Spor, v ktorom keď jeden vyhrá, prehrávajú obaja

V slovenskej politike nepôsobia také dve strany, ktoré by mali k sebe programovo a konceptuálne bližšie ako Dzurindova SDKÚ a Hrušovského KDH. Obe sú zainteresované na pokračovaní reforiem, obe už rovnako pracujú pre integráciu Slovenska do NATO a EÚ, ..

V slovenskej politike nepôsobia také dve strany, ktoré by mali k sebe programovo a konceptuálne bližšie ako Dzurindova SDKÚ a Hrušovského KDH. Obe sú zainteresované na pokračovaní reforiem, obe už rovnako pracujú pre integráciu Slovenska do NATO a EÚ, obe majú spoločný záujem, aby mohli vo vláde pokračovať aj po ďalších voľbách. Uplynulý týždeň však ukázal, že oba subjekty majú k sebe politicky – napriek objektívnej blízkosti – poriadne ďaleko, o čo sa postarali predstavitelia oboch strán. Spor, ktorý sa medzi nimi rozpútal, keď boli všetci v KDH, pokračoval konfliktom v SDK a premietol sa i do sporu medzi SDKÚ a KDH. Neslúži ku cti obom straníckym reprezentáciám, že podstata tohto sporu bola a je mocenská. Ide v ňom o posty a funkcie. Tentoraz išlo o funkciu ministra vnútra.

Ostrý politický boj, ktorý sa rozpútal v pondelok po demisii Ladislava Pittnera, v piatok verbálne ukončil predseda vlády. Ten po rokovaní koaličnej rady povedal, že uvoľnený post navrhol obsadiť spôsobom, ktorý nebol celkom štandardný, ale v tomto prípade vraj „nie celkom bol v stave“, aby postupoval podľa koaličnej dohody. A dodal, že takáto situácia sa už nebude opakovať. Jeho slovám nemožno celkom veriť, lebo takáto situácia sa medzi tábormi, ktoré reprezentuje Dzurinda a Šimko na jednej strane, Čarnogurský, Hrušovský a Palko na strane druhej, za posledné roky zopakovala už niekoľkokrát. Keď išlo o postavenie, vplyv a funkcie, namiesto dohody dali prednosť sporu.

Dohoda len pred voľbami

Hádam najkultivovanejšiu podobu mal v roku 1996, keď Mikuláš Dzurinda podporovaný Ivanom Šimkom súperil o post predsedu KDH s Jánom Čarnogurským. Pretendent sa na delegátov snemu pokúsil zapôsobiť heslom otvoreného KDH: „Ľuďom treba jasne povedať – KDH vzniklo z kresťanov, ale dnes je pre všetkých.“ Ján Čarnogurský svoju pozíciu bránil obhajobou pevných mravných zásad hnutia. Na mnohých váhajúcich zapôsobilo jeho vyhlásenie, že v prípade, ak zvolia jeho súpera, tak on úplne odíde z vedenia. Vtedy si to ešte mnohí nedokázali predstaviť. Víťazstvom Čarnogurského sa personálny spor neskončil. V inej forme a podobe pokračoval aj v ďalšom politickom subjekte, ktorým bola Slovenská demokratická koalícia.

V koalícii strán, ktorej súčasťou bolo aj KDH, sa presadil Mikuláš Dzurinda, ktorý bol najskôr jej hovorcom a potom aj lídrom. Pred voľbami v roku 1998 obe strany s rovnakým nasadením verejnosť ubezpečovali: Existencia SDK je stelesneným dôkazom, že demokratickí politici sa v záujme krajiny dokážu dohodnúť. Otázku, čo bude s SDK a KDH po voľbách, odmietali ako nepodstatnú. Vraj tak ako sa dokázali dohodnúť pred voľbami, dokážu sa dohodnúť aj po nich. Život však ukázal opak. Obe strany sa dohodli vtedy, keď sa vo voľbách usilovali získať čo najväčší podiel na moci. Nevedeli sa však dohodnúť, keď sa o ňu mali podeliť.

