Pred desiatimi rokmi sa v Banskej Bystrici konal snem, ktorý ustanovil Hnutie za demokratické Slovensko. Keby minister Kňažko dovolil, tak by sa niektorí z jeho účastníkov pred pár dňami opäť vrátili na miesto činu. V banskobystrickej Štátnej opere bolo totiž naplánované slávnostné podujatie k výročiu. Predseda jubilanta mal na ňom rečniť o tom, že HZDS založilo štát, viedlo krajinu k prosperite a bude v tom pokračovať aj po ďalších voľbách. A hoci sa oslava na zásah ministerstva napokon nekonala, výročie o svoje posolstvo neprišlo. Na rozdiel od strán a hnutí, ktoré prichádzajú a odchádzajú, lebo preferencie získavajú a strácajú, HZDS tu zostáva, lebo si to tak želajú jeho voliči. Dávajú mu svoj hlas nie omylom, ani z nevedomosti či nedopatrením, ale preto, lebo je také, aké má podľa nich byť.
Sociológ Vladimír Krivý pred rokom publikoval výsledky výskumu, ktorý sa okrem iného zaoberal aj otázkou, aký hodnotový základ spája prívržencov jednotlivých politických strán. Ľudia, ktorí sa deklarovali ako voliči a prívrženci HZDS, sa od celoslovenského priemeru odlišovali vo viacerých smeroch a ohľadoch.
Prívrženci hnutia a predsedu
Predovšetkým sa vyznačovali zvýšenou mierou autoritárstva. Zvýšená je u nich aj hladina protimenšinových postojov a protizápadných stanovísk. Miera ich súhlasu s výrokom, že politik, ktorý chce občanom dobre, môže v záujme toho občas porušiť zákon, naznačila, že sú na stupnici neúcty k zákonom celkom hore. Zato oveľa viac ako iní vyznávajú hodnotové postoje, ktoré sú príznačné pre paternalizmus a egalitárstvo. Podľa nich by sa o veľa, či takmer o všetko, mal postarať štát a ten by mal aj dohliadať, aby ekonomicky činné osoby – bez ohľadu na svoju prácu či celkový výkon – nemali príliš rozdielne príjmy.
Hodnotová orientácia prívržencov HZDS sa teda od modelu, k akému by mala smerovať populácia demokratickej krajiny, odlišuje negatívne, a to vo všetkých sledovaných ukazovateľoch. Je iba jedna skupina, ktorej profil je ešte o niečo horší, ako hodnotový profil stúpencov HZDS. Ide o skupinu, ktorej členovia sami seba charakterizovali ako prívržencov Vladimíra Mečiara. Tí sú ešte autoritárskejší, ešte protimenšinovejší a protizápadnejší ako voliči HZDS…
Výsledky, ku ktorým dospeli sociológovia, nie sú abstraktnými či akademickými poznatkami. O tom, že ich zistenia zodpovedajú realite, totiž svedčia desaťročné dejiny HZDS.
Nesmie klamať a podvádzať
V júni 1990 sa stal predsedom vlády SR kandidát najúspešnejšieho subjektu vo voľbách. Premiér Vladimír Mečiar spočiatku nielen rešpektoval, ale aj presadzoval politickú líniu najvyšších orgánov VPN. Viaceré jeho postoje dokonca korešpondovali aj s postojmi vtedajšieho lídra ekonomickej reformy v československej federácii. Podobne ako Klaus totiž tvrdil, že s čiernymi peniazmi sa dá urobiť jediná rozumná vec – uviesť ich do obehu, aby prinášali úžitok aj spoločnosti.
Keď sa po prvých reformných opatreniach začali prejavovať ich následky, vtedajší ekonómovia KDH predložili plán, ktorý mal klausovský model korigovať. Premiér Mečiar ich iniciatívu odmietol s tým, že ide o „akýsi kresťanskosocialistický program, ktorý predstavuje určitú odnož marxistického programu“. Len čo sa však dostal do konfliktu s vedením VPN, prudko zmenil názor: „Šoková terapia priniesla Slovensku veľmi veľa zlého… Je to cesta do tmy.“ V čase neistoty a obáv o budúcnosť si slovenská verejnosť razom obľúbila politika, ktorý ju ubezpečoval, že ak by bolo podľa neho, zmeny by tak neboleli. Paradoxom je, že politicky profitoval z kritiky reformy, na ktorej sa ako premiér osobne podieľal.
