Z Koncoša bude Ľupták a z SDĽ sa stane ZRS

, ďalším predsedom SDĽ sa stane Pavel Koncoš. Po bývalom vedeckom tajomníkovi Ústavu marxizmu-leninizmu, po bývalom vedúcom oddelenia vedy a školstva Ústredného výboru KSS by sa do čela strany dostal bývalý dlhoročný predseda JRD československo-sovietskeho priateľstva. Paradoxné je, že práve po jeho nástupe by najvyšší post v strane obsadil mentálny starorežimista. Ak sa tak stane, transformácia SDĽ skončí presne tam, kde sa pred desaťročím začala.

Politické subjekty si obvykle volia za predsedu človeka, ktorý im počas dlhých rokov veľakrát dokázal, že mu na ničom nezáleží tak ako na úspechu strany a jej programu. SDĽ sa práve chystá zvoliť do najvyššej funkcie politika, ktorý nikdy neskrýval, že oveľa viac ako na rodnej partaji mu záleží na blahu zvereného rezortu. Keď boli záujmy pôdohospodárstva ohrozené, minister ohlásil, že buď bude po jeho, alebo zo strany odchádza.

Poľnohospodár v politike

Prvý raz k tomu došlo krátko po voľbách. Aby sa stal Koncoš ministrom, vyjednávači Migaš, Kanis a Fogaš museli sľúbiť, že sa riaditeľom Slovenského pozemkového fondu stane kandidát SMK. Lenže nový šéf rezortu tam vymenoval svojho favorita.

Keďže koaliční politici žiadali, aby SDĽ splnila svoju časť dohody, Pavel Koncoš postavil stranu pred dilemu buď ja, alebo kandidát SMK: „Ak by SDĽ cúvla v prípade Slovenského pozemkového fondu, musel by som prehodnotiť svoj vzťah k nej a podať demisiu z postu ministra pôdohospodárstva.“ Okolnosť, že by dal pred kandidátom SMK prednosť odchodu zo strany, ministrovi ani v najmenšom stranícky neublížila. Skôr naopak. Mnohým sa páčilo, že sa správa, ako keby pre neho žiadne dohody neplatili. O niekoľko mesiacov sa situácia zopakovala.

V júni 1999, keď sa minister dozvedel, aký rozpočet pripravila jeho kolegyňa Schmögnerová, na seminári SDĽ oznámil: „Nemienim byť hrobárom slovenského poľnohospodárstva. Ak nebudú v ďalšej príprave štátneho rozpočtu na rok 2000 rešpektované jeho potreby, postavím sa do čela poľnohospodárov proti tejto vláde.“ A nielen proti vláde, lebo neskôr dodal, že po prípadnom odchode z postu ministra by pre neho nemalo zmysel vracať sa do poslaneckého klubu SDĽ. „Do politiky som vstúpil ako poľnohospodár a ako profesionál - poľnohospodár aj odídem,“ zastrájal sa politik Koncoš. Fakticky tým priznal, že členstvo v strane je pre neho iba prostriedkom, ktorý používa na dosiahnutie svojho prioritného rezortného cieľa.

Delegátom šiesteho zjazdu SDĽ to vôbec neprekážalo, lebo keby sa nebol vzdal v prospech Andrassyho, boli by ho zvolili za podpredsedu. Profesionál - poľnohospodár Koncoš, pre ktorého sú záujmy pôdohospodárskej záujmovej skupiny oveľa dôležitejšie ako príslušnosť k SDĽ, bude teraz kandidovať za jej predsedu. Ak ho delegáti siedmeho zjazdu zvolia, zmení to hierarchiu jeho priorít? Lebo ak nie, strana zostane aj naďalej len prostriedkom na predsedove rezortné ciele.

Tichý člen SNS a HZDS

Na rozdiel od svojho prvého pôsobenia v kabinete Jozefa Moravčíka sa Pavel Koncoš ako minister Dzurindovej vlády oveľa častejšie vyjadroval na politické témy a zaujímal aj politické stanoviská. Ich stručný prehľad svedčí o tom, že ide o politika zvláštneho razenia. Už štvrtý rok totiž pôsobí vo vláde, na ktorej mu prekáža najmä to, že chce plniť svoje programové vyhlásenie.

V časti vyhlásenia, ktoré bolo venované pôdohospodárstvu, vláda sľúbila, že bude „iniciovať prevod vlastnícky neidentifikovateľnej pôdy zo správy Slovenského pozemkového fondu do správy obcí“. Keď sa mal tento bod vládneho vyhlásenia splniť, minister Koncoš bol striktne proti. Možnosť, že by fond stratil moc nad obrovskou plochou a nemalými prostriedkami, mu ani trochu nekonvenovala.

