Po odchode z vlády predseda HZDS neznášal, keď ho niekto fotografoval. Dnes to už znáša oveľa lepšie. K ďalším zmenám za uplynulé tri roky nedošlo.
FOTO – MAREK VELČEK
ory mnohým médiám a novinárom, ale iba máloktorý z nich o ňom podal takú situačnú správu ako ten, ktorý poskytol Alici Ďurianovej a Ľubošovi Palatovi pre Hospodárske noviny. Keďže mu nekládli iba otázky, ale reagovali aj na jeho odpovede, prinútili ho, aby s nimi hovoril tak, ako keď bol predsedom vlády. Beseda, ktorá zaplnila dve novinové strany Hospodárskych novín, potvrdila, že pán Mečiar patrí k ľuďom, o ktorých ten istý Talleyrand povedal: Nič sa nenaučili a nič nezabudli.
Na prvý pohľad je toto tvrdenie príliš odvážne, lebo niekoľkonásobný expremiér sa dopustil v rozhovore nebývalého činu: pripustil totiž chybu. A nie raz, ale dokonca dvakrát.
Referendum bola chyba
Na dvoch rôznych miestach za chybu označil fakt, že HZDS v roku 1997 vyvolalo ľudové hlasovanie o prípadnom členstve Slovenska v NATO. Predseda Mečiar doslova vyhlásil: „Pokiaľ išlo o referendum o vstupe do NATO, bola to chyba. Ak by to bolo dnes, to referendum by nebolo.“
Mýlil by sa každý, kto by z uznania tejto „chyby“ usudzoval, že šéf HZDS zásadným spôsobom prehodnocuje niekdajšiu politiku hnutia. K ničomu podobnému totiž nedošlo. Bývalý premiér obhajuje všetko, čo jeho vláda i hnutie urobili, s jednou výnimkou – chybou bolo iba referendum. Zvyšok je vraj v poriadku. Vtip je v tom, že referendum nebolo omylom či nedopatrením, alebo okrajovou záležitosťou v politike HZDS. Ono vyjadrilo jej podstatu. Preto sa v ňom tak mimoriadne angažoval jeho predseda.
Rok potom, čo tretia Mečiarova vláda schválila programové vyhlásenie, že členstvo Slovenska v aliancii je jej absolútnou prioritou, bolo zrejmé, že práve politika vládneho kabinetu a jeho predsedu sú hlavnou prekážkou naplnenia tejto priority. V apríli 1996 navštívil Bratislavu vtedajší generálny tajomník NATO Javier Solana, ktorý povedal len to, čo všetci pred ním: „Musíte dokázať, že ste demokratickou krajinou rešpektujúcou hodnoty, ktoré uznávame aj my.“ Premiér ho vtedy „uistil“ o jednoznačnej orientácii jeho vlády. Krátko po návšteve zvolal míting na Pasienky. Zmienil sa o Solanovi a položil sebe i publiku rečnícku otázku: „Máme si hľadať bezpečnosť v rámci NATO?“ Publikum mu odpovedalo: „Nie.“ Predseda sa potom spýtal, či je aj iná alternatíva a dostal odpoveď, že áno. „Preto chceme o týchto otázkach diskutovať, lebo v rozhodujúcom dôsledku rozhodujú občania,“ zakončil rozhovor s priaznivcami predseda Mečiar, a tí ho odmenili potleskom.
Chyba bola ojedinelá
Keď mu v lete 1996 výhrady voči jeho vláde zopakovali Hillary Clintonová a Madeleine Albrightová, a odkázal mu ich aj Helmut Kohl i ďalší západní politici, šéf HZDS na prvom jesennom mítingu svojmu ľudu oznámil, že v referende rozhodne o osudových otázkach – či majú byť atómové zbrane na našom území, či tu majú byť cudzie vojenské základne, či máme s obrovskými nákladmi prezbrojiť armádu a či ju máme pripravovať na zásahy mimo republiky. Či sa teda má Slovensko stať členom NATO. Spôsob, akým sformuloval svoje otázky, i spôsob, akým sa pýtal, publiku vyhovoval – mohlo si totiž zaburácať proti členstvu v aliancii.
Vo februári 1997 predseda poslaneckého klubu HZDS predložil v parlamente návrh, aby sa konalo referendum o členstve v NATO. Do kampane pred ním sa predseda HZDS a ani jeho hnutie vôbec nezapojili, iba dovolili, aby ich vysielací čas využila Strana zelenej alternatívy, ostro agitujúca proti členstvu. Vtedajší hovorca HZDS v denníku hnutia v predvečer plebiscitu vyjadril svoje „osobné“ stanovisko: „Som proti tomu, aby Slovensko bolo v NATO.“ Pretože ani toto ešte nestačilo, v máji 1997 minister vnútra Krajči s podporou vlády a HZDS referendum zmaril.
