Ak má byť základnou úlohou štátu ochrana súkromného vlastníctva, bez garancie ktorého nie je možný rast prosperity spoločnosti, potom „ponuka“ predsedu Smeru znie viac ako divotvorne: garancia súkromného majetku, na ktorý môžu polici siahnuť pri splnení podmienok, ktoré si sami zadefinujú…
Iróniou predvolebného boja je vydávanie programov a cieľov, ktoré pôsobia kontraproduktívne na rast blahobytu spoločnosti, za dobro, a naopak. Argumentom politikov pridávajú na váhe aj hlasy „odborníkov“, za ktorými stoja lobistické skupiny. A tak sa Slováci napríklad dozvedia, že zákaz dovozu lacnejšieho cukru je vlastne ich prospech, pretože ceny „sa stabilizujú“. Inými slovami: ostanú na vyššej úrovni a majitelia cukrovarov môžu pokojne spávať. Konkurencia ich neohrozí, štát prijme ochranné clo a zavedie kvóty. Zabráni tak ľuďom, aby kupovali cukor za výhodnejších podmienok.
Ľavicové strany pravdepodobne využijú stav spoločnosti a začnú - priamo či nepriamo - burcovať za čo najväčšie „rovnostárstvo“ príjmov ľudí. Ak sa to stane, násilie štátu na súkromnom majetku časti obyvateľstva najskôr nazvú „znižovanie sociálnych rozdielov“. Rovnostárstvo je však nezmyselnou filozofickou požiadavkou. Na dosiahnutie takéhoto cieľa je preto každé opatrenie iracionálne. Napriek tomu si podobné myšlienky stále nachádzajú živnú pôdu v predvolebných manifestoch.
Čo teda od politikov žiadať? Predovšetkým systémové zmeny, bez ktorých je zvyšovanie platov zdravotníkov či učiteľov len zašívaním dier malou záplatou. Zmeny, ktoré nebudú pýtať z vrecák ľudí ďalšie dane a odvody.
V slovníku politických strán slovo „reforma“ postupne degradovalo. Príklady reforiem v iných štátoch vydesia skoro tak, že politici by museli ľudí povzbudzovať: „Nebojte sa!“ Vláda, s ktorou sa spája prívlastok reformná, sa však pri téme systémových zmien tvári, akoby pri snahe pretlačiť reformy chcela povedať: „Ale, no tak…“
Z takejto palety možných sľubov politikov si zatiaľ veľmi vyberať nemožno. Že by ďalšia zmena musela byť nevyhnutne k horšiemu?
MICHAL NALEVANKO