Vo februári 1991dosiahla popularita pána Mečiara svoj absolútny vrchol – prieskumy verejnej mienky hlásili, že mu dôveruje takmer 80 percent respondentov. V marci vyvolal premiér konflikt, ktorý sa skončil jeho odchodom z funkcie i z čoraz nepopulárnejšej VPN. Jej šéf Fedor Gál vtedy darmo vysvetľoval, že Mečiar musel odísť, lebo „prekročil hranicu, ktorú politik nikdy prekročiť nesmie. Politik nesmie klamať a podvádzať. Nesmie vystupovať ako lacný populista, chrániť sa národom a obrátiť sa proti vlastnému hnutiu, ktoré ho zrodilo.“ Všetko, čo vtedy Gál povedal, sa obrátilo iba proti nemu.
Odvolaný premiér v marci 1991 založil vlastnú platformu vo VPN, v máji nechal zaregistrovať nové hnutie a v júni sa konal jeho ustanovujúci snem. O rok neskôr vo voľbách do vtedajšej SNR volilo HZDS 1 148 625 občanov republiky. Bol to dostatočný počet na to, aby udrela posledná hodina ČSFR.
Nechceme nezávislosť
„Zakladateľom“ samostatného štátu sa stal politik, ktorý v decembri 1990 rozdeľoval Slovákov na múdrych a nemúdrych podľa jediného kritéria – „aký majú vzťah k samostatnému slovenskému štátu“. A dospel k záveru, že „je tu drvivá väčšina ľudí múdrych až géniov“, lebo „na Slovensku občania nie raz zdôrazňovali, že chcú žiť v spoločnom štáte“. Pred voľbami v roku 1992 už hovoril inak – spolu s hnutím zrazu nevedel, aké usporiadanie je pre našincov najlepšie a voličom sľúbil, že si budú môcť vybrať jednu z piatich možností: federáciu, konfederáciu, reálnu úniu, vzťahy na spôsob Beneluxu i vznik samostatného štátu. HZDS sa v marci 1992 na sneme v Žiline zaviazalo, že po voľbách bude presadzovať práve tú možnosť, ktorú si občania v referende vyberú. Po voľbách však názor väčšiny nikoho nezaujímal.
Na rokovaniach s Klausovou ODS spočiatku šéf hnutia pripomínal, že na rozdelenie štátu „nemajú ani oni, ani my mandát“ a opakoval, že „samostatný slovenský štát nie je programovým cieľom HZDS“. Na začiatku júla 1992 sa Vladimír Mečiar redaktorovi francúzskeho Le Monde dokonca posťažoval: „Nechceme nezávislosť, tlačia nás do nej…“ Desať dní potom, keď šéf HZDS znovu v mene hnutia zopakoval, že „my sme mandát na rozdelenie štátu nezískali“, dospel s Klausom k záveru, že ak je pre ODS neprijateľná konfederácia a ak HZDS nemôže súhlasiť s federáciou, zostáva len jedna možnosť – pripraviť mechanizmus rozdelenia štátu. Paralelne s prípravou zákona o spôsobe zániku federácie však slovenský premiér vo verejných vystúpeniach poslucháčov, občanov SR, ubezpečoval, že sa bude konať referendum, v ktorom oni rozhodnú: „Ak nám dáte príkaz k samostatnosti, pôjdeme cestou samostatnosti, ak nám dáte iný príkaz, budeme rešpektovať iný príkaz.“ Hovoril to aj vtedy, keď už bolo dávno o všetkom rozhodnuté aj bez referenda.