Napriek faktu, že sa za tento bod programového vyhlásenia postavil aj snem ZMOS, ktorý združuje obce a mestá celej republiky, politik SDĽ tvrdil, že prevod pôdy na obce by vlastne predstavoval skrytú revíziu Benešových dekrétov. Tvrdil, že pôda „je nielen výrobným prostriedkom, ale aj miestom, na ktorom sa vymedzujú hranice štátu“, a preto k jej prevodu nesmie dôjsť. Nezastavil sa ani pred vyhlásením, že prevzatie pôdy by posilnilo samostatnosť obcí a že „samostatnosť sa rovná autonómii obcí“.

Predstava, že samostatnosť vedie k autonómii a že ju preto treba obmedzovať a nepripustiť, kvalifikovala prominentného člena SDĽ a ministra Dzurindovej vlády na to, aby si podal prihlášku do SNS či HZDS. Na členstvo v týchto dvoch stranách sa kvalifikoval aj pri ďalších príležitostiach.

Zdržanlivý voči integrácii

Tak ako predstavitelia opozície, aj člen vlády Koncoš hneď na začiatku kosovskej krízy vyhlásil, že je zásadne proti tomu, že vláda otvorila vzdušný priestor republiky pre lietadlá NATO. Na otázku denníka HZDS, či je za daných okolností ešte stále za vstup Slovenska do aliancie, minister odpovedal: „Nie som prívržencom a nadšencom rozširovania vojenských blokov… Voči vstupu do NATO by som bol teraz skôr zdržanlivý.“ Skutočnosť, že chcel byť zdržanlivý pri plnení jedného z hlavných bodov vládneho programu, vynikne o to viac, ak si uvedomíme, čo očakával - že sa konaním jeho vládnych a straníckych kolegov, ktorí rozhodnutie vlády podporili, bude strana zaoberať a že SDĽ prijme „zásadné stanovisko k tomuto postupu členov SDĽ vo vláde“. Teda nie k nemu, pretože sa od vládneho programu odklonil, ale k jeho kolegom, lebo sa ho pridržiavali…

Aj keď oficiálnou štátnou politikou je čo najskoršie členstvo Slovenska v EÚ, Pavel Koncoš ako minister hovorí o únii tak, že vytvára obraz nepriateľa. Ako člen Moravčíkovej vlády chcel chrániť domáci trh tým, že by štát neuznával certifikáty na dovezené zemiaky, paradajky, papriku a uhorky. Keď mu jeho partneri z EÚ povedali, že v takom prípade nemusí GATT so Slovenskom podpísať dôležitý protokol, minister Koncoš pred novinármi rozhorčene vyhlásil: „Nebojím sa povedať, že nás vydierali… Myslím si, že naše vzťahy by mali byť rovnoprávne, hoci sme malá krajina.“ Podľa neho by vzťahy boli rovnoprávne vtedy, keby iní svoj trh otvorili a Slovensko si ten svoj mohlo chrániť neuznávaním certifikátov.

V čase, keď komisia EÚ zaradila Slovensko do takej rizikovej skupiny, v ktorej je výskyt BSE pravdepodobný, hoci ešte nebol zistený, minister Koncoš vyhlasoval, že ide o rovnakú domnienku, ako keby sa on domnieval, že jeden alebo niekoľko členov tohto výboru trpí nevyliečiteľnou chorobou. Keďže riziko výskytu BSE na Slovensku je blízke nule, ide o nekalú hru politikov EÚ - tvrdil vtedy redaktorke Národnej obrody.

Po niekoľkých týždňoch sa ukázalo, že pravdu mala komisia, a nie on, takže obraz nepriateľa maľoval úplne zbytočne.

Na rozdiel od vládneho programu vidí Koncoš budúce členstvo v únii v oveľa vzdialenejšom horizonte. Podľa neho „Slovensko môže byť pripravené na vstup do EÚ o 15 až 20 rokov“. Ak by sme sa tam dostali teraz, tak nielen priemysel, ale ani poľnohospodárstvo vraj nebudú schopné „odolať liberalizačným tlakom a vôbec konkurencii“. Na rozdiel od národohospodárov, ktorí skoré členstvo v EÚ považujú za rozhodujúci modernizačný impulz pre krajinu, kandidát na predsedu SDĽ ho vníma ako vážny zdroj jej potenciálneho ohrozenia. Čo je postoj, ktorý na Slovensku zastáva už len SNS.

Strana nového Ľuptáka

Ako kandidát na post šéfa strany sa Pavel Koncoš vyjadril aj k témam, o ktorých doteraz mlčal. Z toho, čo povedal, ešte viac ako z jeho doterajších politických postojov preráža jeho starorežimový resentiment.

