Ľudia chcú byť volení, ale nechcú voliť.

Štyri dni pred regionálnymi voľbami je zrejmé, že budú kombináciou dvoch protikladných tendencií. Vôľu kandidovať v nich prejavil nebývalo vysoký počet uchádzačov. Vôľu zúčastniť sa na voľbách zas deklaruje iba malá časť oprávnených voličov. O čo viac je tých, čo chcú byť zvolení, o to menej bude voliacich. O osem miest županov sa usiluje 133 kandidátov, o 401 poslaneckých mandátov je 4123 záujemcov. Na druhej strane sociológovia odhadujú, že volebná účasť bude buď nízka, alebo katastrofálne nízka. Podľa nich príde v lepšom prípade k urnám 30 až 40 percent voličov. V horšom sa ich dostaví asi toľko, koľko prišlo na posledné referendum. V každom prípade to bude signál, že záujem verejnosti o správu vecí verejných povážlivo klesá.

Treba povedať, že rapídny pokles záujmu nie je len chybou občana, ale aj príznakom toho, že občianske cítenie nedostalo šancu na svoju sebarealizáciu. Voľby predsedu a poslancov samosprávneho kraja by sa oveľa viac priblížili svojmu účelu a zamýšľanému zmyslu, keby boli naozaj regionálnymi. Lenže je evidentné, že také nie sú, pretože to, čo poslanci schválili ako samosprávne kraje, nemá s prirodzenými regiónmi veľa spoločného.

Od Štrby až po Sninu

Prieskumy verejnej mienky už dlhé roky hlásia, že obyvatelia miest a obcí majú silnú väzbu nielen na miesto svojho narodenia a bydliska, ale sa identifikujú i so svojím prirodzeným regiónom. Územnosprávne rozdelenie republiky, ktoré schválila Národná rada SR, im na občianske pestovanie pocitu regionálnej spolupatričnosti vôbec príležitosť nedalo. Spišiaci, Zemplínčania, Gemerčania a Zahoráci „svoj“ región vôbec nedostali, pričom Šariš, Orava, Liptov, Turiec a Novohrad boli začlenené do neprirodzených územných celkov. Toto podviazanie prirodzených väzieb spôsobilo, že mobilizácia regionálnych volebných pocitov je takmer nemožná.

Juraj Kopčák, kandidát na predsedu prešovského samosprávneho kraja, vo svojej volebnej inzercii použil heslo: „Pre šťastnejší kraj od Štrby až po Sninu.“ Ide o slogan, ktorý je rýdzo administratívny, a teda neúčinný, lebo kraj, ktorý by sa rozprestieral „od Štrby až po Sninu“, fakticky na Slovensku neexistuje. On bol iba umelo vytvorený na papieri. Obyvatelia Štrby a okolia vedia, že oni sú ľudia spod Tatier, čo by Sninčanom ani vo sne nenapadlo. Jedno však majú voliči zo Sniny a Štrby spoločné - rovnako cudzia je im predstava, že predseda v Prešove bude naozaj „ich“ županom. Na to, aby ho mohli považovať za svojho, sedí totiž príliš ďaleko a má celkom iné starosti, ako ich majú oni.

Viktor Nižňanský, hlavný autor koncepcie reformy verejnej správy a bývalý vládny splnomocnenec na jej realizáciu, síce sústavne politikov vystríhal, že územnosprávne usporiadanie krajiny nesmie porušiť prirodzenú organizáciu spoločnosti, lebo „o samospráve sa dá hovoriť vtedy, ak pôsobí v prostredí, ktoré občan vníma“, ale v konečnom dôsledku sa ako silnejšie ukázali iné faktory. A tie s pestovaním regionálnej identity vôbec nesúviseli.

