Vzťah k NATO v postojoch politických strán

Experti Inštitútu pre verejné otázky pripravili seriál analytických článkov Slovensko do NATO. Predmetom analýz sú postoje rozhodujúcich politických aktérov v otázke o vstupe Slovenska do NATO a názory verejnosti na členstvo Slovenska v NATO. Dnes uverejňujeme prvú časť.

Získanie členstva v NATO je deklarovanou prioritou zahraničnej politiky Slovenska od roku 1993. Pozície SR v procese prípravy na vstup do NATO, jej reálne šance stať sa súčasťou euroatlantických obranných štruktúr v 90. rokoch priamo súviseli s tým, ako dôsledne presadzovali politické elity atlantickú dimenziu zahraničnej politiky. Aký je vzťah jednotlivých politických subjektov k NATO? Odpoveď na túto otázku poskytuje analýza:

* programových východísk politických strán v otázkach zahraničnej a bezpečnostnej politiky v období 1992 – 2000;

* postojov politických strán v otázke o legálnom rámci procedúry vstupu SR do NATO (referendum vz. rozhodnutie vlády, resp. parlamentu), ako aj praktických krokov smerujúcich k naplneniu jednej z preferovaných opcií (kauza referendum v roku 1997);

* stanovísk politických strán k tzv. komunikačným udalostiam súvisiacim s NATO (napr. k rôznym akciám s účasťou NATO);

* spôsobu oslovenia stranami vlastných priaznivcov s cieľom dosiahnuť maximálnu zhodu ich orientácií v zahraničnopolitickej oblasti s oficiálne deklarovanými prioritami strany;

* vplyvu vnútropolitického vývoja, určovaného praktickou politikou príslušného politického subjektu, na šance krajiny vstúpiť do NATO.

Zahraničnopolitické a bezpečnostné priority politických strán v SR v rokoch 1992–1998

V roku 1992 volebné programy viacerých strán venovali zvýšenú pozornosť najmä otázkam štátoprávneho usporiadania ČSFR, zahraničnopolitické priority sa formulovali skôr vo všeobecnej rovine prozápadnej orientácie. Iba MOS vtedy zaradila do svojho volebného programu presne sformulovanú (z dnešného pohľadu zaiste pozoruhodnú) tézu týkajúcu sa vzťahu k NATO („Nepovažujeme za aktuálne vytvorenie silného samostatného európskeho bezpečnostného systému, ktorý by fungoval paralelne s NATO. Zabezpečenie záujmu ochrany európskeho priestoru vidíme skôr v rozšírení štruktúry NATO.“)

Po osamostatnení SR otázky zahraničnej politiky štátu nadobudli neporovnateľne väčší význam, čo viedlo jednotlivé strany k zaujatiu oveľa konkrétnejších stanovísk. V roku 1993 KDH vo svojom politickom programe uviedlo, že „výhľadovo najlepším riešením“ pre SR by bol vstup do „atlantických bezpečnostných štruktúr“. HZDS v roku 1993 vypracovalo vládnu koncepciu zahraničnej politiky SR, ktorá obsahovala tézu o tom, že „v prípade aktuálnej potreby je užitočné uvažovať o podmienkach vstupu do NATO“. SDĽ v roku 1993 zaradila do svojho zahraničnopolitického programu myšlienku o vhodnosti začlenenia SR do NATO. Úvahy o možnom vstupe do NATO sporadicky zaznievali dokonca i v radoch SNS, s víťazstvom radikálneho nacionalistického krídla vo vedení tejto strany možnosti posunu jej bezpečnostných a zahraničnopolitických priorít smerom k podpore euroatlantickej opcie fakticky zanikli.

