Fico chce byť ako Blair a Schröder.

Smer ako jediný politický subjekt na Slovensku oslávil obe výročia svojho vzniku slávnostným snemom. Druhý sa od prvého odlišoval najmä v dvoch smeroch. Pred rokom predseda HZDS delegátom snemu ponúkol, aby spolu vytvorili opozičný blok. Teraz predseda Fico navštívil podujatie pána Mečiara, aby mu povedal, že s ním „ako s osobou“ Smer spolupracovať nebude. Pred rokom sa snem politicky hlásil k tretej ceste. Včera sa už prihlásil k politickým stranám tretej cesty. Aj keď rozdiel vyzerá zanedbateľne, zmena je zásadná. Pred rokom totiž delegáti povedali iba toľko, že sú iní ako dnešná i bývalá slovenská vláda. Včera deklarovali, že Smer má byť takou stranou, aké vedú Tony Blair a Gerhard Schröder. Ešte nikdy nebol rozdiel medzi tým, čím Smer je, a čím chce byť, taký veľký ako teraz.

V decembri minulého roku predseda Fico trpezlivo vysvetľoval, ako treba chápať deklaráciu, že Smer sa hlási k takzvanej tretej ceste. Vraj predovšetkým tak, že jeho strana ponúka inú alternatívu politiky, akú ponúkla tretia Mečiarova a dnešná Dzurindova vláda.

Výhoda tretej cesty

Práve preto, aby Smer mohol reprezentovať tretiu alternatívu v slovenskej politike, odmietol návrh šéfa HZDS na vytvorenie spoločného bloku. „Len čo by sme do nejakého bloku vstúpili, stratili by sme výhodu tretej cesty,“ povedal Fico.

Keď mal podrobnejšie vysvetliť, čo vlastne tzv. tretia cesta obsahuje, čo ju reprezentuje, boli jeho vyjadrenia iba veľmi všeobecné. Vraj hodnotami, ktoré tretia cesta sleduje, sú stabilita, poriadok a spravodlivosť. Nijako ich nešpecifikoval, ako keby obsah týchto hodnôt bol natoľko zrejmý, že si každý pod nimi predstaví to isté. Delegátom prvého slávnostného snemu k smerovaniu strany povedal: „Smer musí pokračovať v politike nových tvárí, odmietať ideologizovanie vecí a naďalej bude tlačiť na politiku racionalizmu a pragmatizmu ako na politiku takzvanej tretej cesty.“

Je zrejmé, že pred rokom bolo heslo tretej cesty pre šéfa Smeru len únikom od politickej sebadefinície. Úhybným manévrom, aby nemusel priznať politickú farbu. Aby nemusel priznať, že žiadnu farbu nechce.

Vyprázdnený komunikátor

Vo februári 1999, teda pol roka predtým, než si založil vlastnú stranu, Robert Fico o sebe povedal: „Ja som hlboko cítiaci ľavicový politik a jediný priestor v mojom politickom živote je smerom naľavo…“ Krátko pred vznikom Smeru a najmä po ňom však vehementne vysvetľoval, že nový subjekt nebude ľavicový, ani pravicový, ba ani liberálny. Jeho argumenty, prečo nie je Smer taký či onaký, boli z politologického hľadiska veľmi zábavné. Vraj klasické strany na Slovensku zlyhali, a preto prišiel Smer s novým politickým smerovaním. Delenie na pravicu a ľavicu je vraj falošné, lebo „funguje len vtedy, keď fungujú štátne inštitúcie, a to na Slovensku nie je“. Ako ďalší dôvod ideologickej „neutrality“ Smeru spomenul, že vraj krajine „nepomôže pravica ani ľavica, pretože majú medzi sebou ideologické a ekonomické rozpory“. Ako keby sa Smer hneď po svojom vzniku nedostal do ideologických a ekonomických rozporov s ostatnými stranami…

Ficovu úpornú snahu za každú cenu sa vyhnúť pravo-ľavému zaradeniu veľmi výstižne komentoval sociológ Vladimír Krivý. Označil pána predsedu za hodnotovo vyprázdneného „veľkého komunikátora“, ktorý je schopný svoje mínus, teda hodnotovú prázdnotu, predávať ako plus. Ukázalo sa, že táto stratégia bola pri vzniku strany veľmi účinná - preferenčný nábeh Smeru demonštroval, že koncept, ktorý pre Fica vypracoval imidžmejker Fedor Flašík, na Slovensku naozaj funguje. V tom čase šéf volebného tímu strany Smer vyhlasoval, že klasické politické delenie je prežitkom minulosti a že „politicky prehriata ideológia ustúpi do úzadia“, lebo vždy ide len o to, či politikova myšlienka je dobrá alebo zlá.

