Hlavný dôvod rozpadu druhej časti tohto celku je pre historikov zrejmý: integritu Uhorska nahlodala už dávno pred prvou svetovou vojnou nerealistická zámena uhorského politického národa za maďarský etnický národ. Podobný problém mali vo veľkej stredoeurópskej „ríši“ aj Česi s Viedňou.
Nespravodlivý útlak národov v Rakúsko-Uhorsku spôsobil, že vznikli národné štáty, no spolu s nimi sa zrodili aj bolestné a traumatizujúce národnostné problémy strednej Európy. To, čo sa udialo do konca storočia, je podľa historika Dušana Kováča dôvodom na dôležité zovšeobecnenie: Idea národného štátu, ktorá rozdelila národy v strednej Európe, bola v tomto regióne fakticky nerealizovateľná. Na opakujúce sa pokusy o jej uskutočnenie doplatili predovšetkým milióny jeho obyvateľov, o čom svedčia početné historické peripetie od skončenia prvej svetovej vojny až doteraz.
Stredná Európa na konci minulého storočia dostala historickú príležitosť, aby mohla hľadať iný spôsob vzájomného spolužitia národov vo vlastnom priestore. Michael Clarke, riaditeľ londýnskeho Centra obranných štúdií, v tejto súvislosti upozornil, že ak bola doktrína sebaurčenia národov a ich osamostatnenia štandardnou požiadavkou 20. storočia, tak sa v 21. storočí môže stať kliatbou.
Už na začiatku minulého storočia sa Mitteleuropa, bývalé Rakúsko-Uhorsko, stala symbolom stratenej príležitosti, lebo namiesto rozpadu sa mohla pretvoriť na federáciu. Európa integrujúca sa v únii prakticky po storočí poskytla svojmu stredu ďalšiu príležitosť. Ide o to, čo bude viac spájať štáty tohto regiónu, či pozostatky starého Rakúsko-Uhorska, prítomné v mentálnej výbave ich politikov a časti obyvateľstva, alebo vízia zjednoteného kontinentu, v ktorom sa stane každý súčasťou väčšieho celku.