Slovenská politika je výrazne personifikovaná. Náklonnosť či odpor voči predstaviteľovi strany zaváži pri rozhodovaní o tom, koho voliť, viac ako program. A na slovenskej politickej scéne nie sú výnimkou strany, ktorých program sa vyčerpáva osobou jej šéfa. Inými slovami: citová väzba na charizmatickú osobnosť je dôležitejšia ako racionálne zhodnotenie ponúkaných politík. Je logické, že i samotné politické súperenie sa potom odohráva viac v rovine emotívnej mobilizácie voličov a nie v rovine vyargumentovaných prístupov k riešeniu konkrétnych spoločenských problémov. V nasledujúcich riadkoch by sme chceli čitateľom ponúknuť viac ako iba poradie v každomesačnom rebríčku dôveryhodnosti. Vychádzame z výskumu Inštitútu pre verejné otázky z júna 2001. Zber údajov uskutočnila agentúra FOCUS na reprezentatívnej vzorke 1042 dospelých obyvateľov Slovenska. „Pán Nikto“ a ostatní politici
Vo vzťahu k politikom (a asi aj k politike) je v súčasnosti na Slovensku viac nedôvery ako dôvery. Takmer tretina ľudí explicitne nedôveruje žiadnemu politikovi, ďalších 10 % odpovedá „neviem“. Najdôveryhodnejším politikom na Slovensku je v súčasnosti povestný „pán Nikto“. Jeho umiestnenie v ratingu dôvery predstavuje citlivý indikátor pomeru nádeje a frustrácie v spoločnosti. Vývoj od euforického povolebného januára 1999 k „blbej nálade“ takmer predvolebného júna 2001 názorne ilustruje tabuľka 1. Pripomeňme, že podobne to vyzeralo v októbri 1997 – „pán Nikto“ vtedy predbehol aj Vladimíra Mečiara a s 22 % bol „najdôveryhodnejší“.
Za pozornosť stoja i trajektórie jednotlivých politikov: najstabilnejšia je pozícia V. Mečiara (platí to s drobnými odchýlkami pre druhú polovicu 90. rokov, hranicu 25 % sa mu však naposledy podarilo prekročiť krátko po voľbách 1994); Fico a Malíková sa výrazne presadili po voľbách 1998, pričom líder Smeru zaznamenal najvyšší rating na jar 2000 (28 %), mierny pokles na úroveň 21 % však neznamenal stratu prvenstva; stabilné je hodnotenie Bélu Bugára a Rudolfa Schustera. Najdramatickejším vývojom prešla dôvera verejnosti k premiérovi Dzurindovi, ktorý je verejnosťou vnímaný predovšetkým ako predseda vlády a ktorý nesie najväčší diel bremena všetkých jej skutočných i pripisovaných neúspechov. Dá sa predpokladať, že pod prepad dôvery sa podpisuje nielen „vytrestanie“ za nepopulárne reformy, ale u inej časti občanov môžu byť dôvody odklonu celkom opačné – nedostatočná vôľa presadiť či dotiahnuť reformy.
K poradiu v politickej „hitparáde“ ešte jedna poznámka: často sa hovorí, že krajina, kde najdôveryhodnejších politikov reprezentuje trojica Fico, Mečiar, Malíková, je akási „čudná“. Relativizujme – aspoň mierne – toto tvrdenie: kým Fico a Malíková sú jedinými výraznejšími reprezentantmi svojich strán a v prípade HZDS sa popri dominantnom Mečiarovi v prvej desiatke okrajovo objavuje už len Ivan Gašparovič, vládnu SDKÚ zastupujú traja politici.
V tejto časti politického spektra je dôvera rovnomernejšie rozložená na viac politikov a sumárny „kapitál“ by hypotetickú „osobnosť SDKÚ“ kvalifikoval na vyššie priečky rebríčka dôveryhodnosti (tabuľka 1).
