Prehovoril nielen Burns, ale aj Mečiar

V marci 1999, keď členské štáty NATO zasiahli v Kosove, s ostrou kritikou aliancie vystúpilo aj HZDS. Predseda hnutia, kandidujúci na prezidenta, vyhlásil, že je dôrazne proti tomu, čo robí aliancia v Juhoslávii: „Pozícia NATO z obranného paktu sa mení, keď si osobuje právo zasahovať na územia iných štátov… Nepovažujem za správne, že nadnárodné monopoly si delia územie a hospodárstvo Juhoslávie.“

Politici HZDS nezostali iba pri rečiach. V apríli 1999 na zasadaní Medziparlamentnej únie poslanci hnutia hlasovaním podporili návrh ruskej delegácie, aby sa v uznesení označili štáty NATO za agresora. Kritický tón voči aliancii sa však v HZDS postupne zmierňoval, aby marci 2000, keď sa hnutie zmenilo na stranu, jeho snem deklaroval: „Vstup do NATO považujeme za najvyššiu prioritu slovenskej zahraničnej politiky.“

Prijať alebo odísť

Od jari roku 2000 nielen predseda Mečiar, ale aj celé vedenie ľudovej strany HZDS, robilo všetko, čo bolo v ich silách, aby zahraničných diplomatov na Slovensku a zahraničných politikov mimo neho presvedčili, že tentoraz to s členstvom v aliancii myslia úprimne a vážne.

Dôvody, prečo delegáti snemu prijali deklaráciu, že vstup krajiny do NATO je „národno-štátnym záujmom Slovenskej republiky“, vysvetlil osobne Vladimír Mečiar. Priznal, že mnohí priaznivci hnutia či strany nie sú prijatím deklarácie nadšení, ale že pred HZDS-ĽS „sú len dve možnosti - prijať alebo odísť z politiky. Tretí variant dnes neexistuje“.

Dva roky sa strana pána Mečiara veľmi snažila, aby každému, kto bol ochotný počúvať, povedala, prečo je pre Slovensko životne nevyhnutné, aby sa čo najskôr stalo členom NATO. V tomto smere bolo HZDS veľmi presvedčivé. Dva roky sa bývalý premiér a jeho spolupracovníci snažili relevantné zahraničie presvedčiť, že už im môže dôverovať. V tomto smere bolo HZDS celkom neúspešné.

S východom na Ukrajinu

V početných rozhlasových a novinových interiew Vladimír Mečiar s väčšou invenciou ako vládna propaganda objasňoval, že izolácia nie je pre krajinu žiadnou alternatívou. Aj redaktorom Nového dňa hovoril, že Slovensko sa musí stať členom aliancie, pretože „chceme byť štátom, chceme, aby tento štát bol bezpečný, aby mal garantované vnútorné usporiadanie i medzinárodné záruky svojej bezpečnosti“. Poukazoval na nové geopolitické pomery, v akých sa republika ocitla po prijatí troch susedov do NATO: „Geopolitické postavenie Slovenska sa nesmie podobať vrecu s jediným východom na Ukrajinu.“ Pripomínal, že krajina pestujúca úctu „k hodnotám slobody, demokracie, právneho štátu ochrane súkromného vlastníctva“ si musí nájsť miesto v spoločenstve štátov, ktoré vyznáva rovnaké hodnoty a že NATO je vojenským prejavom tohto spoločenstva.

Zaujatie, s akým sa šéf HZDS zasadzoval za členstvo Slovenska v NATO, sa stelesnilo v dvoch pozoruhodných podobách. Najskôr Dzurindovu vládu kritizoval, že sa priveľmi sa venuje vlastným záležitostiam, a tak sa „základné otázky zahraničnej politiky, ako je povedzme NATO a EÚ, neraz stávajú podružné…“

Potom na konferencii HZDS o NATO vyhlásil, že pre jeho stranu sú integračné ciele viac, než je miesto v budúcej vláde: „HZDS hovorí, že nezáleží na tom, či budeme, alebo nebudeme vo vláde, dôležité je, kam pôjde tento štát a aké bude jeho smerovanie.“ Išlo by o skutočné štátnické vyhlásenie, keby za ním bol skutočný postoj. Keďže tam nie je, opäť to boli iba Mečiarove prázdne slová.

