Dohodu, ktorú v októbri 1998 podpísali páni Schuster, Dzurinda, Migaš a Bugár (zľava), koalícia nijako zvlášť nedodržiavala. SMK z vlády odchádza, lebo idea, z ktorej koalícia vzišla, sa nenaplnila. FOTO – TASR
a opozičná poslankyňa ako politici koalície. Podľa amerického diplomata Douglasa Hengela odchod SMK môže poškodiť „veľmi krehký obraz o Slovensku v zahraničí“. Poslankyňa Keltošová si myslí, že vznik menšinovej vlády a nestabilná politická situácia povedú až k tomu, že Slovensko o rok nedostane pozvánku do NATO. Štyri vládne strany sa však správajú tak, ako keby chceli verejnosti povedať – Maďari síce odchádzajú, ale inak je všetko v poriadku. Odchod SMK je však dôkazom, že nič nie je v poriadku, lebo koalícia zlyhala v najdôležitejšom – v tom, kvôli čomu vlastne vznikla.Dnešné vládne strany pred voľbami v roku 1998 urobili veľa, aby občania republiky i medzinárodné spoločenstvo vedeli, že nadchádzajúci volebný akt nie je len bežnou demokratickou procedúrou, ktorej zmysel sa naplní rutinnou výmenou vlády. Ako opozičné strany presvedčili západný svet a väčšinu slovenských voličov, že po voľbách dajú krajine presne to, čo jej chýba – demokratický režim, zodpovednú vládu a rozumnú zahraničnú politiku. Proti garnitúre, ktorá svojou politikou škodila tak občanom, ako aj štátu, politici SDK, SDĽ, SMK a SOP zdôrazňovali predovšetkým to, čo ich spája: schopnosť dohodnúť sa v prospech krajiny.
Kým trvá idea, z ktorej vzišla
Pred voľbami sa šesťkrát zišli za okrúhlym demokratickým stolom a výsledkom týchto stretnutí bola vždy dohoda. Dá sa povedať, že základná idea, z ktorej vzišla vládna koalícia, bola idea dohody demokratických síl. Zahraničie na dohode oceňovalo fakt, že zahrnovala aj SMK. Skutočnosť, že strana národnostnej menšiny spolupracuje so stranami väčšinového národa, chápalo ako dôkaz, že program spojencov je naozaj demokratický. Pretože kooperujúce strany boli vo voľbách úspešné, svoju predvolebnú zhodu skonkretizovali vo vládnej koaličnej dohode. Všetci, čo koaličnú dohodu medzi SDK, SDĽ, SMK a SOP v októbri 1998 podpísali, sa vtedy zhodli, že od nich vyžaduje, aby „svoje očakávania podriadili vyšším záujmom – záujmom občanov, záujmom stability politickej scény“. Dzurindov dôvetok, „Tak nám Pán Boh pomáhaj“, však nezabezpečil to, o čo sa mali postarať politici koalície.
Čoskoro totiž vyšlo najavo, že schopnosť dohodnúť sa im vydržala len dovtedy, kým ich nepriviedla k moci. Potom ju vystriedala neschopnosť i neochota dospieť k dohode, aj keď dohodu vládnych politikov krajina potrebovala rovnako, ako keď boli v opozícii. Ak by to, čo T. G. Masaryk vyriekol o štátoch (že trvajú dovtedy, kým trvá idea, z ktorej vzišli), platilo aj o koalíciách, tak by sa o tej dnešnej dalo povedať, že trvala približne o tri roky dlhšie ako idea, z ktorej vzišla. Odchod SMK z vlády nie je žiadnym bleskom z jasného neba, ale nevyhnutným následkom skutočnosti, že ideu, z ktorej koalícia vzišla – ideu dohody v prospech krajiny – za tri roky vládnutia nenaplnila.
Koalícia dohody bez dohody
Je isté, že „koalícia koalícií“ sa ani pri najlepšej vôli nemohla vyhnúť sporom, konfliktom či napätiam. Vládne strany však nepreukázali vôľu a ani snahu dospieť k spôsobu či mechanizmu, ktorý by im umožnil riešiť prirodzene vznikajúce disproporcie tak, aby sa navzájom nepoškodzovali. Na prekvapenie expertov a pohoršenie voličov sa vládni politici pokúšali dosiahnuť svoje ciele nátlakom na svojich partnerov. Aby bol nátlak účinný, snažili sa do neho zapojiť aj verejnosť. Aj keď koaliční partneri svoj spor nejakým spôsobom „poriešili“, konflikt žil svojím vlastným životom a zhoršoval atmosféru v spoločnosti. Aj tento spôsob „spoluvládnutia“ spôsobil, že aktuálne prieskumy verejnej mienky hlásia: tri najpreferovanejšie politické subjekty sú opozičné…
SDK, ktorá sama seba vydávala za stelesnenie schopnosti dohodnúť sa v záujme štátu, po dvoch rokoch fakticky zanikla, keď jej predseda založil SDKÚ – vraj preto, aby ponúkol voličom prirodzenú kontinuitu s SDK. Pritom SDK vznikla ako strana dohody a SDKÚ v dôsledku toho, že sa politici v SDK nedohodli. Predseda SDĽ, keď hlasoval za odvolanie premiéra Dzurindu a pád celej vlády, svoj extraordinárny čin zdôvodnil tým, že mu išlo o „vytvorenie nového spoločenského konsenzu“. Spôsob vládnutia, ktorý mal byť založený na zhode v základných otázkach, tak nadobudol podobu neustále obnovovaného sporu o veciach, na ktorých sa koalícia „dohodla“. Nie je náhoda, že práve jeden zo sporov tohto druhu spôsobil odchod SMK z vládnej koalície.