Pohľad priaznivcov strán
Pozrime sa teraz na dôveryhodnosť politikov optikou prívržencov jednotlivých politických strán (tabuľka 2). Každá politická strana má svoje špecifiká. Najvyššiu mieru dôvery v rámci svojich elektorátov dosahujú Mečiar a Fico (72 %, resp.70 ). To ich spája, zároveň sa však pozícia týchto dvoch politikov výrazne líši smerom k priaznivcom iných strán: až 83 % „hlasov dôvery“ k predsedovi HZDS pochádza od voličov hnutia. Tento fenomén „prekrytia“ nezaznamenávame v podobnom rozsahu u žiadneho iného popredného politika. U Fica je to presne naopak: z radov prívržencov Smeru čerpá iba 40 % svojej dôvery a vo výraznej miere oslovuje aj iné prostredia, dokonca na oboch stranách koalično-opozičnej „bojovej línie“ – medzi troch najdôveryhodnejších politikov patrí aj v elektoráte SDĽ, HZDS a SNS. Náklonnosť priaznivcov opozičných strán k lídrovi Smeru však nie je opätovaná – voliči Smeru pociťujú k týmto stranám a ich politikom zjavný dištanc: napr. 30 % voličov Smeru by nikdy nedalo svoj hlas HZDS, Mečiarovi nedôveruje 59 % a dôveruje 18 % z nich (graf 2).
Rating straníckeho šéfa/šéfky na úrovni cca 60 % majú SNS, SDKÚ a SMK. Rozdiel medzi touto trojicou na jednej strane a HZDS a Smerom na strane druhej je zjavný -v Smere a HZDS nasledujú „dvojky“ a „trojky“ až s priepastným rozdielom za „jednotkami“. A navyše nie sú z prostredia „domovskej“ strany. V prípade SDKÚ, SMK sú na prvej a druhej priečke predsedovia a rozdiely medzi prvou a druhou priečkou sú plytšie.
Od marca 2000 nastali najväčšie presuny dôveryhodnosti v KDH. Voliči sa priklonili k novému predsedovi. Kresťanskí demokrati sú jedinou stranou, ktorá je pomerne uzavretá do seba, a voliči na prvých troch priečkach dôvery umiestňujú výlučne „vlastných“.
SDĽ chýba jednoznačný líder
Venujeme ešte pozornosť špecifickému prípadu SDĽ, jedinej parlamentnej strane, kde sa najvyššia dôvera voličov dlhodobo viaže nie na súčasného, ale bývalého predsedu. Voliči tejto strany približne od polovice roku 1997 vyjadrovali najvyššiu dôveru R. Ficovi, ktorý aj po odchode z SDĽ ostal pre voličov tejto strany druhou najdôveryhodnejšou osobnosťou. V porovnaní s marcom 2000 rating lídra Smeru v prostredí voličov SDĽ výrazne klesol, čo podporuje predpoklad, že tí, ktorí vtedy dôverovali Ficovi, dnes už nie sú voličmi SDĽ. Predseda SDĽ sa tak presunul na druhú priečku, ako dôveryhodnú osobnosť ho však uvádza len 16 % sympatizantov strany. Aj ďalšie zistenia poukazujú na pokročilú krízu dôvery ľavicových demokratov vo vlastných politických lídrov: spomedzi významnejších strán je v prostredí voličov SDĽ najviac takých, ktorí na otázku – „Komu dôverujete najviac?“ – odpovedali „nikomu“ alebo „neviem“ (až 42 %). Táto absencia dôvery voličstva k lídrom strany sa nepochybne premieta do kritického oslabovania voličského potenciálu. Zdá sa, že v očiach voličov to zatiaľ „nevytrhne“ ani kandidát na volebného lídra Pavel Koncoš, ktorého uviedol len jediný volič SDĽ, čo je menej ako v prípade Ftáčnika, Fogaša, Schmögnerovú, ale aj menej ako napríklad v prípade Kukana či Ruska. Naše závery nie sú zovšeobecňovaním len na základe jediného výskumu – kríza dôvery a absencia integrujúcej osobnosti sa stáva vlečúcou sa chorobou SDĽ (tabuľka 2).
Kde vziať voličov?