Odpudzujúce faktory

Reforma verejnej správy, ktorá sa pripravovala preto, aby v nej dominujúci princíp štatosprávnosti nahradil princíp samosprávnosti, zastala na pol ceste. Aj ľudia, ktorí sa o reformu nijako zvlášť nezaujímajú, dokázali postrehnúť, že sa vďaka nej žiadny úrad nezruší, ale že k tým, ktoré už existujú, pribudne ešte osem nových úradov krajskej samosprávy. Čo určite nie je vec, ktorá by oduševňovala občanov, aby sa v hojnom počte zúčastnili na decembrových voľbách. Predstava, že by priamo a osobne prispeli k ďalšiemu bujneniu už aj tak prebujneného aparátu verejnej správy, mnohých vyslovene odpudzuje. Skutočnosť, že konečne vzniknú vyššie územné celky, ktoré budú prijímať prostriedky zo štrukturálnych fondov Európskej únie, nedokázala prekryť sklamanie, že úradníkov, ktorých je aj tak veľa, bude po regionálnych voľbách ešte viac.

Ďalším faktorom, ktorý pôsobí silne odpudzujúco, je podľa analytikov a pozorovateľov všeobecné znechutenie občanov z veľkej politiky. Pretože samosprávne kraje sú príliš veľké a s osobami v nich kandidujúcimi nemá väčšina voličov žiadnu bezprostrednú, ale ani sprostredkovanú skúsenosť, voľby županov a regionálnych poslancov sa považujú za súčasť „veľkej“ politiky. Práve tej, ktorá ich čoraz viac znechucuje.

Ak sa k tomu ešte pripočíta okolnosť, že z kampane sú vylúčené elektronické médiá a že centrály vplyvných politických subjektov nehodlali plytvať prostriedkami, aby získavali voličov, lebo ich o rok budú potrebovať oveľa viac, potom je pochopiteľné, prečo je odhad volebnej účasti taký nízky. Sociológovia, ktorí pôvodne odhadovali, že regionálne voľby budú hybridom parlamentných a komunálnych volieb, sa napokon priklonili k záveru, že decembrové hlasovanie bude mať predsa len viac povahu a charakter straníckych volieb. Že v nich viac ako o súťaž regionálne príťažlivých osobností pôjde o súťaž politických subjektov. Strany o tom nikdy nepochybovali a podľa toho sa aj správali.

Koalícia pre väčšinu

Vládni, ale predovšetkým opoziční činitelia dlhé týždne družne opakovali spoločnú falošnú floskulu - regionálne voľby sú o niečom inom ako voľby parlamentné. Určite že sú, ale nie na Slovensku. Politici všetkých strán sa k nim totiž postavili ako ku generálnej skúške na to, čo prepukne na budúci rok. Treba dodať, že v spôsobe, akým sa k regionálnym voľbám postavili, politická logika nadobudla prevahu nad politickou rétorikou.

HZDS sa už takmer tri roky úporne štylizuje ako ľudová strana. Jej predseda a ďalší činitelia vytrvalo opakujú, že majú veľmi blízko k tomu, aby sa hnutie stalo riadnym členom EDU, teda organizácie, ktorá združuje kresťanskodemokratické a konzervatívne strany Európy. Keď prišlo na lámanie chleba, HZDS vytvorilo regionálne koalície nie so stranícky „blízkymi“ subjektmi, ale so Smerom, SDĽ a SOP. Nad rétorikou údajne pravicovej strany, ktorá o sebe tvrdila, že je programovo blízka KDH, SDKÚ a SMK, zvíťazila prirodzená politická afinita k stranám pána Fica, Migaša-Koncoša a Hamžíka.

Personálne stelesnenie tejto koalície - kandidát na funkciu bratislavského župana - o tomto spojenectve vo svojej politickej inzercii tvrdí: „To je naša stredovo-ľavicová alternatíva pre voľby i po nich.“ Súčasťou „stredovo-ľavicovej alternatívy“ sa stalo údajne ľudové a pravicové hnutie, ktoré bolo ochotné na svoju novú „orientáciu“ okamžite rezignovať, keď dostalo príležitosť vytvoriť „koalíciu pre väčšinu“. Tak ju totiž nazval kandidát Milan Čič.