Strata nevyhnutného minima
V júni 2000 sa vláda SR zaoberala otázkou územného členenia krajiny a dospela k záveru, že by sa republika mala rozdeliť nie na 8, ale na 12 častí. Za 12 hlasovali členovia vlády za SDK, SOP, SDĽ a jeden minister SMK. V apríli 2001, keď o tom vláda hlasovala znova (!), už to vyzeralo inak – za boli ministri SDK, SMK a minister KDH, proti členovia vlády za SDĽ a SOP. To, čo sa stalo za deväť mesiacov, od júna 2000 do marca 2001 – prinieslo na svet svoje dieťa – odchod SMK z vlády.
Namiesto toho, aby po júnovom rokovaní vláda svoju zhodu vyjadrila v legislatívnom návrhu a poslala ho do parlamentu, koalícia spustila novú vlnu diskusie. SMK totiž prišla s požiadavkou na vytvorenie komárňanskej župy. Trvala na nej celú jeseň a zimu. Predlžovanie diskusie posmelilo SDĽ i SOP, aby sa opäť vrátili k tomu, či je riešenie s dvanástimi územnými celkami najlepšie. A rýchlo sa zhodli, že ak ich zostane osem, bude to tak lepšie. Predseda Hamžík to zdôvodňoval argumentom, že ak sa prijme osmičkový model, bude diskusia o komárňanskej župe definitívne uzavretá. Predseda SDĽ sa pripojil – vraj ak nie je priechodný model s dvanástimi celkami, treba podporiť taký, ktorý priechodný je. V apríli 2001 SMK vo vláde súhlasila, že akceptuje pôvodný vládny návrh, teda bez komárňanskej župy. Proti územnému členeniu na 12 celkov však už vtedy ostro a jednoznačne vystupovala tak SDĽ, ako aj SOP. Na otázku, prečo ich ministri v júni 2000 hlasovali inak, podpredseda SDĽ Braňo Ondruš vysvetlil: „Síce hlasovali za 12, ale vnútorne s tým neboli stotožnení.“ Predseda SOP podobne ako jeho kolegovia bol síce v júni 2000 stotožnený s dvanástimi celkami, ale potom sa bez problémov stotožnil s ôsmimi.
Tým, že poslanci SDĽ a SOP podporili v parlamente zmenu z dvanástky na osmičku, vypudili SMK z vlády. Bývalý splnomocnenec pre reformu verejnej správy Viktor Nižňanský musel konštatovať: „Keď bola SMK v opozícii, neprešlo to, čo prešlo teraz, keď je v koalícii…“ Mečiarova vláda totiž v minulom funkčnom období predložila v parlamente návrh na osmičkové usporiadanie – keď videla odpor miest a obcí, odpor maďarskej menšiny, tak ho v druhom čítaní z parlamentu stiahla. Aj keď SMK nesúhlasila ani s modelom dvanástich územných celkov, bol to model, ktorý podľa Bélu Bugára zabezpečoval aspoň minimum: „To, že by sme z vlády nevystúpili.“ Pretože ich partneri akceptovali starý návrh predsedu HZDS, SMK stratila nevyhnutné minimum, aby vo vláde zotrvala.
Komu môžu dôverovať?
Predstavitelia štyroch vládnych strán neurobili nič, aby toto minimum nejakým spôsobom obnovili. Naopak. Predseda SDĽ najskôr dohodou s Mečiarom a potom aj ako šéf parlamentu urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby rozhodnutie, ku ktorému SMK speje, bolo nezvratné. Predseda SOP prišiel so svojou teóriou, že SMK musí z koalície odísť oboma nohami, nielen jednou, len aby sa v nej uvoľnilo čo najviac miest… Tieto kroky ukončili existenciu jednej zostavy, ale aj možnosť, aby sa niekedy obnovila. Na otázku, či si vie predstaviť, že by pred budúcimi voľbami koalícia vytvorila taký jednotný blok ako pred minulými, Béla Bugár odpovedal protiotázkami: „S tým, čo s pomocou opozície pretláča návrhy? S tým, ktorému je jedno, čo sa stane, len ak získa posty navyše?“ Šéf SDK(Ú) a predseda KDH si iba navzájom vyčítajú, čo mal kto proti odchodu SMK urobiť a čo neurobil ten druhý. Čo si myslí prezident a pôvodne jeden zo spoluzakladateľov koalície, nie je známe, lebo dal prednosť pobytu v brazílskych pralesoch.
To, o čom Douglas Hengel povedal, že bolo jedným z najväčších úspechov súčasnej vlády, totiž fakt, že jej súčasťou boli aj Maďari, mizne v nenávratne. Na otázku, aké to bude mať dôsledky, existujú dve rôzne odpovede. Podľa Františka Mikloška sú Maďari na Slovensku už „slovenskí Maďari“, čo znamená, že všetko robia na polovicu, čiže „akoby“. Vládna koalícia preto aj so 74 poslancami pokojne dovládne do konca. František Šebej naproti tomu skonštatoval, že za necelé tri roky sa prehajdákal celý kapitál dôvery medzi maďarskou a slovenskou politickou elitou a spýtal sa, „komu, ktorému politickému partnerovi spomedzi slovenských politických strán môžu Maďari v budúcnosti dôverovať potom, čo sa stalo v Národnej rade?“ Z odpovede, že nikomu, vyplýva dôležitý záver: Každá ďalšia vláda bude súčasťou HZDS, lebo iná vláda sa bez SMK nebude dať vôbec zostaviť. Aj z toho je zrejmé, že vládna koalícia zlyhala v najdôležitejšom – v tom, kvôli čomu vlastne vznikla.
Autor: lesko@sme.sk
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