Okolnosť, ako sa mohlo stať, že HZDS „založilo“ štát takýmto pochybným spôsobom, vysvetľujú aj výsledky vtedajších prieskumov verejnej mienky. Podľa nich si väčšina obyvateľstva želala zachovanie spoločného štátu. Väčšina sa takisto domnievala, že sa napokon federácia aj tak rozpadne…
Ak nie je vláda pravdivá
Ak aj vládnuce hnutie malo v úmysle položiť pevné základy samostatného štátu, od marca 1993 sa zaoberalo oveľa naliehavejšími záležitosťami – po odchode ministra Černáka, vtedajšieho predsedu SNS, z druhej Mečiarovej vlády, sa kabinet zmenil na menšinový. Premiér a predseda HZDS celý rok pokúšal svoj osud tým, že vyvolával nové a nové politické konflikty. Keď z parlamentného klubu hnutia v niekoľkých vlnách odišlo 19 poslancov, poslanci národnej rady mu vyjadrili nedôveru. Stalo sa tak po prejave prezidenta Kováča, ktorý podobne ako Fedor Gál verejnosti vysvetlil, kedy a čím predseda vlády prekročil hranicu, ktorú demokratický politik nikdy nesmie prekročiť. Prezidentova výstraha, že „ak nie je vláda pravdivá, bude také skôr či neskôr celé obyvateľstvo“, mala síce oveľa silnejší dosah ako výstraha bývalého šéfa VPN, ale ešte stále to nebol účinok dostatočný.
Po Mečiarovom odvolaní vtedajšia parlamentná väčšina, ktorá mohla pokojne vládnuť až do júna 1996, odhlasovala predčasné voľby v septemberi 1994. HZDS tým dostalo vzácny politický dar. Jeho predseda mohol niekoľko mesiacov do sýtosti kritizovať nápravné opatrenia Moravčíkovej vlády, ktoré iba odstraňovali riziká a disproporcie toho stavu, čo po sebe zanechal. Žiaden iný politik na Slovensku nedokázal tak ťažiť z ťažkostí, ktoré sám spôsobil, ako práve Vladimír Mečiar. Vo voľbách dalo HZDS svoj hlas celkove 1 005 488 občanov SR, čo mu umožnilo, aby spolu s Ľuptákovým ZRS a Slotovou SNS vládlo ďalšie funkčné obdobie. Boli to štyri roky, ktoré výrazne prehĺbili zaostávanie Slovenska za jeho susedmi.
Čo od nás občania čakajú
Začali sa tým, že šéf vládneho hnutia poskytol všetkým svoju interpretáciu toho, ako pochopil podporu nemalej časti verejnosti. Po parlamentnej dlhej noci, počas ktorej boli odvolaní činitelia z 38 verejných postov, povedal: „Je po voľbách, zvyknite si! Politicky nerobíme nič iné, len to, čo od nás občania čakajú…“ Aj keď mal pravdu v tom, že kroky a postupy hnutia jeho voliči naozaj očakávali a schvaľovali, nečakali ich a ani s nimi nesúhlasili zahraniční partneri Slovenska. Európska únia okamžite reagovala demaršom, v ktorom ešte raz jasne povedala, čo ona očakáva od tretej Mečiarovej vlády – že „Slovensko, starostlivo zvažujúc svoje vlastné záujmy, bude pokračovať v ceste demokratických reforiem“. Pretože reformy nepokračovali, ale pokračovali kroky a praktiky absolútne nezlučiteľné s konaním demokratickej vlády, nasledoval ďalší demarš. Závažné konštatovanie s výstrahou prišlo aj z Washingtonu: „Rastie netolerancia vládnej koalície k opozičným názorom, rozvíja sa atmosféra politického zastrašovania a neprehľadný, stranícky spôsob rozhodovania vlády v privatizácii ohrozuje trhovú reformu…“
Sociológovia, ktorí pozorujú dianie v strednej Európe z odstupu, pred niekoľkými rokmi dospeli k záveru, že postkomunistickí držitelia moci sa nachádzali vo výnimočnej pozícii, lebo mohli zbohatnúť už len tým, že tvorili pravidlá a systémy vo svoj vlastný prospech. Štyri roky mečiarizmu môžu slúžiť ako učebnicový príklad a ilustrácia tohto poznania. Systém, ktorý vytvorila bývalá vládna koalícia, umožnil, aby sa splnila predpoveď predsedu HZDS, ktorý ešte pred voľbami v roku 1994 ohlásil: „Historická situácia teraz velí vytvoriť domáce podnikateľské vrstvy…“ Stranícka privatizácia pripravila krajinu o stovky miliárd korún, lebo namiesto toho, aby štát z predaja majetku hradil náklady životne dôležitých reforiem, umelo a politicky sa tu vytvorila špecifická „kapitálotvorná vrstva“, ktorá sa intenzívne venovala predovšetkým osobnej spotrebe.