Viacnásobný premiér a expremiér dlhé mesiace o Ficovi vyhlasoval, že je ešte horší ako Dzurinda, že koalícia s ním je síce možná, ale bola by zlá, napokon s veľkým potešením regionálny tandem HZDS a Smeru privítal: „Podstatné je, že sa nepodarilo vytvoriť blok proti HZDS-ľudovej strane,“ povedal predseda Mečiar a dodal, že sa vytvorili bloky dva: „Na jednej strane my a Smer, na druhej strane DS, SDKÚ, KDH a ANO…“ No hneď po tom, keď volebné komisie v štyroch krajoch blok HZDS a Smeru zaregistrovali, okamžite sa vrátil k starej rétorike, podľa ktorej je Fico ešte horší ako Dzurinda…

Spektakulárny volebný zápas medzi obidvoma spomínanými blokmi sa odohrá v Bratislave. Predseda HZDS spája s jeho výsledkom svoje najväčšie nádeje: „Ak tento blok - DS, KDH, SDKÚ a ANO… prepadne, už nikdy nikto sa ho neopováži viacej rekonštruovať.“ Pre neho naozaj nie je až také dôležité, či bude županom Čič, alebo Roman, ale to, či „prepadne“ druhý blok.

Hlavne nestratiť kontrolu

Predseda Smeru ešte častejšie ako ktorýkoľvek iný politik vyhlasoval, že regionálne voľby nie sú voľbami parlamentnými, a mal na to aj dôvod. V štyroch z ôsmich krajov postavil kandidáta na župana po dohode s HZDS a v ďalších štyroch kandiduje jeho človek iba za Smer… Z čoho je jasné, že on i jeho štruktúry sa vedeli dohodnúť len s bývalým vládnym hnutím. Aby to aspoň trochu zahmlil, hovorí, že regionálne voľby nie sú parlamentné a naopak.

Robert Fico sa do kampane najskôr zapojil najmä svojou podporou Milana Čiča, pretože je to vraj kandidát, „ktorý je tisíckrát lepší, ako je pán Roman“. Lenže na konci minulého týždňa do nej vstúpil vyhláseniami, ktoré sú politicky ešte jednoznačnejšie ako exkluzívne spojenectvo Smeru a HZDS. Stal sa autorom vety, že Trnavský a Nitriansky kraj, teda zásobáreň pitnej vody, obilnica republiky a dve atómové elektrárne, sa nesmú dostať do rúk predstaviteľa SMK, lebo „bolo by veľmi zlé, keby sme stratili kontrolu nad významnými vecami“. Svojím vyjadrením zmenil voľbu županov a poslancov samosprávy na politiku v tom najhoršom zmysle slova.

Konštrukcia, že ak budú v dvoch krajoch úspešní kandidáti SMK, tak Slovensko a Slováci, jednoducho „my“, stratíme kontrolu nad významnými vecami, vytvára obraz vnútorného nepriateľa, pred ktorým sa treba mať na pozore, lebo inak bude s krajinou zle. Predseda Fico tým manifestoval mentálno-politickú výbavu na úrovni pána Slotu, jeho kolegyne Malíkovej a predsedu HZDS v jeho najhorších dňoch. Po regionálnych voľbách sa spojenectvo Smeru a HZDS môže opäť prerušiť, ale po takých tvrdeniach, akých sa dopustil Fico, normálna spolupráca medzi SMK a Smerom vzniknúť nemôže.

Dve Slovenské národné strany takisto zredukovali regionálne voľby iba na politiku - na prestížnu súťaž, koho kandidát bude úspešnejší v Žilinskom kraji. Duel Sitek - Malíková je nielen smiešny, ale aj zbytočný. Je dôsledkom toho, že predsedníčka SNS nezvládla svoju osobnú túžbu - rok pred voľbami chce predviesť Slotovi, že ho porazí dokonca aj na jeho vlastnej pôde, a to i v zástupnom súboji. So samosprávou, županstvom a regionálnymi voľbami to však nemá nič spoločné. Keby sa jej totiž podarilo zvíťaziť, samosprávne predsedníctvo by bolo pre ňu ešte väčšou záťažou, akou bolo jej primátorovanie v Čadci. A toho sa vzdala, lebo naň nemala ani čas, ani chuť. Slota ešte dodáva, že sa vzdala aj preto, lebo nemala ani výsledky.