Kým na Slovensku prevládal názor, že k zmareniu došlo preto, aby neprešiel návrh na priamu voľbu prezidenta, v zahraničí to videli inak. Redaktor ruskej NTV v reportáži pripomenul, čo hlásili prieskumy verejnej mienky krátko pred hlasovaním – že kladný výsledok referenda je veľmi pravdepodobný. Upozornil aj na okolnosť, že ak chcel Mečiar zabrániť priamej voľbe prezidenta, vôbec nepotreboval rušiť štvrtú otázku a referendum dezorganizovať. Ruský redaktor preto dospel k jednoznačnému záveru: „Slovenský premiér urobil všetko preto, aby sa plebiscit neuskutočnil, a aby jeho výsledkom nebola kladná odpoveď na vstup do NATO.“ Redaktor potom Rusku zablahoželal k jeho výraznému zahraničnopolitickému úspechu.
Ak by predseda Mečiar, ktorý s odstupom štyroch rokov priznal, že referendum bola chyba, svoje vyhlásenie myslel vážne, musel by sa dištancovať sám od seba a od toho, akú politiku robil, kým bol premiérom. Jeho snaha vydávať referendum za ojedinelú chybu nie je v žiadnom prípade svedectvom, že niečo prehodnotil a že sa zmenil, ale je dôkazom, že v jeho prípade k žiadnej zmene ani prehodnoteniu nedošlo. Aj ďalšie tvrdenia, ku ktorým sa v besede uchýlil, potvrdzujú, že sa po troch rokoch v opozícii nič nenaučil, ale ani nič nezabudol.
Kde sú výsledky?
Nenaučil sa, že ak hovorí o realite, mal by sa držať faktov, a nezabudol, že keď sú fakty proti nemu, tým horšie pre fakty.
Keď prišla reč na takú notoricky známu vec, akou bolo zavlečenie slovenského občana do cudziny, šéf HZDS vyhlásil: „Nikdy som nevylučoval, že by pri jeho zavlečení mohol spolupracovať niekto zo SIS, ale vylučoval som z toho SIS ako spravodajskú službu.“ Inými slovami, po šiestich rokoch pán Mečiar pripúšťa, že sa na spáchaní závažného trestného činu mohli podieľať aj ľudia, ktorí pracovali pre Lexovu SIS, a predstiera, že to pripúšťal od začiatku. V skutočnosti bývalý premiér hneď po zavlečení vyhlásil, že sa žiadny trestný čin nestal, a na tomto stanovisku zotrval až do konca svojho funkčného obdobia. Ešte aj ako zastupujúci prezident, ktorý udelil amnestiu páchateľom tohto trestného činu, na otázku novinárov, prečo ju vlastne udelil, odpovedal, že preto, lebo „nie je preukázané, že sa skutok stal“. Paradoxné je, že až keď na „nepreukázaný“ skutok udelil amnestiu, až potom bol ochotný uznať, že sa naozaj stal.
Vladimír Mečiar, ktorý vraj nikdy nevylučoval, že do prípadu mohli byť zapletení aj ľudia zo SIS, to vylučoval vtedy, keď vyšetrovateľ Vačok v septembri 1995 obvinil z účasti na trestnom čine práve príslušníkov Lexovej tajnej služby. Namiesto toho, aby nechal veciam voľný priebeh, predseda vlády urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby vyšetrovateľ nemohol udržať za mrežami dôvodne podozrivé osoby z SIS. „Vidím, že je tu snaha rozvinúť istý motív, ktorý by išiel tak, že treba nájsť hocikoho z týchto služieb vinného, potom obviniť SIS ako celok a keďže vláda vymenúva a odvoláva riaditeľa SIS, obviniť vládu ako celok,“ vyhlásil pred šiestimi rokmi predseda HZDS. Rozpor s tým, čo tvrdí teraz, je očividný. Ako premiérovi mu tak veľmi záležalo na tom, aby vyšetrovateľ musel odísť, že na neho osobne podal trestné oznámenie. Viac na Vačokovom odchode záležalo už len Lexovi – počet jeho oznámení na vyšetrovateľa prevýšil aj počet Mečiarových udaní.