Od SDK k SDKÚ

Celý rok 1999 bol rokom zápasu o to, čo sa stane s SDK. Rozhodovalo sa v ňom, kto bude prijímať rozhodnutia v jej mene a kto z nich bude mocensky profitovať. Či štruktúry, ktoré sa vytvorili na vrchole SDK, alebo predstavitelia piatich materských strán tohto zoskupenia.

Vedenie KDH na čele s Čarnogurským a Palkom naliehavo žiadalo, aby sa SDK vrátila do svojej pôvodnej podoby, teda do podoby päťkoalície. Táto zmena by posilnila postavenie a vplyv predsedov pôvodných strán. Šéfovia SDK na čele s Dzurindom a Šimkom však namietali, že by to znamenalo „zánik subjektu, ktorý sa zúčastnil na ostatných parlamentných voľbách“. Premiér Dzurinda tvrdil, že návrat SDK do podoby koalície by zrušil nielen SDK, ale aj jej predsedníctvo, ktoré je jeho politickou oporou, lebo ono prijíma dôležité rozhodnutia najsilnejšieho vládneho subjektu. „Namiesto toho by rozhodovali grémiá piatich materských strán,“ skonštatoval Dzurinda, čo bola zjavne predstava, s ktorou sa nemohol a ani nechcel zmieriť. Neraz opakoval, že vo voľbách získal viac preferenčných hlasov ako predsedovia piatich materských strán dohromady, a že sa nie je ochotný odovzdať to, čo získal od občana, politikom, ktorí sa o volebný úspech nepričinili v takej miere ako on.

Druhá strana však pripomínala, že návrat SDK do pôvodnej podoby bol súčasťou predvolebnej dohody, a že Mikuláš Dzurinda od nich nemôže žiadať, aby sa v jeho prospech vzdali svojej identity a tým aj šance na politickú budúcnosť. Ján Čarnogurský na otázku novinárov, či si nové usporiadanie v SDK predstavuje tak, že premiér sa opäť stane jej hovorcom, odpovedal: „SDK prijíma rozhodnutia podľa modelu 5-4-1-1-1, to znamená aj tak, že ako hovorca SDK by oznamoval rozhodnutia, alebo nielen oznamoval, ale samozrejme aj sa zúčastňoval na ich prijímaní podľa tohto modelu…“ Jeho vyjadrenie Mikuláša Dzurindu nahnevalo do tej miery, že okamžite po ňom oznámil založenie novej, svojej vlastnej politickej strany.

Vznik SDKÚ a jej pokračujúce spory s KDH dokázali, že ochota a vôľa na dohodu, ktorú politici prejavovali, kým sa uchádzali o moc, vysoko prevyšovala ich ochotu a vôľu dohodnúť sa, keď mocou naozaj disponovali. Svojou neschopnosťou dospieť k dohode fakticky popreli svoje vlastné tvrdenie, že ich v SDK spojil a zjednotil záujem krajiny. Spor, ktorý sa medzi nimi minulý týždeň rozpútal o funkciu ministra vnútra, to iba znovu potvrdil.

Siločiary a nelojalita

Od novembra minulého roku, keď deväť poslancov KDH opustilo rady SDK a založilo samostatný poslanecký klub, Pavol Hrušovský často pripomínal, že jeho strana akceptuje platnú koaličnú dohodu a nepožaduje ďalšie kreslo vo vláde, ale len dovtedy, kým z nej neodíde minister, ktorého nominovalo KDH. „Ak by z akýchkoľvek dôvodov vo vláde prišlo k zmenám na postoch patriacich SDK, a v nej KDH, tak si takýto nárok budeme uplatňovať,“ vyhlasoval Čarnogurského nástupca dávno predtým, než Ladislav Pittner podal demisiu. Pretože sa k nej schyľovalo naozaj dlho, predseda vlády, SDK i SDKÚ mal možnosť problém jeho následníka dôkladne predrokovať so svojím susedom Hrušovským. Stačilo zísť z ôsmeho poschodia domu, kde dostal vládny byt, na siedme, kde býva dnešný predseda KDH, a mohli dohodnúť všetky podrobnosti. O dohodu však zjavne nebol záujem.