Vhodná a nevhodná

Pre dve vládne strany - SDĽ a SOP - sú regionálne voľby ďalšou fázou ich politického posunu od dnešných koaličných partnerov. V štyroch krajoch sa dokázali spojiť navzájom a v troch z nich robia spoločnosť HZDS. Koalíciu s dnešnými vládnymi partnermi neboli schopní vytvoriť v žiadnom kraji.

Pre SDĽ je príznačné, že sa veľmi snažila odlíšiť bývalé vládne hnutie od jeho niekdajšieho najvernejšieho spojenca. Vedenie strany nedovolilo, aby sa v Nitre dohodli s Malíkovej stranou na spoločnom kandidátovi. „Koalícia s SNS nie je z politického hľadiska vhodná,“ vyhlásil vtedajší predseda Migaš. Z čoho vyplýva, že koalícia s HZDS už pre stranu politicky vhodná je. Bývalý predseda SDĽ tak ako dnešný predseda Smeru svoj príklon k hnutiu pána Mečiara kamufloval starým známym výrokom: „Voľby na regionálnej úrovni sú niečo iné ako parlamentné voľby.“ K čomu ešte zahmlievajúco dodal, že koalície uzavreté do volieb v regiónoch sú rôznorodé - to naozaj sú, ale nie koalície SDĽ.

Pre dnešné štádium rozkladu SOP je charakteristické, že v jedinom kraji, v ktorom mala zázemie a predpoklady na regionálny úspech, kandidujú tri osoby pôvodom z SOP - Ján Bílek, Katarína Čižmáriková a Štefan Vranovský. Voličov Košického kraja oslovujú ako nezávislí. Neschopnosť postaviť jedného kandidáta v jedinom silnom územnom celku vypovedá nielen o momentálnom stave strany, ale aj o tom, že sa z neho sotva pozbiera.

Kampaň, ktorú vedie politický subjekt pána premiéra, takisto prezrádza, že regionálne voľby považuje viac-menej za prípravnú fázu volieb parlamentných. V republikových denníkoch uverejňuje inzerciu, ktorá namiesto portrétov kandidátov na županov prináša notoricky známe tváre vrcholných predstaviteľov SDKÚ. Obsah inzerátov je rovnaký - predseda a podpredsedovia pripomenú, čo strana reprezentuje, a potom odporučia, že aj v regionálnych voľbách treba dať dôveru ľuďom z tejto strany. Spoločný slogan znie: „SDKÚ - dobrá voľba pre váš kraj.“

Medzi generalitu strany sa snažil preniknúť nitriansky kandidát Tibor Tóth, ktorý zjavne na vlastnú päsť umiestnil vo viacerých denníkoch inzerciu, v ktorej sa propaguje ako človek so stykmi. „Bez kontaktov na centrálnej úrovni sa v regióne pracuje ťažko. Moje pôsobenie v štátnej správe na poste vedúceho Úradu vlády okrem skúseností zabezpečilo práve tieto kontakty. Vždy som ich využíval na pomoc svojmu kraju,“ hovorí pán Tóth a voliči si majú domyslieť, že ich bude využívať, aj keď bude županom. Niektorým možno aj napadlo, či mu budú dnešné kontakty na niečo platné aj po ďalších voľbách.

V internetovej diskusii denníka SME sa Viktor Nižňanský zmienil, že historicky prvé regionálne voľby na Slovensku sú politické, lebo budú o stranách, a nie o osobnostiach. Aby boli naozaj o tom, o čom by voľby tohto druhu mali byť, musí dôjsť k zmene: „Aj občania musia chcieť a dorásť na to, aby boli o osobnostiach.“ Občania môžu dorásť, ale sotva to stihnú do konca tohto týždňa.

Beata
Balogová

Šéfredaktorka

Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu. Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám. Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.

Vyskúšať predplatné