Koľkí z majiteľov luxusných víl v Záhorskej Bystrici by boli schopní hodnoverne preukázať, že si svoje obydlie postavili zo svojich priznaných príjmov? FOTO SME - ĽUBOŠ PILC
Keď sa parlament zaoberal zákonom o preukazovaní pôvodu majetku po prvý raz, malo jeho rokovanie rýchly spád. Po krátkej rozprave väčšina poslancov súhlasila s posunutím návrhu do druhého čítania. Nedostal sa tam len preto, lebo ich bolo na hlasovaní málo. Po dvoch týždňoch sa s Ficovým návrhom Národná rada zaoberala znova a opäť sa s ním nijako zvlášť nebabrala. V rozprave vystúpil iba jeden rečník, ktorý druhé čítanie odporúčal a poslanci hneď aj hlasovali. Na druhý raz z 97-členného zboru prítomných podporilo návrh iba 45 zástupcov ľudu, čo ho vyradilo z legislatívneho procesu. Robert Fico vzápätí ohlásil, že návrh po úprave predloží v novembri opäť. Vparlamente mu totiž nik nepovedal, prečo sa nemôže stať zákonom.
Ani najostrejší kritici Ficovho návrhu nespochybňujú, že reaguje na tristnú a poburujúcu realitu. Na Slovensku žije príliš veľa osôb, ktorých majetky vysoko prevyšujú ich legálne príjmy. Mnohí z nich svoj zbohatlícky status nielenže neskrývajú, ale pompézne ho demonštrujú pri každej vhodnej i nevhodnej príležitosti.
Veľká časť krádeží
Aj bývalý poslanec Peter Zajac, ktorý sa k Ficovej iniciatíve stavia veľmi kriticky, napísal, že chápe rozhorčenie ľudí, keď vidia fotografie víl a majetkov bývalej garnitúry, alebo si čítajú články o Pavlovi Kanisovi či Gabrielovi Palackovi. Otázka, odkiaľ na to asi vzali, má len jednu odpoveď, ktorú zreprodukoval aj pán exposlanec: „Každému je jasné, že z doložiteľných príjmov to zrejme nebolo.“ Ak je tak, potom z toho vyplývajú ďalšie otázky. Napríklad má sa s tým, a vôbec dá sa s tým niečo urobiť?
Na prvú podotázku žiadny verejný činiteľ zatiaľ verejne nepovedal, že treba obrátiť list a ticho dúfať, že druhá generácia vlastníkov sa už na svojich otcov podobať nebude. A že si treba udržať nadhľad, hoci aj s pomocou sentencií, ktoré nepochádzajú priamo zo Slovenska, hoci tak znejú. Richard H. Tawney, britský historik a národohospodár, svojho času napísal: „Majetok nie je krádež, ale veľká časť krádeží sa stane majetkom.“ Je isté, že ak sa v tejto krajine už nič nestane, tak sa transformácia veľkej časti krádeží na majetok dovŕši v najbližšom čase. Keď už nič iné, tak Ficov zákon o preukazovaní jeho pôvodu, je pokusom odpovedať na druhú podotázku - či sa s tým dá ešte niečo urobiť. Pre posúdenie jeho kvality nie je dôležitá osoba predkladateľa, ani jeho motívy, ale iba obsah návrhu.
Preukázať pôvod a spôsob
Na otázku, v čom spočíva podstata zákona o preukazovaní pôvodu majetku, na jar tohto roku Fico odpovedal: „Veľmi zjednodušene a modelovo: ak má niekto 23 rokov, stredoškolské vzdelanie a 8000-korunový plat brutto a vlastní vilu za niekoľko miliónov, bude musieť preukázať, kde na to vzal.“ V auguste potom poslal do parlamentu návrh, ktorý stanovil postup pri odnímaní majetku takých osôb, „ktoré hodnoverným spôsobom nepreukázali pôvod a spôsob nadobudnutia svojich majetkových prírastkov“.