V roku 1994 vo volebných programoch jednotlivých strán sa problematike zahraničnej politiky venovala značná pozornosť, hoci rozsah príslušných častí a konkrétnosť formulácií sa v jednotlivých subjektoch značne líšili. Najpodrobnejšie rozpracované časti venované zahraničnej a bezpečnostnej politike obsahoval program SKOI, ktorej členovia kandidovali na kandidačnej listine KDH, a volebný program Demokratickej strany. SKOI, ktorá považovala členstvo v NATO za „najvyššiu prioritu“, sa už v tom čase prihovárala za prijatie vojsk a spravodajských a zbraňových systémov NATO na území Slovenska. HZDS sľubovalo pokračovať v úsilí o členstvo v NATO, ľavicová koalícia Spoločná voľba chcela, aby „o prípadnom vstupe Slovenska do NATO, keď to bude aktuálne, rozhodli občania v referende“. SNS oznamovala, že v oblasti bezpečnostnej politiky preferuje „fungujúce mechanizmy Rady Európy a KBSE“.

Po voľbách 1994 sa proatlantické zameranie strán, ktoré sa ocitli v opozícii – KDH, SDĽ, MK, DU, DS – posilnilo. Vo vládnych stranách – HZDS, SNS – došlo k opačnému vývoju. SNS pomerne rýchlo prešla na otvorene protiatlantické pozície. HZDS síce aj naďalej deklarovalo verbálnu podporu vstupu do NATO, no demokratickými deficitmi poznačený vnútropolitický vývoj vstup do aliancie v prvej vlne rozširovania znemožnil. Pre opozičné strany (SDK a jej materské subjekty, SDĽ, SMK), ako aj pre SOP založenú v roku 1998, sa táto skutočnosť stala argumentom v prospech úsilia o zásadnú zmenu spoločenského vývoja. Predstavitelia týchto strán vyjadrovali pochopenie pre postoj aliancie, ktorá nepovažovala za možné prijať Slovensko za nového člena, kým nedôjde k náprave vnútropolitickej situácie. Zástupcovia HZDS, naopak, prístup NATO kritizovali, predstaviteľom NATO vytýkali použitie dvojakého metra na jednotlivé kandidátske krajiny a prekrucovali zmysel rozširovania aliancie. Napríklad v roku 1997 predseda HZDS V. Mečiar na margo očakávaného rozhodnutia summitu NATO v Madride nepozvať Slovensko do aliancie vyhlásil, že Rusko a USA sa vopred dohodli na tom, že Slovensko nebude prijaté do NATO. Povedal tiež, že rozšírenie NATO bez dohody s Ruskom môže podnietiť vznik rusko-čínsko-arabského vojenského spojenectva.

Aktuálne pozície strán v otázkach zahraničnopolitickej a bezpečnostnej orientácie názorne dokumentovali ich volebné programy z roku 1998. Záruky bezpečnosti pre Slovensko spojila SMK jednoznačne so vstupom do Severoatlantickej aliancie, keď uviedla, že „členstvo v NATO pre SR nemá alternatívu“. Rovnaký postoj zaujala SDK, ktorá chcela, aby sa SR „integrovala čo najrýchlejšie do NATO, pretože to je jediná reálna cesta k bezpečnosti“. Vstup SR do aliancie požadovala aj SOP (s dôrazom na rýchle splnenie politických podmienok členstva). SDĽ žiadala, „aby sa SR vrátila k pôvodnej stratégii kolektívnej obrany, ktorá spočíva v úsilí SR o prijatie za člena Severoatlantickej aliancie“. HZDS trvalo na referende o vstupe do NATO a sľubovalo „vstup SR do európskych a transatlantických štruktúr zabezpečiť na báze dôstojných a rovnocenných podmienok pri obhajovaní geopolitických štátnych záujmov“. Ak SDK, SDĽ, SOP, SMK a HZDS podporovali vstup SR do NATO, SNS považovala za svoj strategický cieľ „získať pre SR vzhľadom na jej geopolitickú polohu a spoločensko-historický vývoj štatút neutrality ako najvhodnejší spôsob zaručenia bezpečnosti štátu a pokojného života jeho obyvateľov“.