Na začiatku týždňa, keď minister vnútra abdikoval, novinári sa premiéra spýtali, či vyhovie žiadosti KDH a navrhne na uvoľnený post jeho kandidáta. Dostali od neho odpoveď, že podľa koaličnej zmluvy patrí táto funkcia SDK. Toto odmietavé vyjadrenie však zmiernil poznámkou, že druhá vec je politický prístup. Vraj ako premiér má eminentný záujem, „aby koalícia bola stabilná a aby sme spolunažívali“. A ešte dodal, že si želá, aby súčasná vládna koalícia nielen spoločne ukončila toto volebné obdobie, ale aby spolupráca vládnych strán, vrátane KDH, pokračovala aj po voľbách v roku 2002. „Toto všetko sú siločiary, ktoré determinujú moje rozhodnutie,“ povedal premiér v pondelok večer. Už v utorok ráno však priebeh udalosti determinovali celkom iné siločiary.

Prezident Rudolf Schuster nevyhovel jeho žiadosti a nepoveril ho dočasným vedením rezortu vnútra. Okolnosť, že toto poverenie z rúk prezidenta prijal bývalý predseda KDH, premiér skomentoval aj pre médiá: „Za nelojálne považujem to, že minister spravodlivosti Ján Čarnogurský prijal dočasné riadenie rezortu vnútra. Upozornil som ministra, že v prípade takejto výraznej nelojality mi to znemožní rokovať o tom, aby budúci minister vnútra bol z radov KDH. Minister moju žiadosť odmietol a reagoval, že takýto postup môže viesť k pádu vlády. Zobral som informáciu na vedomie a rozhodol som sa pre Ivana Šimka.“ Z tohto vyjadrenia vyplývajú pozoruhodné skutočnosti.

Ak by o novom mužovi na čele rezortu vnútra komunikovali predstavitelia dvoch strán, z ktorých prvý by mal rovnaký záujem o dočasné vedenie rezortu i o to, aby vyhovel žiadosti toho druhého, potom by prezidentov kapric spoločnými silami určite zvládli. Skutočnosť, že sa im to nepodarilo, svedčí o tom, že obe strany mali a presadzovali iba svoje vlastné záujmy. Minister Čarnogurský odmietol žiadosť premiéra a vyhovel želaniu prezidenta, čo zdôvodnil jasným argumentom: „Plnenie si ústavných povinností, medzi ktoré patrí aj poverenie na dočasné vedenie rezortu prezidentom republiky, nepovažujem za nelojálnosť.“

Vtip je v tom, že ak Mikuláš Dzurinda čakal na príležitosť, aby mohol nejako zdôvodniť, prečo za ministra navrhol nie kandidáta KDH, ale generálneho sekretára svojej strany, tak ju tým dostal. Pravda je, že premiér mohol na „nelojalitu“ KDH reagovať rôzne, ale zo všetkých možností, ktoré prichádzali do úvahy, si vybral práve návrh, ktorým sa počet členov vlády za SDKÚ zvýši na osem. Strana Mikuláša Dzurindu tak bude mať približne na dvoch poslancov jedného člena kabinetu – KDH pri deviatich poslancoch iba jedného ministra. Taký nepomer môže vzniknúť iba v pomeroch, keď politikom oveľa viac ako o dohodu a spoločnú správu vecí verejných ide o moc a funkcie.

