Koaličný potenciál HZDS rok pred voľbami

Rok pred minulými parlamentnými voľbami boli slovenské politické strany rozdelené v dvoch polarizovaných zoskupeniach. Oba tábory sa od seba odlišovali nielen spoločensko-politicky, ale aj kultúrno-civilizačne. Aj keď sa hodnotové rozdiely medzi nimi odvtedy nijako zvlášť nezmenšili, rok pred budúcimi parlamentnými voľbami sa jedno zo zoskupení rozkladá. Ak pred voľbami v roku 1998 išlo dnešným vládnym stranám najmä o to, ako odstaviť HZDS od moci, viacerým z nich vo voľbách 2002 pôjde o niečo iné - ako sa s HZDS na moci podieľať. Dôvod tejto zmeny je evidentný. Podpora, ktorú dnešné koaličné strany dostali vďaka tretej Mečiarovej vláde, zmizla spolu s vládnutím Dzurindovho kabinetu. Pretože sa zmenil pomer síl, menia sa aj politické postoje.

V roku 1997 sa vtedajšie opozičné strany nezhodovali vo všetkom, ale jedno mali spoločné - postoj k HZDS. Možnosť, že by mohli vytvoriť spoločnú vládu s hnutím pána Mečiara, neprichádzala do úvahy. Aj keď sa niektoré - ako napríklad SDĽ - tejto myšlienky vzdávali nerady, predseda HZDS im jednoducho nedal na výber. Spolu s Jánom Slotom a Jánom Ľuptákom vládol tak, že ich zahnal do principiálnej opozície.

Žiadna hrubá čiara

Predseda KDH Ján Čarnogurský v tom čase vyhlásil, že v prípade víťazstva demokratických síl vo voľbách už nebude možné urobiť hrubú čiaru za minulosťou ako v roku 1989. Povedal aj dôvody, prečo nie: „Rozkradnutý bývalý štátny majetok, medzinárodne izolovaný štát, organizovaný zločin prepletený so štátnou správou, nedôvera občanov voči štátnym inštitúciám.“ Keď sa v marci 1997 na mítingu KDH na Pasienkoch našli dve výbušné nálože, jeho vedenie to označilo za spravodajskú hru na zastrašenie najsilnejšieho opozičného subjektu. Keď šéf HZDS vyhlásil, že čelní predstavitelia KDH uvažovali o jeho zavraždení, páni Čarnogurský a Palko podali na neho trestné oznámenie a poslanecký klub KDH v parlamente navrhol, aby Slovenská psychiatrická spoločnosť vypracovala posudok, či premiér Mečiar je zdravotne spôsobilý zastávať svoju funkciu.

Demokratická únia v roku 1997 viac ako iné strany pripomínala nevyhnutnosť, aby sa štandardné politické sily Slovenska spojili proti HZDS. Milan Kňažko v tejto súvislosti hovoril dokonca o potrebe vytvoriť „antifašistický blok demokratických síl“. Ján Budaj obvinil Mečiara, že uskutočňuje kontrarevolúciu a nadväzuje na mocenské praktiky predstaviteľov totality spred roku 1989. Demokratická strana kritizovala rozhovory za okrúhlym stolom, ktoré v tom roku zvolával predseda HZDS, a upozorňovala, že šéf výkonnej moci zneužíva opozičných politikov na klamanie verejnosti. Vtedajšia Maďarská koalícia ostro kritizovala predsedu vlády, keď maďarskému kolegovi Hornovi navrhol výmenu „nespokojného“ menšinového obyvateľstva medzi Maďarskom a Slovenskom. Mečiarovu iniciatívu hodnotila tak ako návrhy na vysídlenie a deportácie v rokoch 1946 -1947.

SDĽ aj v roku 1997 uskutočňovala svoju „samostatnú ľavicovú opozičnú politiku“, v rámci ktorej rozdávala údery a kritiku na obe strany, vládnu i opozičnú, ale po zmarení májového referenda o vstupe do NATO a priamej voľbe prezidenta aj táto strana pochopila, že pre člena Socialistickej internacionály nie je spolupráca s HZDS možná. Už v júni preto prijala zásadný dokument, ktorý stanovil, že povolebnú koalíciu vytvorí iba s demokratickými silami.

Okrem vnútornej politiky dávali vtedajšie opozičné sily dohromady aj dve fatálne zlyhania zahraničnej politiky štátu. V júli 1997 summit NATO pozval do aliancie iba tri štáty Visegrádskej štvorky. Nemecký minister Klaus Kinkel predstaviteľom štvrtého štátu povedal, čo sa musí stať, aby sa aj on stal členom NATO: „Slovensko musí dokončiť proces prerodu z diktatúry v demokraciu.“ V závere roka reprezentant predsedníckej krajiny Európskej únie vysvetlil, prečo SR nevylúčili pre nesplnenie politických kritérií úplne z rokovaní, ale ju „iba“ odsunuli do druhej skupiny. Premiér Juncker vtedy povedal: „Existuje Slovensko, existuje slovenská vláda, existuje aj päť miliónov slovenských mužov a žien, ktorých miesto je v strede Európy. Na to by sme nemali zabúdať pri všetkej nevôli nad tým, čo robí pán Mečiar…“

Rok pred minulými voľbami bolo jasné, že po nich bude vládnuť jeden z dvoch protikladných blokov. Rok pred budúcimi voľbami je jeden z blokov v rozklade.