Referendum

V máji 1997 bolo referendum o vstupe do NATO. Keďže sme v tom čase nedostali pozvanie na vstup do aliancie, referendum nemalo nijaký praktický význam (išlo o účelovú iniciatívu HZDS, zmyslom ktorej bolo skomplikovať opozíciou vyvolané referendum o priamej voľbe prezidenta). HZDS navrhlo do referenda tri otázky: 1. „Ste za vstup SR do NATO?“, 2. „Ste za rozmiestnenie jadrových zbraní na území SR?“, 3. „Ste za rozmiestnenie vojenských základní na území SR?“. Dve posledné otázky prezentoval V. Mečiar na mítingu priaznivcov HZDS na Pasienkoch, pričom ich vyslovil mimoriadne sugestívne, aby vyvolali zamietavú reakciu prítomných. Samotné zaradenie týchto otázok bolo pokusom ovplyvniť voličov, aby v referende nehlasovali za vstup SR do NATO.

Hoci HZDS odporučilo voličom odpovedať „áno“ na prvú referendovú otázku, v rámci predreferendovej kampane nepodniklo nijaké kroky, aby toto odporúčanie obyvateľstvu priblížilo. Vedúci činitelia HZDS sa vytrvalo odmietali vyjadriť k otázke, ako budú v referende hlasovať. HZDS nezorganizovalo nijaké spoločenské podujatia zamerané na mobilizáciu obyvateľstva pre účasť na referende a hlasovanie v prospech vstupu do NATO. Ani jeden vládny činiteľ za HZDS, resp. popredný predstaviteľ tohto hnutia, nevyzval v médiách občanov, aby na otázku o vstupe SR do NATO odpovedali „áno“. HZDS sa nezúčastnilo na referendovej kampani v STV, svoj vysielací čas poskytlo Slovenskej zelenej alternatíve a SNS, ktoré ho využili na propagovanie odporu proti vstupu SR do NATO. SNS vyzvala obyvateľov Slovenska, aby hlasovali proti vstupu do NATO. Vyhlásenie SNS obsahovalo výzvu: „Nedajte sa oklamať a nedopusťte, aby synovia nášho národa umierali a bojovali v cudzích krajinách za záujmy veľkokapitálu.“

Všetky vtedajšie opozičné strany (KDH, DU, DS, SDSS, SZS, MKDH, Spolužitie, MOS, SDĽ) odporučili voličom hlasovať za vstup SR do NATO, aktívne sa zúčastnili na referendovej kampani s cieľom mobilizovať občanov na účasť na referende a hlasovanie v prospech členstva v NATO. Otázky č. 2 a č. 3. označili tieto strany za nevhodné, zmätočné a zavádzajúce.

Kosovská kríza

Názory politických aktérov na úlohu NATO v Európe a podstatu transatlantickej obrannej spolupráce sa v otvorenej forme prejavili počas krízy v Kosove v roku 1999.

V postojoch vládnych strán prevažovala podpora vojenského zásahu NATO. Miera tejto podpory jednotlivých strán nebola rovnaká. Najjednoznačnejšie stanoviská prezentovala SDK, resp. jej materské strany, a SMK, o niečo opatrnejšie sa vyjadrovali zástupcovia SOP, rozdielne (aj súhlasné aj nesúhlasné) názory vyslovovali predstavitelia SDĽ.

Predstavitelia SDK a jej materských subjektov, ktorí prisudzovali zodpovednosť za konflikt na Balkáne juhoslovanskému prezidentovi S. Miloševičovi, podporili rozhodnutie vlády M. Dzurindu otvoriť vzdušný priestor na prelety vojenských lietadiel NATO. Zdôrazňovali pritom proatlantický a prointegračný rozmer tohto rozhodnutia. Osobitný postoj zaujal minister spravodlivosti Ján Čarnogurský (KDH), ktorý sa pri rozhodovaní vlády o poskytnutí vzdušného priestoru a umožnení železničného transportu cez územie SR hlasovania zdržal. Jeho názor vychádzal z presvedčenia, že postup Západu proti Kosovu nebol dostatočne ujasnený.