Demonštrácia nedôvery

Keď pred niekoľkými mesiacmi Pavol Hrušovský hovoril, že ak vládu opustí minister nominovaný frakciou KDH v SDK, hnutie sa o post bude uchádzať, ale podotkol, že ho nebude kategoricky žiadať. Ešte pred desiatimi dňami pre denník Národná obroda povedal, že ak nastane rekonštrukcia vlády, bude sa KDH usilovať o ďalšie kreslo, ale hneď aj dodal: „Viac nám však ide o stabilitu ako o kreslá.“ Návrh premiéra, aby sa kvôli „nelojalite“ KDH stal novým šéfom rezortu vnútra Ivan Šimko, však rozhorčil vedenie hnutia natoľko, že prijalo vyhlásenie, podľa ktorého už Mikuláš Dzurinda nemá dôveru KDH. „Od tejto chvíle považujeme výmenu predsedu vlády v rámci existujúcej koalície za otvorenú otázku,“ hovorí sa vo vyhlásení, ktoré naozaj nie je najlepším príkladom toho, že KDH ide viac o stabilitu ako o kreslá. Ak táto demonštrácia nedôvery nemala závažné následky, tak len vďaka momentálnym okolnostiam, ktoré zmene na čele vlády príliš neprajú. Miera znepriatelenia dvoch programovo blízkych strán však dosiahla stupeň, ktorý znamená ich priame a vzájomné sebapoškodzovanie.

Podľa poslanca Júliusa Brocku vyhlásenie predsedníctva strany treba pochopiť tak, že pre KDH neprichádza do úvahy, že by SDKÚ mohla byť jeho koaličným partnerom vo voľbách v roku 2002. Až doteraz možnosť koaličnej spolupráce ani jedna strana neodmietala. A to ani v časoch, keď vzťahy medzi nimi neboli zďaleka ideálne. V lete roku 2000, keď Pavol Hrušovský ešte nebol predsedom KDH, vyhlásil, že si vie predstaviť „veľmi úzku spoluprácu s politikmi, ktorí dnes zakladajú SDKÚ“. V živej diskusii na internete SME v marci 2001 zopakoval: „Najbližšie strany, s ktorými si KDH vie predstaviť spoluprácu, sú SDKÚ, DS a SMK.“ Podobne sa vyjadroval aj predseda SDKÚ. Po poslednom sneme KDH Mikuláš Dzurinda považoval za potrebné verejnosti povedať: „KDH som vždy vnímal ako nášho najprirodzenejšieho partnera. O spoluprácu s KDH som stál, budem stáť a budem sa o ňu aktívne zaujímať… SDKÚ a KDH sú si blízke spoločenstvá.“ Skutočnosť, že „blízke spoločenstvá“ sú si dnes navzájom také vzdialené, že to poškodzuje aj ich spoločné záujmy a ciele, nasvedčuje tomu, že slovenskí politici ešte nedorástli na úroveň svojej zodpovednosti.

Napriek všetkým dôvodom

Politici SDKÚ a KDH sa dostali do konfliktu v čase, keď len tieto dve strany a niekoľkí nezávislí poslanci bez výhrad a podstatných pozmeňujúcich pripomienok podporujú koncept skutočnej reformy verejnej správy. Konflikt medzi nimi veľmi uľahčuje život všetkým odporcom a kritikom nielen tejto reformy, ale aj viacerých ďalších. Nie je náhoda, že predseda SOP Pavol Hamžík sa odmietol zaručiť, ako budú poslanci jeho strany hlasovať v parlamente o vicepremiérovi Miklošovi, čo zdôvodnil tým, že premiér „zasial nestabilitu do vládnej koalície“. Konflikt dvoch strán, ktoré vo vládnej koalícii presadzovali veľmi podobné, ak nie identické ciele, evidentne posilnil ich názorových oponentov.

Obviňovanie sa z nelojality a vyhlásenia o strate dôvery spôsobili, že sa v zahraničí oživili pretrvávajúce pochybnosti o tom, akú perspektívu má táto vládna koalícia, ak vzťahy medzi dvoma blízkymi subjektmi môžu nadobudnúť takú vyhrotenú podobu. Nehovoriac o tom, že sa konflikt stupňuje v čase, keď dve opozičné strany upevnili svoju preferenčnú prevahu nad vládnym zoskupením. Pritom alternatíva, ktorú predstavujú, zjavne ohrozuje integračnú šancu republiky.

