Slovné spojenie „lacné sľuby“ sa väčšinou používa na označenie záväzkov, ktoré nemajú veľký význam alebo hodnotu, teda na určitý typ falošnosti. V slovenskej (najmä hospodárskej) politike však nastáva obdobie, keď sa politici čoraz významnejšie venujú prísľubom, ktoré sú lacné v doslovnom zmysle – jednoducho málo stoja. Tento príklon k malosti nie je náhodný a začína mať významný vplyv na tvorbu hospodárskej politiky.
Politická úspešnosť vládnutia sa dá merať najmä vierou voličov, že politici pri kormidle sa snažia robiť zmeny s pozitívnym vplyvom na obyvateľstvo a že sa im to darí. Z tohto hľadiska možno v oblasti ekonomiky 16 mesiacov pred voľbami hodnotiť súčasnú vládu ako politicky neúspešnú, a to vďaka kombinácii viacerých faktorov. Medzi notoricky známe patrí najmä jej rôznorodosť, ktorá brzdí postup reforiem. V oblasti hospodárstva (teda napríklad na rozdiel od reformy verejnej správy) však ťažko politickú rôznorodosť považovať za kľúčovú príčinu, prečo väčšina voličov nemá pocit, že súčasná vládna koalícia sa úprimne a najmä úspešne snaží robiť zmeny v prospech voličov.
Medzi skutočné problémy patrí najmä ťažko vysvetliteľný vzťah medzi príčinami hospodárskych problémov a ich prejavmi, ako aj politicky pomalý účinok realizovaných krokov. Inými slovami, väčšina obyvateľstva vníma ako problém vysokú nezamestnanosť a klesajúcu/stagnujúcu životnú úroveň. Z médií sa však dozvedá, že kľúčoví vládni predstavitelia riešili a riešia najmä ozdravenie bánk, škrtenie verejných výdavkov, privatizáciu a reguláciu prirodzených monopolov a bánk, ďalšie zvyšovanie regulovaných cien či rekodifikáciu Obchodného zákonníka a bankroty. O tom, že práve tieto kroky ako jediné môžu zabezpečiť riešenie ekonomických problémov Slovenska, ľudí ťažko presvedčiť, pretože vzájomný vzťah nie je zjavný – niekedy je to na prvý pohľad skôr naopak. Najlepším dôkazom by bolo to, keby sa hospodárska situácia začala dramaticky zlepšovať. Takto rýchlo však funguje máloktorá ozdravná kúra a tá slovenská napriek svojej relatívnej rýchlosti nebola dostatočne razantná.
Ak k tomu pripočítame len malú schopnosť kľúčových ekonomických predstaviteľov vlády vybudovať si širšie personálne zázemie na realizáciu reforiem a komunikáciu s obyvateľstvom, pravidelne vybuchujúce škandály a škandáliky a neustále politické preskupovania, ťažko sa čudovať, že väčšina voličov neverí v snahu strán a predstaviteľov vládnej koalície riešiť ekonomické problémy Slovenska. Tí, čo ešte náhodou veria vo vládnu snahu situáciu riešiť, nemajú na základe svojej každodennej skúsenosti pocit, že spomínaná snaha k niečomu vedie. Vzhľadom na dominantnosť ekonomických tém v súčasnej slovenskej politike je pre vládne strany takáto situácia len 16 mesiacov pred voľbami skutočne hrozivá a vzhľadom na vysoký počet malých strán doslova ohrozuje existenciu mnohých z nich.
Štát v súčasnosti ani v najbližšej budúcnosti nebude môcť rozbehnúť skutočne veľkolepé investičné či rozvojové programy, ktoré by potešili voličov v hospodársky aj sociálne deprimovaných regiónoch. Peniaze jednoducho nie sú a ďalšie významné prehlbovanie schodkového hospodárenia by bolo možné len cez „mŕtvoly“ Mikloša a Schmögnerovej, bolo by v rozpore s dohodami s EÚ, IMF a so Svetovou bankou, no a najmä by okamžite poslalo ku dnu slovenskú korunu a, naopak, veľmi vysoko úrokové sadzby. Napriek klesajúcej autorite vlády na verejnosti aj v parlamente by si preto máloktorý politik dovolil vážne takéto kroky navrhnúť – okrem iného aj preto, že by sa vystavil tvrdej kritike všetkých ekonomických analytikov a novinárov.
V tejto situácii je jediným politickým riešením realizácia tzv. lacných sľubov, teda sľubov, ktorých uskutočnenie z rozpočtového hľadiska veľa nestojí, ale pri ktorých možno očakávať vysoký politický výnos. Exemplárne úspešným príkladom je zrušenie dedičskej dane pre najbližších príbuzných, ktoré presadila Demokratická strana. Stratených 100 miliónov z rozpočtu nie je veľa a vďaka vášnivému odporu ministerky financií prinieslo úspešné presadenie tohto návrhu DS publicitu a politické body, o ktorých ani sami autori pravdepodobne neuvažovali. Podobne možno hovoriť o iniciatívach poslanca Prokopoviča súvisiacich s paušálnou daňou a do budúcnosti možno o iniciatívach poslanca Andrássyho na tému pomoci nezamestnaným absolventom. Pre voličov, zvyknutých na neustále vysvetľovanie toho, prečo sa nezamestnanosť, dane či platy nedajú v súčasnosti riešiť vôbec alebo len pomaly, ide o dúšok živej vody – konečne sa niečo aj urobilo. Ich politickej úspešnosti pomáha aj skepticizmus voličstva voči veľkým sľubom. Po skúsenostiach z posledných dvoch volieb a ich následkov sa obyvateľstvo poučilo, že dvojnásobné platy a kapitálotvorná slovenská vrstva sa väčšinou skončia trochu inak, než to vyzeralo na predvolebných plagátoch.
Rovnakú úspešnosť môžu mať lacné alebo len zdanlivo lacné sľuby z neekonomickej oblasti – rôzne typy osobitných dovoleniek pre rodičov malých detí, prísnejšie zákony o psoch či farmársky zákon. Z hľadiska demokracie ide pravdepodobne o zdravý jav, keď politika začína vďaka konkurencii reagovať priamo na každodenné problémy ľudí. Zostáva otázkou, či politika 16 mesiacov pred voľbami môže byť aj o niečom inom.
MIROSLAV BEBLAVÝ
(Autor pracuje v INEKO – Inštitúte pre ekonomické a sociálne reformy)