Nulový koaličný potenciál

Aj keď sa opozičný líder Vladimír Mečiar v roku 1999 pokúšal vniesť do radov koalície nervozitu vyhláseniami, že s predstaviteľmi vládnych strán vedie separátne rokovania, on i jeho hnutie boli v rovnakej politickej izolácii ako pred voľbami. Šéf HZDS preto privítal vznik nových subjektov - Ficovho Smeru a Mjartanovho Stredu. V januári 2000 sa s obidvoma stretol a potom navštívil aj šéfku SNS. Po rokovaní s Annou Malíkovou pripustil, že v budúcej vládnej koalícii môžu byť Mečiar, Malíková, Fico i Mjartan. Zároveň kategoricky odmietol akúkoľvek spoluprácu so stranami súčasnej vládnej koalície. V tom čase bývalý trojnásobný premiér vynikal mimoriadnou žičlivosťou predovšetkým k strane pána Fica. „Boli by sme radi, keby mal Smer čo najlepšie volebné výsledky,“ vyhlásil Vladimír Mečiar a dodal, „dôverujem pánu Ficovi a dúfam, že sa v ňom nesklamem, ako som sa sklamal v iných.“

Už v máji 2000 sa však o šéfovi Smeru vyjadril tak, aby bolo každému zrejmé, že sa v ňom „sklamal“ ešte viac ako v iných. Robert Fico totiž aj na verejnosti opakoval vetu, ktorú Mečiarovi povedal už pri ich prvom stretnutí: „HZDS na čele s vašou osobou má nulový koaličný potenciál…“ Keď k tomu pridal aj vyjadrenie, že skutočným víťazom v slovenskej politike bude ten, kto z nej pošle Mečiara preč, a preferencie strany Smer sa dostali na úroveň, akú jej expremiér ešte v januári želal, stal sa Fico pre šéfa HZDS hlavným nepriateľom.

Z predsedových vyhlásení, že kým sa Fico neospravedlní, tak s ním HZDS nebude rokovať, boli mnohí jeho súkmeňovci nešťastní. Oľga Keltošová svoje pocity dala najavo aj verejne, keď sa spýtala: „S kým potom chceme sedieť vo vláde. S Dzurindom? Keď sme niekoľkokrát chceli odvolať jeho ministrov? Veď to nemá logiku!“ V apríli 2001 prišiel Vladimír Mečiar práve s tým, o čom jeho bývalá podpredsedníčka povedala, že to nemá logiku. Na akademickej pôde v Banskej Bystrici poznamenal, že si vie predstaviť vládny trojlístok HZDS, SDKÚ a KDH. Neskôr k tomu ešte dodal, že celkove mu viac vyhovuje koalícia s „tradičnými, názorovo a organizačne ukotvenými stranami“, akou je napríklad SDĽ, než s tými, ktoré sa čerstvo vyliahli.

Načasovanie tejto „ponuky“ nemohlo byť presnejšie. O mesiac neskôr totiž prieskum verejnej mienky oznámil, že podpora pre vládne strany klesla na historické minimum. Táto skutočnosť mala podstatný vplyv na ich postoj k HZDS. Tvrdenie, že HZDS na čele s Mečiarom má nulový koaličný potenciál, v lete 2001 už nezodpovedá skutočnosti. Jednotný front odporu proti nemu sa rozpadol.

Dopredu odpísaná vláda

Najviac a najďalej z neho vycúvala SDĽ. Jej predseda nielenže priznal, že sa pred hlasovaním o počte vyšších územných celkov dohodol s Vladimírom Mečiarom, ale mal aj explicitné vyjadrenia o budúcej spolupráci s HZDS: „Slovensku prospeje flexibilné uvažovanie aj za hranicou možného, aby sme zostavili ďalšiu vládnu koalíciu.“ Pri tej príležitosti poučil predsedu Smeru, že HZDS má suverénne právo, aby usporiadalo svoje personálne pomery, takže „Fico v tomto smere veci prehnal“. Ak si uvedomíme, že Fico chce spolupracovať s Mečiarovou stranou, ale nechce mať vo vláde jej predsedu, potom Migašova výhrada znamená iba jediné - že je ochotný spolupracovať s bývalým vládnym hnutím a dnešnou opozičnou stranou aj bez Ficovej podmienky. Čo je pre šéfa HZDS najlepšia správa, akú za posledné tri roky počul.