Sebadiskvalifikácia

pokračuje

Pokus HZDS opätovne získať dôveru politikov NATO nebol úspešný, lebo šéfovia bývalého vládneho hnutia a dnešnej opozičnej strany popierali a popierajú hlavný dôvod, pre ktorý dôveru stratili.

V júli 1997 madridský summit aliancie nepozval Slovensko do NATO, čo vtedajší nemecký minister zahraničných vecí Klaus Kinkel zdôvodnil argumentom, že krajina „musí dokončiť proces prerodu z diktatúry na demokraciu“. Americký veľvyslanec na Slovensku Ralph Johnson vo verejnom expozé potvrdil, že Mečiarova vláda nevyhovela politickým kritériám na členstvo, lebo okrem viacerých deficitov demokracie ešte vykonala alebo kryla činy, ktoré ju z členstva priamo diskvalifikovali. Týždeň po NATO aj Európska komisia skonštatovala, že z desiatich krajín strednej a východnej Európy nesplnilo politické kritériá na vstup iba Slovensko a jeho vláda.

Vladimír Mečiar a jeho spolupracovníci nikdy neuznali základný a nespochybniteľný fakt - že práve oni vyradili krajinu z integrácie, a to sebadiskvalifikačným spôsobom vládnutia. Nepriznali to nielen kým boli pri moci, ale ani vtedy, keď sa dostali do opozície. A práve táto skutočnosť ich v očiach demokratického spoločenstva diskvalifikuje aj naďalej.

Hry sa skončili

Úpornosť, s akou sa Mečiar a jeho strana vyhýbajú vlastnej sebareflexii, sprevádzajú trápnosti vyplývajúce z ich výhovoriek. Keď expremiér s vážnou tvárou tvrdil, že jeho vláda stratila dôveru, lebo v nej mal dvoch koaličných partnerov, ktorí ju spochybnili, nemohol ho brať nikto vážne. A ani jeho snahu vysvetliť nevysvetliteľné a ospravedlniť neospravedlniteľné okolnosťou, že nepoznal Západ.

„Ja som nevedel, ako to tam vyzerá, ani ako tam ľudia myslia, ako politici premýšľajú a konajú. Mal som tam rokovania, rozhovory a podľa toho, ako sa tvárili, som mal dojem, že mi rozumeli. Keď som sa vrátil a čítal články v ich novinách, zistil som, že mi vôbec nerozumeli,“ hovoril pražskému korešpondentovi Die Welt, na ktorého Mečiarova hra na prostáčika zapôsobila, ale vôbec neúčinkovala na politikov.

Pre nich je podstatné to, čo veľmi presne sformuloval Nicholas Burns: Tretia Mečiarova vláda nerešpektovala demokratické hodnoty a neuznávala zásady právneho štátu, preto USA nemohli podporiť prijatie Slovenska za člena NATO. Keďže nič nedokazuje, že sa vedenie HZDS zmenilo, účasť tejto strany v ďalšej vláde opäť vyradí krajinu z integrácie, lebo „žiadne nedemokratické hnutie, strana ani vláda nemajú miesto v Severoatlantickej aliancii“.

Je zrejmé, že hra na skrývačku sa pre HZDS a pána Mečiara skončila. Ak predseda HZDS počúval, čo sám hovoril o nevyhnutnosti integrácie pre krajinu, potom mu ostáva už len jediné - čo najskôr sa stiahnuť z verejného života. Nie preto, čo hovoria ostatní, ale s ohľadom na to, čo povedal on sám.

„Ak by v roku 2002 povedali štáty NATO, že nespĺňame kritériá, o rok neskôr by tie isté štáty - až na USA, Kanadu, Nórsko - povedali, že kritériá spĺňame?“ spýtal sa svojej kolegyne Malíkovej a vlastne aj sám seba. Odpoveď dobre pozná. Politik a strana, ktoré vyradia Slovensko z NATO, vyradia ho aj z Európskej únie.