V júli tohto roku, keď skupina okolo Petra Weissa označila súčasný stav SDĽ za krízový, kandidát Koncoš namietal, že nejde o krízu strany, ale „niektorých jej ľavicovo sa tváriacich politikov“.

Neskôr tvrdil, že ak je strana v ťažkej situácii, tak najmä preto, lebo nesplnila, čo sa od nej očakávalo: že bude vo vláde „bariérou pri prijímaní opatrení, ktoré zhoršia životnú úroveň“. Pred pár týždňami však aj on dospel k záveru, že „dnešný stav v strane je možné hodnotiť už ako hlbokú politickú krízu SDĽ“.

Jeho analýza, v čom tkvie podstata tejto hlbokej krízy, ide do historickej „hĺbky“. Podľa Koncoša strana neoslovuje svojich voličov, ba už ani členov, lebo „SDĽ je vnímaná spoluzodpovednou za divoký transformačný proces spojený s historicky známymi javmi počiatkov prvotnej akumulácie kapitálu so zákonitými dôsledkami korupcie, zničenia úverového potenciálu vlastných zdrojov krajiny, neobyčajného nárastu kriminality, znefunkčnenia mechanizmov fungovania spoločnosti“. Inými slovami, SDĽ má podprahové preferencie, lebo sa podieľala na tom, čo sa v krajine udialo od novembra a čo bolo zblúdením zo správnej cesty.

Presne s takým istým hodnotením stavu spoločnosti a jeho príčin prišiel pred siedmimi rokmi Ján Ľupták a jeho ZRS. Koncoš sa k svojmu ideovému predchodcovi otvorene hlási: „Najväčšiu chybu urobil Peter Weiss, keď doslova vyhnal Jána Ľuptáka zo strany a nechcel s ním absolútne komunikovať.“ Je zrejmé, že ako kandidát na predsedu vidí situáciu strany tak, že by si mala vybrať medzi Weissom a Ľuptákom. Koncošova voľba je jasne proľuptákovská. Aj jeho cesta vpred má byť návratom k tomu, čo bolo.

Určil svojho nepriateľa

Podľa neho treba ľuďom povedať, že nie všetko, čo tu bolo do roku 1989, bolo zlé. Treba vraj „odmietnuť strašenie ľudí socializmom, ale naopak otvorene deklarovať potrebu novej socialistickej alternatívy pre Slovensko v rámci Európy“. Podľa Koncoša nepôjde o návrat do minulosti, „ale o autentický socializmus, v ktorom každý môže pracovať podľa schopností a dostávať podľa zásluh“. Po Ševcovej KSS a po Ľuptákovom ZRS by sa teda aj SDĽ mala stať stranou návratu, stranou resentimentu za starým „dobrým“ režimom.

Dnešný predseda SDĽ sa po svojom nástupe prihováral za to, že treba zájsť do „špajze“ a vybrať odtiaľ Marxove spisy. Jeho pravdepodobný nástupca si z nich už niečo vybral aj pred obsadením tohto postu: „Musíme si jasne uvedomiť, či budeme podporovať slobodu kapitálu, alebo sa poučíme od velikánov ľavicovej politiky… Ak teda hovoríme o slobode, hovorme o slobode človeka. Sloboda kapitálu sa musí podriadiť slobode ľudí.“ Tézou, že sloboda kapitálu je v zásadnom rozpore so slobodou ľudí, minister Koncoš opustil pôdu sociálnej demokracie a vrátil sa tam, kde boli a sú iba komunisti a iní starorežimisti.

Český filozof Václav Bělohradský napísal, že v politike platí všeobecná zákonitosť: Každá politická idea je aj určením politického nepriateľa. Koncošova idea tohto nepriateľa určila jednoznačne. Nie sú ním strany ako HZDS či SNS, ale strany pravicové, ktoré vraj zavinili, že sa z rokov „divokej transformácie“ stali roky deštrukcií. „Ak nepôjdeme do rozhodných stretov s pravicovými stranami tam, kde do stretov treba ísť, tak sa obávam, že v najbližších voľbách skončíme ako Ľuptákovo Združenie robotníkov Slovenska,“ hovorí favorizovaný kandidát na predsedu SDĽ.

Je to síce paradoxné, ale Pavel Koncoš, ktorý sa obáva, že SDĽ skončí ako ZRS, ponúka strane práve to, aby sa zmenila na ZRS. On bude jej Ľuptákom.

Beata
Balogová

Šéfredaktorka

Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu. Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám. Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.

Vyskúšať predplatné