Flašík naozaj Fica zbavil jeho ľavicovej arómy, ale iba za takú cenu, že sa Smer spolu s predsedom posunul doprava.

Strana podľa Beňovej

V lete minulého roku poskytla obsiahle interview týždenníku Slovo generálna manažérka strany Smer. Na otázku, kam zaraďuje seba i stranu, Monika Beňová nepoužila stranícku floskulu o pragmatickej a racionálnej politike, ktorá je rovnako nepravicová, ako neľavicová, ale odpovedala: „Mala som stretnutie s poradcom ministerky zahraničných vecí USA Madeleine Albrightovej. Tvrdil mi, že z päťbodovej charakteristiky pravicových strán spĺňa Smer štyri. Mali by sme teda byť pravicová strana.“

Nový trend v sebadefinícii strany sa posilnil vtedy, keď aj samotný šéf Fico začal používať argumenty, s ktorými ako prvý prišiel Fedor Flašík. Ten tvrdil, že dnešná hospodárska bieda vyplýva aj z faktu, že „z našich ekonomických ministrov ani jeden nikdy nemal firmu“, takže nemajú predstavu, s čím sa musí boriť podnikateľ, aby udržal podnik v chode. Robert Fico vyhlasoval, že nevyhnutné rozhodnutia, ktoré momentálne nie sú schopní prijať teoretici, napokon presadia iní ľudia - „manažéri veľkých podnikov, ľudia, ktorí vedia, o čom je reálny život“. Predseda Smeru vtedy mediálne pestoval svoju víziu o tom, s čím príde vláda po parlamentných voľbách - že to bude vláda poriadku a tvrdej ruky. „Ak sme v roku 1989 urobili nejakú revolúciu (nejakú revolúciu, hoci ja hovorím, že to bol obyčajný politický prevrat), tak dnes potrebujeme ďalšiu revolúciu - revolúciu poriadku,“ tvrdil Fico. Jeho zmysel pre poriadok ho zaviedol až tak ďaleko, že sa po návšteve v Moskve prihlásil k Putinovi: „Program poriadku a vlády zákona pragmaticky presadzovaný prezidentom Putinom a blízky programovým hodnotám Smeru prináša v Ruskej federácii viditeľné výsledky.“

Počas svojej dvojročnej existencie sa Smer neustále posúval po pravo-ľavej politickej osi, hoci jej existenciu od začiatku spochybňoval. Pri druhom výročí sa však prihlásil k politickým stranám, ktoré svoju pozíciu na tejto osi nikdy neskrývali a ani nemaskovali. A treba povedať, že ide o strany, ktoré sa na Smer vonkoncom nepodobajú.

New Labour, Neue Mitte

Noví labouristi Tonyho Blaira i Nový stred Gerharda Schrödera predstavujú tretiu cestu, lebo sa politicky i programovo odlišujú tak od novej pravice, ako aj od starej ľavice. Pre obe strany je charakteristické, že prišli s programom modernizácie. Usilujú sa zvýšiť výkonnosť ekonomiky, ale nespoliehajú sa pritom na štát - zvýšenie výkonnosti musia zabezpečiť súkromní podnikatelia, ktorí pod tlakom trhu nemajú inú možnosť.

Na rozdiel od starej ľavice sa vládnuce subjekty vo Veľkej Británii a v Nemecku vzdali nástrojov, ktoré sa používali s predstavou, že zabezpečujú väčšiu sociálnu spravodlivosť. Priekopníci tretej cesty vyzývajú, aby spoločnosť stavila na riadenie trhom. Od novej pravice sa odlišujú tým, že oveľa viac zdôrazňujú úlohu štátu pri ochrane verejného záujmu, regulácii trhu a ochrane hospodárskej súťaže. V dokumente, ktorý spoločne spracovali Blair a Schröder, sa hovorí: Chceme trhové hospodárstvo, ale nechceme trhovú spoločnosť.