Rezervoár zatiaľ nenasmerovaných a neukotvených voličských hlasov predstavujú najmä dve cieľové skupiny – nerozhodnutí voliči, ktorí chcú ísť voliť, ale ešte nevedia koho (v júni 2001) tvorili 14 % oprávnených voličov, čo predstavuje slušný potenciál možných hlasov, ak by sa na voľbách nakoniec zúčastnili). Druhou skupinou sú nevoliči, teda tí, ktorí už dnes hovoria, že by voliť nešli (16 %). Z predchádzajúcich volebných výskumov vieme, že väčšinou svoje stanovisko nezmenia a ostanú doma. Pre obe tieto skupiny je charakteristický vysoký rating „pána Nikto“ (50 %, resp. 71 %), až s veľkým odstupom nastupujú dvaja univerzálne prijímaní politici Fico a Schuster. Naše výskumy zaznamenali niektoré drobné posuny v skupine nerozhodnutých voličov. V marci 2000 sme medzi spomenutými dôveryhodnými „stretli“ aj politikov SDKÚ Dzurindu a Kukana – uviedlo ich vtedy 10 % z nich, dnes už len 4, resp. 5 % nerozhodnutých voličov. Z vládnych politikov je v súčasnosti v tejto skupine najčastejšie spomínaný Ivan Mikloš (tabuľka 3).
Ďalšou atraktívnou skupinou sú budúci prvovoliči. V tomto prostredí je tradične nadpriemerný podiel nerozhodnutých a nevoličov. Potvrdzuje to aj aktuálny výskum – tretina mladých ľudí vo veku 18 – 21 rokov je nerozhodnutá, 17 % by voliť nešlo. Zvyšok venuje svoje preferencie predovšetkým Smeru. Tomu zodpovedá aj rating šéfa tejto strany – vyzdvihlo ho 25 % mladých. Popri prezidentovi Schusterovi, trojicu najdôveryhodnejších v tomto prostredí dopĺňa Dzurinda.
Hladina nedôvery stúpa
Ako sme už uviedli, na Slovensku v súčasnosti vo vzťahu k politikom prevláda nedôvera nad dôverou. Jasne to vyplynulo aj z výsledkov posudzovania vybraných 17 politikov na škále od „úplne dôverujem“ po „úplne nedôverujem“. V prospech dôvery sa hodnotenie naklonilo len v prípade Roberta Fica (graf 3) a Rudolfa Schustera. Vzťah verejnosti k ostatným politikom je výrazne polarizovaný, spätý so straníckou preferenciou. Je všeobecne známe, že najďalej tento „model“ doviedol V. Mečiar, ktorému okrem voličov HZDS dôveruje len menšia časť voličov SNS (graf 2). V druhej polovici volebného obdobia sa však prehĺbilo aj polarizované videnie M. Dzurindu (graf 1) – okrem vlastnej strany má pozitívnu bilanciu dôvery/nedôvery len v dvoch voličských skupinách – SMK a KDH. V marci 2000 k nim patrili i voliči SDĽ, z voličov KDH až 67 %, vyrovnaný pomer dôvery a nedôvery bol aj medzi nerozhodnutými voličmi. Relatívny nárast nedôvery sa nevyhol ani najdôveryhodnejšiemu politikovi R. Ficovi (pomer dôverujúcich a nedôverujúcich sa zmenil z 50 % a 15 % v marci 2000 na aktuálnych 36 % a 29 %).
Dá sa predpokladať, že do volieb sa už neobjavia nové politické tváre, ktoré by dokázali osloviť signifikantnú časť verejnosti. To asi mnohých nepoteší. Opakujúce sa cykly veľkých očakávaní, po ktorých nevyhnutne musí nastať frustrácia z nenaplnených očakávaní a následné venovanie svojej politickej priazne „novej“ tvári, sú dôsledkom príliš personifikovaného vnímania politiky. Slovenský volič nebude dospelejší, kým nedokáže reálne zhodnotiť kompetentnosť (jej súčasťou je aj širšie odborné a personálne zázemie) a program tej-ktorej politickej strany a pred každými voľbami bude vždy znovu očakávať, že sa objaví nový „zázračný liečiteľ všetkých problémov“.
Autor: OĽGA GYÁRFÁŠOVÁ, Inštitút pre verejné otázky
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