Píše sa v ňom, že v prípade, ak majetok nejakej osoby celkom zjavne presahuje súhrn jej preukázateľných príjmov, generálny prokurátor bude mať právo, aby ju požiadal o vysvetlenie, ako k nemu prišla. Keď dotknutá osoba požadované vysvetlenie neposkytne, alebo keď nebude hodnoverné, generálny prokurátor podá návrh na začatie konania pred súdom. Ak ani pred ním nepreukáže jeho legálny pôvod a spôsob nadobudnutia, majetok dotknutej osoby pripadne štátu.
V dôvodovej správe predseda Smeru uviedol, že pôjde o konanie pred civilným súdom, takže rozhodnutie o odňatí majetku vraj „nie je ani rozhodnutím o vine osoby zo spáchania trestného činu, ani trestom“. Pretože nejde o trestné konanie, nevyžaduje sa rešpektovanie prezumpcie neviny a ani zákaz retroaktivity.
Okolnosť, že dôkazné bremeno nebude na strane štátu, ale dotknutej osoby, označil za zlučiteľné s požiadavkami medzinárodného práva. Odvolal sa na rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva z roku 1991, ktoré údajne akceptovalo, že je možné odňať majetok, ktorého poctivý pôvod jeho vlastník nebol schopný preukázať. Podľa Fica to vraj komisia označila za dovolenú „kontrolu používania majetku v súlade so všeobecným záujmom“. Pred novinármi sa často odvolával na taliansky prípad, v ktorom „majiteľ celého komplexu hotelov a továrne na minerálne vody, prišiel o rozsiahly majetok, pretože pred súdom nevedel dokázať pôvod nadobudnutého majetku“.
Vpolovici augusta na uvádzacej tlačovke predseda Smeru ostatných politikov vyzval, aby sa k zákonu vyjadrili a sformulovali pripomienky, ktoré by ho mohli zlepšiť. Spočiatku to vyzeralo tak, ako keby chceli jeho výzve vyhovieť.
Výhrady a odmietanie
Najskôr o ňom Fico diskutoval s kolegami Fogašom, Lipšicom a Cuperom pred kamerami TV Luna. Najmenej pochopenia pre jeho návrh prejavil právny expert HZDS. Cuperovi nebol jasný účel zákona a ani určenie, na čo sa použijú získané prostriedky. Fogaš poznamenal, že myšlienka návrhu nie je nová, ale že zákon môže prispieť k atmosfére ostrejšieho zápasu s korupciou. Lipšic sa zaoberal problémom možného zneužitia zákona, ale jeho zámer akceptoval.
Po nejakom čase právny odborník KDH dokonca tvrdil, že Ficova iniciatíva neobsahuje žiadne právne nóvum. „Niečo podobné už náš právny poriadok pozná najmä v súvislosti s inštitútom sudcov,“ povedal Lipšic. Myslel tým ustanovenie zákona, podľa ktorého sudca môže o svoju funkciu prísť, keď nedokáže hodnoverne vysvetliť nesúlad medzi veľkosťou svojho majetku a vlastnými preukázateľnými príjmami. Fico k tomu dodal, že jeho návrh ide o krok ďalej - umožňuje sudcovi odňať nielen funkciu, ale aj majetok…
Okrem výhrad k jednotlivým ustanoveniam potom zazneli aj hlasy spochybňujúce samotnú podstatu a charakter zákona. Podpredseda vlády Ivan Mikloš napríklad trval na tom, že dôkazné bremeno musí zostať na štáte, pretože je to základný princíp právneho štátu. Ak je to naozaj tak, otázka potom znie, prečo sa tento princíp nedodržiava aj vo vzťahu k sudcom.
Rozpor s ústavou
V polovici septembra sa s návrhom poslanca Fica zaoberala legislatívna rada vlády a vzápätí i vládny kabinet. Stanovisko, ku ktorému dospeli, bolo príkro odmietavé. Legislatívna rada odporučila vláde, aby zaujala nesúhlasné stanovisko, najmä z toho dôvodu, že „v každom paragrafe zákona… sa vyskytuje ustanovenie obsahujúce rozpor s ústavou“.