Inými slovami, tretia cesta, ku ktorej sa Smer na včerajšom sneme prihlásil, je tak opustením pozícií starej ľavice, ako aj dištancom od postojov novej pravice. Prekonať politickú a hodnotovú vzdialenosť k stranám tretej cesty nebude pre Smer jednoduché. Na rozdiel od nových labouristov Tonyho Blaira či SPD Gerharda Schrödera sa doterajšia cesta strany pána Fica vyznačovala aj tým, že v niečom sa stotožňovala s krajnou ľavicou, a v niečom inom zas s nacionalistickou pravicou.

Fico podľa Blaira

Klasicky staroľavicové boli vyhlásenia predsedu Fica o štáte a jeho funkciách. Podľa neho je úplne v poriadku, že občania „nechcú ani počuť o tom, že štát má prestať plniť nejaké úlohy“. Aj Fico si myslí, že „na Slovensku musí štát plniť vitálne funkcie ešte niekoľko rokov“, lebo ľudia sú tak naučení a očakávajú to od neho. Podobne ako mnohí občania aj predseda strany Smer sa stotožňuje s predstavou, že štát musí byť vlastníkom a musí byť aj podnikateľom: „Štát bez vplyvu v hospodárskych gigantoch nemôže plniť úlohy, ktoré sa od neho očakávajú.“ Predstava, že teraz sa musí štát starať, lebo je situácia zlá a komplikovaná, úplne prehliada, že situácia je zlá a komplikovaná aj preto, lebo štát sa „staral“ spôsobom sebe vlastným, čím ohrozil nielen fungovanie hospodárskych gigantov, ale aj ich existenciu.

S nacionalistickými stranami sa predseda Smeru pravidelne zhodoval v tom, že najúčinnejší spôsob, akým možno niekoho priviesť k rešpektovaniu verejného, či národno-štátneho záujmu krajiny, je represia. Pamätný bol Ficov návrh, aby štátna správa dostala právo rozhodnúť, či neúspešní žiadatelia o politický azyl v zahraničí majú po návrate ďalej poberať sociálne dávky.

Strana, ktorá vo viacerých prípadoch postoje starej ľavice neopustila a od stanovísk nacionalistických strán sa nedištancovala, včera deklarovala, že jej tretia cesta bude mať európsku úroveň. Aj keď vonkoncom nie je isté, či takú úroveň naozaj dosiahne, isté je, že vytvorila kritérium, podľa ktorého môže byť Smer posudzovaný. Čo platí aj o jeho predsedovi. Ak bude Fico robiť to, čo by Blair so Schröderom nikdy neurobili, bude za to kritizovaný.

Tretia cesta Smeru

Ešte na začiatku roku predseda Fico tvrdil, že Smer sa ideologicky definuje až vtedy, keď si splní úlohu racionálneho a pragmatického subjektu, čiže až „potom, keď bude fungovať štát, právny systém v ňom a podnikateľské prostredie“. Hoci podľa neho tu ešte nič z toho nefunguje, Smer sa predsa len hodnotovo a ideologicky zadefinoval. Došlo k tomu zrejme preto, lebo zvolením Pavla Koncoša za predsedu SDĽ sa tento subjekt posunul výrazne doľava, čím uvoľnil Smeru politický priestor. Jeho vedenie, či aspoň časť z neho, sa rozhodlo túto šancu využiť.

Podpredseda Boris Zala, ktorý o sebe hovorí, že jeho úlohou je „vypracúvanie základných obsahových a politických línií v Smere“, po návrhu Štátnej doktríny SR, spracoval aj programový dokument Tretia cesta, Slovensko a Smer. Bývalý predseda Sociálnodemokratickej strany Slovenska ním - s požehnaním a so súhlasom snemu - prihlásil Smer do spoločnosti strán, ktoré dnes majú v Európe obrovský vplyv a mimoriadne silné postavenie. Partaji pána Fica to môže pomôcť iba vtedy, ak nemecká SPD, britskí labouristi či ďalšie strany tretej cesty budú Smer vnímať ako hodnotovo a politicky príbuzný subjekt. Ak by ho za taký považovali, malo by to význam nielen pre jednu stranu a pre pána Fica, ale aj pre Slovensko.

Beata
Balogová

Šéfredaktorka

Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu. Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám. Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.

Vyskúšať predplatné