Pretože sa SDĽ pod Migašovým vedením stala trojpercentnou stranou, je veľmi pravdepodobné, že ho na poste predsedu vystrieda Pavel Koncoš. Jeho vzťah k HZDS je ešte vrúc-nejší ako úradujúceho náčelníka SDĽ. Minister Koncoš sa už v marci 1999, teda po piatich mesiacoch vládnutia, pred čitateľmi denníka HZDS vyznal: „Nie som nadšený, že je takáto koalícia.“ Na poznámku predsedu okresného predstavenstva HZDS, aby pouvažoval, či sú jeho terajší vládni partneri najsprávnejší, Koncoš odpovedal: „Väčšinou to býva tak, že po každých voľbách sa vládna koalícia mení.“ Akú zmenu si želá potenciálny šéf SDĽ, netreba dvakrát hádať.

Vlažné reakcie oficiálnych predstaviteľov KDH na zmienku predsedu HZDS, že si želá koalíciu práve s kresťanskými demokratmi, po niekoľkých týždňoch ukončil bývalý predseda strany. Ján Čarnogurský ako „radový člen“ pripustil spojenie s HZDS ako základ pre vládu národnej jednoty. Zdôrazňujúc, že hovorí výlučne iba za seba, expredseda a minister argumentuje, že podoba budúcej vládnej koalície bude pre Slovensko existenčnou otázkou a že „aj horšia vláda je lepšia ako nijaká“. Podľa neho má KDH dostatočný potenciál na to, aby dodalo „legitimitu každej vláde, do ktorej vstúpi“, teda aj vláde s HZDS.

K možnosti, že to bude vláda aj s jeho predsedom, Čarnogurský poznamenal: „Budúca vláda s Vladimírom Mečiarom by to mala nepochybne oveľa ťažšie ako budúca vláda bez Vladimíra Mečiara.“ Čo je konštatovanie, ale nie stanovisko. Podľa Čarnogurského by malo KDH spolupracovať s HZDS preto, „aby nenastúpila vláda, ktorá bude už dopredu odpísaná“. Otázka znie, prečo bývalý šéf KDH zároveň neskonštatoval, že každá vláda s Mečiarom bude odpísaná, či už s KDH, alebo aj bez neho. Je pozoruhodné, že minister súčasnej vlády a dlhoročný úhlavný protivník bývalého expremiéra sa dnes na jeho adresu vyjadruje opatrnejšie ako predseda Smeru. Čo je fakt, ktorý svedčí o tom, ako ďaleko už doba pokročila od čias, keď predseda KDH tvrdil, že nebude možné urobiť hrubú čiaru za minulosťou. Zdá sa, že na Slovensku sa robí hrubá čiara najmä pred budúcnosťou.

Na princípe boja

Keď predseda HZDS prišiel so svojou zmienkou o koalícii s SDKÚ, možno ani on sám neočakával, že sa tak rýchlo dočká priaznivej reakcie. Poslanec Jaroslav Slaný v najsledovanejšej televízii uviedol, že v členskej základni SDKÚ sa prejavuje záujem o spoluprácu s HZDS, predovšetkým v oblasti pôdohospodárstva a že podobnosť politických programov vytvára možnosť budúcej povolebnej koalície SDKÚ a HZDS. Aj keď Mikuláš Dzurinda a ďalší predstavitelia strany pána premiéra výroky poslanca Slaného označili sa „presolené“ a rozhodne sa od nich dištancovali, expremiér si ich mimoriadne cenil: „Pre mňa je dôležité, že v SDKÚ bol vôbec ten názor a že zaznel na verejnosti.“

Zrejme práve neočakávaný počet priaznivých reakcií spôsobil, že predseda HZDS sa už nevnucuje ďalšej dôležitej strane, od ktorej závisí, či sa jeho ľudová strana dostane tam, kam sa hlási - do EDÚ, internacionály ľudových a konzervatívnych strán Európy. V rozhovore pre český Týden síce pripomínal, aké je potrebné, aby vo vláde spolupracovali programovo si blízke strany, ale potom bez zaváhania vyhlásil, že typickým predstaviteľom maďarského iredentizmu na Slovensku je vicepremiér vlády a podpredseda SMK Pál Csáky.

Prielom, ku ktorému došlo vo vzťahu k HZDS, sa Vladimír Mečiar pokúsil konceptualizovať. Preto často opakuje, že miestna politika sa konečne musí vymaniť zo svojho prekonaného štádia: „Ak sa slovenská politika vyvíjala na princípe boja dvoch táborov, ktoré sa striedali pri moci, tak toto obdobie už nie je dobré a môže nám iba škodiť.“ V skutočnosti sa slovenská politika vyvíjala v boji o princíp - aký je a aký má byť spôsob a charakter vládnutia v demokratickej krajine. Ak sa dnes vyvíja inak a hranice medzi tábormi sa postupne stierajú, nie je to dobré pre princíp a ani pre krajinu.

MARIÁN LEŠKO