Prvý paragraf Ficovho zákona je podľa nej retroaktívnym ustanovením, ktoré zakotvuje spätnú pôsobnosť zákona. Ide vraj o retroaktivitu, ktorá je v rozpore nielen s našou ústavou, ale aj Dodatkovým protokolom k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa vlády druhý paragraf návrhu zakotvuje princíp prezumpcie viny, teda domnienku o „nestatočnosti, nepoctivosti alebo protiprávnosti pôvodu a spôsobu nadobudnutia majetku, ktorý dotknutá osoba musí vyvracať“, čo je takisto v rozpore s ústavou. Podľa vládou schváleného stanoviska tretí paragraf návrhu prenáša dôkazné bremeno na žalovaného, čím sa popiera princíp zakotvený v Občianskom súdnom poriadku. Obdobné ustanovenie, ktoré už raz prenášalo bremeno na žalovaného, bolo zrušené nálezom Ústavného súdu SR. Nesúlad štvrtého paragrafu Ficovho zákona s ústavou vyplýva údajne z toho, že zakotvuje princíp odňatia majetku, čo nedovoľujú články 20 a 49 základného zákona republiky. Iba piaty paragraf ústave neodporuje, lebo sa týka otázky, odkedy bude zákon účinný…
Výhrady vlády proti obsahu zákona sú teda také závažné, že je úplne nepochopiteľné, prečo sa nenašiel nik, kto by ich na pôde parlamentu verejne prezentoval.
Prečo za, prečo proti?
Práve na pôde parlamentu sa mala rozpútať zásadná diskusia o zmysle a obsahu predloženého návrhu. Veď bolo aj o čom diskutovať.
Proti názoru, že v občianskoprávnom konaní je možné stanoviť presný dátum, od ktorého každá dotknutá osoba musí na požiadanie preukázať legálnosť nadobudnutého majetku, stojí tvrdenie, že by išlo o retroaktivitu, akú ústava nepripúšťa. Proti tvrdeniu, že každému občanovi tohto štátu môže zákon uložiť povinnosť preukázať pôvod svojho majetku, stojí názor, že ide o prezumpciu viny, ktorá v právnom štáte nie je dovolená. Predkladateľ zákona sa odvoláva na judikatúru Európskej komisie pre ľudské práva, ktorá podľa neho akceptuje odňatie nepreukázateľne získaného majetku v prípade, keď si to vyžadujú mimoriadne okolnosti v krajine. Vláda a jej legislatívna rada namietajú, že niečo také nepripúšťa Dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Spor je aj o tom, či je možné preniesť dôkazné bremeno na občana, a či sa tým štát nezbavuje svojej základnej povinnosti. Práve preto, že sa o žiadnej z týchto sporných vecí, ako o mnohých ďalších, v parlamente nediskutovalo, skončilo hlasovanie o návrhu Ficovho zákona tak, ako skončilo.
Za to, aby bol návrh zákona prerokovaný v druhom čítaní, hlasoval ústavný právnik Ladislav Orosz. Proti tomu hlasoval ústavný právnik Peter Kresák. Nemalá časť koaličných poslancov druhé čítanie podporila, približne rovnaká časť ho fakticky nepripustila. Svoje dôvody ani jedna ani druhá skupina nezverejnila. To isté možno povedať aj o poslancoch HZDS a SNS. Vyzerá to tak, ako keby poslanecké kluby koalície a opozície nemali na tento zákon vlastný právny a ani politický názor. A nielen to, vyzerá to tak, ako keby vlastný názor ani nechceli mať.
Pritom ide o zákon, ktorý sa týka zásadnej otázky: Či sa má a či sa dá ešte niečo urobiť s tým, že množstvo ľudí v tejto krajine disponuje majetkom, ktorý rádovo prevyšuje ich legálne príjmy. Dôvody, prečo sa nedá nič urobiť, alebo prečo nie je ani potrebné niečo robiť, by mali zaznieť verejne a najlepšie v parlamente. Nie kvôli Ficovi, ale preto, že ide o verejný záujem a kvalitu verejného života na Slovensku.
Beata
Balogová