Vládnutie bez ohľadu na demokratické princípy a ústavné zásady vyčlenilo Slovensko z Vyšehradskej štvorky, takže sa nedostalo do NATO a ani do prvej skupiny kandidátov na členstvo v Európskej únii. Napriek tomu vo voľbách v roku 1998 volilo HZDS ešte 907 103 oprávnených voličov. Je zrejmé, že hnutie vládlo tak, ako to od neho jeho stúpenci očakávali, a preto nedošlo ani k výraznému poklesu jeho podpory. Za štyri roky totiž stratilo len desať percent svojich prívržencov. K moci sa však nedostalo preto, lebo spôsob jeho vládnutia prispel k takej mobilizácii jeho odporcov, že ho dostala do opozície. Dnešné prieskumy verejnej mienky potvrdzujú, že na rozdiel od vládnych strán, prívrženci HZDS zostali hnutiu verní, aj keď sa od marca 2000 označuje za Ľudovú stranu. Táto „transformácia“, ktorá bola určená pre zahraničie, doma nikoho nepomýlila.
Kto ho potrebuje
Tak ako vždy, keď sa HZDS dostalo do opozíce, aj teraz využíva problémy, ktoré svojím predchádzajúcim pôsobením spôsobilo. S následkami, ktoré zanechala Mečiarova vláda v ekonomike, vo verejných financiách, v stave základných segmentov spoločnosti, nebolo a nie je ľahké sa vyrovnať. Odborníci, ako napríklad guvernér Národnej banky SR Marián Jusko, už pred voľbami verejnosť upozorňovali, že nová vláda bude musieť prijať opatrenia, ktoré znížia životnú úroveň obyvateľstva, lebo zahraničie už nie je ochotné ďalej prefinancovávať schodky a deficity, ktoré vznikli za uplynulé roky. Niektorí opoziční politici však v záujme volebného úspechu vzbudili očakávania, ktoré ako vládni činitelia nemôžu uspokojiť.
Nová vládna koalícia, namiesto toho, aby predviedla, že krajina sa dá riadiť a spravovať inak, ako to robila jej predchodkyňa, kráča od jedného politického konfliktu k druhému a spoločnými silami svojich volebných prívržencov utvrdzuje, že politici sa už znovu naháňajú za svojimi záujmami a o verejný prospech sa zaujímajú len vtedy, keď z toho má profit ich strana či oni osobne. Na rozdiel od HZDS, ktoré svojim špecificky hodnotovo orientovaným prívržencom aj naďalej poskytuje dôvod, aby ho podporovali, vládne strany svojim voličom tento dôvod už zďaleka nedávajú v takej miere, ako pred voľbami v roku 1998. Dôsledky, ktoré z toho vyplývajú pre ďalšie parlamentné voľby, sú očividné.
Predseda HZDS, keďže nemohol rečniť na oslavách, oslávil výročie rozhovorom pre stranícky denník. Povedal v ňom, že vedie subjekt, ktorý stabilizuje štát, a preto ho potrebujú všetci: „Potrebujú ho tak tí, ktorí sú proti nemu, ako tí, ktorí ho podporujú.“ V skutočnosti ho však nepotrebujú ani tí, čo ho podporujú. Uplynulých desať rokov totiž dokázalo, že ide o subjekt, ktorý nestabilizoval štát, ale stabilizoval jeho zaostávanie. Predseda Mečiar je stelesnenou zárukou, že inak to nebude ani v budúcnosti.
MARIÁN LEŠKO