Fakt, že napriek týmto a mnohým ďalším dôvodom, pre ktoré je mocenský konflikt medzi dvoma „blízkymi spoločenstvami“ neprípustný, no napriek tomu sa stal realitou, nemožno hodnotiť inak ako nezodpovedný hazard nielen s vlastnou politickou budúcnosťou, ale aj elementárnou dôverou voliča. To, že rastie počet ľudí, ktorí už neveria, že vôbec môžu na Slovensku existovať strany, pre ktoré je záujem krajiny aspoň taký dôležitý, ako je pre ich predstaviteľov dôležitý boj o moc, vplyv, funkcie a profit, je vážnou hrozbou pre budúcnosť celej krajiny. Spor o funkciu sa síce môže skončiť víťazstvom jednej strany, ale konflikty tohto typu prispievajú k prehre všetkých zúčastnených.

MARIÁN LEŠKO

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€
  2. 3 pravidlá pre lepší dôchodok
  3. VW Tiguan Allspace: prvé sedemmiestne SUV od Volkswagnu
  4. Moskva alebo Petrohrad?
  5. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  6. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  7. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  8. Nový Jaguar XF Sportbrake
  9. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  10. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov
  1. Zóna Nové Nivy splnila kvalifikačné podmienky pre registráciu
  2. Dekan ocenil študentov Stavebnej fakulty STU v Bratislave
  3. Application of GDPR with respect to the size of the enterprise
  4. Modern luxury next to the Blue Church
  5. VW Tiguan Allspace: prvé sedemmiestne SUV od Volkswagnu
  6. 3 pravidlá pre lepší dôchodok
  7. Moskva alebo Petrohrad?
  8. Aké auto si vybrať - nové, zánovné alebo jazdené?
  9. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  10. HB Reavis predstavuje projekt Stanica Nivy na veľtrhu
  1. Moskva alebo Petrohrad? 8 346
  2. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 4 193
  3. 3 pravidlá pre lepší dôchodok 3 496
  4. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 2 155
  5. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni 1 461
  6. Nový Jaguar XF Sportbrake 1 347
  7. VW Tiguan Allspace: prvé sedemmiestne SUV od Volkswagnu 1 292
  8. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program 1 204
  9. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov 1 129
  10. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli 1 064

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Bratislavu zradila doprava aj kultúrna uzavretosť, hovoria experti

Niekto mohol akceptovať, že pre Bratislavu je hlavné letisko Viedeň, niekto to akceptovať nemusel, vraví šéf portálu euractiv Radovan Geist.

SVET

Pomáha aj NASA. Nájdu stratenú ponorku v rozbúrenom mori?

Ak sa ponorka potopila, námorníkom zostal vzduch len na pár dní.

KOMENTÁRE

Prečo by sa mali Slováci začať báť Čechov

Slovensko bude musieť vynaložiť viac úsilia a vynaliezavosti, aby ho Brusel v zhluku „podivných“ demokracií na východ od Nemecka rozpoznal

EKONOMIKA

PSA bude v Trnave vyrábať elektromobily. Model je tajomný

Koncern PSA Groupe na Slovensku vyrába Citroën C3 a Peugeot 208.

Neprehliadnite tiež

Domov

My sme les na internete podporilo vyše päťdesiattisíc ľudí

Šéf envirorezortu Sólymos vníma situáciu v lesoch podobne ako organizátori z My sme les.

Domov

Migračná kríza sa skončila, policajné kontroly za hranicami nie

Rakúska polícia stále náhodne kontroluje autá, ktoré prichádzajú zo Slovenska.

Domov

V utorok sa od západu oteplí, sneh vystrieda dážď

V Oravskej Lesnej pribudlo 20 cm nového snehu.

Domov

Prezident Kiska odletel na prvú štátnu návštevu Mexika

Andrej Kiska podpíše s mexickým kolegom spoločnú deklaráciu o prehĺbení spolupráce.