Človek, ktorý tri roky zneužíval svoju moc, aby zabránil vyšetreniu trestného činu, ktorý ako zastupujúci prezident udelil jeho páchateľom amnestiu, aby sa nemuseli zodpovedať zo svojich činov pred súdom, sa v besede s redaktorkou Ďurianovou a jej kolegom Palatom spýtal: „Vyšetrovanie bolo dokončené a kde sú výsledky?“ Keďže sa pýta človek, ktorý urobil maximum, aby vyšetrovanie nebolo dokončené a jeho výsledky nemohli byť predložené pred súdom, ide o excelentnú ukážku perfídnosti, aká je aj na Slovensku vzácna. V tomto ohľade pán Mečiar ešte stále svojich snaživých kolegov z brandže o hlavu prevyšuje.
Mimochodom, bývalý Lexov námestník, ktorý verejne priznal, že pri zavlečení plnil riaditeľove príkazy, publicistke Ľube Lesnej povedal, že prípad, ktorého ideovým vodcom bol práve pán Mečiar, slúžil vopred stanovenému cieľu. Jaroslav Svěchota o ňom povedal: „Bol záujem, aby sa zamedzila integrácia, aby sa situácia na Slovensku tak destabilizovala, že by NATO alebo Európska únia mali dôvod povedať: Doma máte neporiadok, neprijmeme vás, dajte si najprv veci doma do poriadku… Takýto bol záujem.“ Čo je záujem, ktorý príkro odporoval národno-štátnemu i štátno-politickému záujmu Slovenska.
Ako za starých čias
Pokušeniu, ktorému nedokázal odolať ako premiér, je nad sily pána Mečiara aj ako opozičného politika. Svoju stálu pripravenosť k fabuláciám, ktoré majú prekryť nepríjemné fakty, viackrát demonštroval aj pred redaktormi Hospodárskych novín.
Je známe, že jeden z prominentných privatizérov minulej éry vrátil akcie piešťanských kúpeľov. Vladimír Mečiar takmer tri roky na všetky otázky o Martinkovcoch odpovedal, že s nimi nemá kontakt od októbra 1998. Teraz si spomenul, čo mu údajne povedal pán Martinka o dôvodoch, prečo vrátil akcie kúpeľov – vraj mu oznámili, že „keď nepodpíše, prinesú mu ruku manželky na striebornej tácke“. Ak si uvedomíme, že akcie od Martinku nevymáhali dobre platení príslušníci súkromnej mafie pre svojho bossa, ale zamestnanci fondu pre štát, je takáto horlivosť úradníkov krajne nepravdepodobná.
Na otázku, ako by si poradil s Duckého zmenkami, keby sa mu v roku 1998 podarilo zostaviť vládu, Vladimír Mečiar vyhlásil, že „všetky podpisy Jána Duckého na týchto zmenkách sú falošné a on to nikdy neurobil“. Tvrdenie, že ide o falzifikáty, podoprel dvoma argumentmi – údajným svedectvom Duckého manželky, a tým, čo mu vraj bývalý riaditeľ SPP povedal v septembri 1998.
Na jeho priamu otázku, či „je niečo v plyne také, za čo by mohol byť v budúcnosti braný na zodpovednosť“, mu vraj Ducký o zmenkách nič nepovedal. „A on bol taký úprimný, že ak by tam bolo čokoľvek, tak by mi to úprimne naznačil,“ tvrdí predseda HZDS.
Keby to bola pravda, ako prví by sa na ňu odvolali právni zástupcovia SPP v súdnom spore s majiteľmi Duckého zmeniek. Problém je v tom, že Duckého podpisy sú na zmenkách riadne notársky overené a ich pravosť príslušný notár oficiálne potvrdil. Aj policajní experti potvrdili, že sú naozaj pravé – zistili z nich iba toľko, že pri samotnom podpisovaní bol Ducký veľmi rozrušený. Starý sklon predsedu HZDS popierať realitu situačnými fabuláciami a konfabuláciami zjavne našiel svoje uplatnenie aj v nových časoch. Rozsiahly rozhovor, ktorý poskytol Hospodárskym novinám, tak o ňom podáva rovnakú situačnú správu, k akej dospeli na svojom sneme v lete roku 1998 slovenskí psychiatri. Vtedy 188 z 222 prítomných odborníkov podpísalo záver, že premiér Mečiar nie je psychicky spôsobilý vykonávať svoju funkciu. Psychiatri mu odporučili odchod z politiky aj z toho dôvodu, že by sa tým konečne zbavil „starosti, ako si poradiť so skupinou obyvateľstva, ktorá je zvyknutá triezvo hodnotiť a vyhodnocovať informácie“. Lepšiu radu odvtedy predsedovi HZDS nikto nedal.
Beata
Balogová