SMK zaujala jasné proatlantické stanoviská a s postupom vlády M. Dzurindu sa plne stotožnila. Aj SOP podporila rozhodnutie vlády SR povoliť prelety lietadiel NATO nad územím SR, verejné vyjadrenia jej predstaviteľov k situácii v Kosove však boli zriedkavejšie ako vyjadrenia zástupcov iných strán. Ambivalentný charakter mali postoje zástupcov SDĽ. Oficiálne stanoviská orgánov strany sa rozchádzali s postojmi jej zástupcov vo výkonnej a v zákonodarnej moci, čo súviselo s odlišnými predstavami dvoch názorových skupín vnútri SDĽ („modernisti“ vz. „radikáli“) o niektorých prioritných otázkach vnútornej a zahraničnej politiky.

Pre obidve opozičné parlamentné strany – HZDS a SNS – bol príznačný odmietavý postoj tak k vojenskej akcii NATO, ako aj k rozhodnutiu vlády SR povoliť prelety vojenských lietadiel NATO cez slovenský vzdušný priestor. V prezentovaných stanoviskách HZDS a SNS nebolo takmer nijakých rozdielov. SNS používala tvrdšiu rétoriku v charakteristike NATO, jej predstavitelia označovali Severoatlantickú alianciu za „zločinecký pakt“ a predstaviteľov krajín NATO za „medzinárodných zločincov“, zatiaľ čo zástupcovia HZDS hovorili o NATO iba ako o „agresorovi“.

Predstavitelia HZDS tvrdili, že politika NATO voči Juhoslávii znamená porušovanie medzinárodného práva a agresiu voči suverénnemu štátu;

bombardovanie Juhoslávie vojenským letectvom NATO je nebezpečným precedensom, na ktorý môže v budúcnosti doplatiť Slovensko v prípade aktivizácie „maďarských separatistov“ na juhu Slovenska;

vláda SR sa správa k NATO ako nesvojprávny („lokajský“) subjekt;

Slovenská republika sa povolením preletov lietadiel NATO cez svoj vzdušný priestor stala spoluagresorom;

NATO sa premenilo na útočný pakt, ktorý neberie ohľad na záujmy malých národov a nastoľuje vo svete poriadok podľa vlastných predstáv;

Podľa zástupcov SNS:

– krajiny NATO povzbudzovali albánskych separatistov v Kosove k činnosti oslabujúcej Juhosláviu ako suverénny štát;

– útok NATO na Juhosláviu bol medzinárodným zločinom;

– povolením preletov lietadiel NATO nad územím SR vláda SR spolu s NATO spáchala medzinárodný zločin;

– akcia NATO proti Juhoslávii musí byť mementom pre všetkých tých, ktorí naďalej presadzujú vstup Slovenska do NATO.

Reálna podpora vstupu SR do NATO: typológia strán a postoje ich priaznivcov

Analýza stanovísk jednotlivých politických strán v otázkach zahraničnej a bezpečnostnej politiky a ich praktických krokov súvisiacich s naplnením deklarovaných priorít vedie k záveru, že v otázke vstupu SR do NATO možno rozdeliť politické subjekty pôsobiace v SR do štyroch skupín:

1. Politické strany deklarujúce bezvýhradnú podporu vstupu SR do NATO a svojou praktickou politikou a spôsobom oslovenia priaznivcov napĺňajúce dosiahnutie deklarovaného cieľa.

Ide o strany dnešnej vládnej koalície – SDKÚ, KDH, DS, SDSS, SDĽ, SMK, SOP, SZS, LDÚ. Argumenty, ktoré používajú zástupcovia týchto strán, by sa dali zhrnúť nasledovne:

členstvo v spoľahlivo fungujúcom obrannom zoskupení prinesie záruky vonkajšej bezpečnosti krajiny v prípade naplnenia akýchkoľvek bezpečnostných rizík;

vstupom do NATO Slovensko získa rovnaký bezpečnostný status ako ČR, MR a PR, čo posilní regionálnu stabilitu v strednej Európe;

členstvo v NATO prispeje k úspešnému zavŕšeniu procesu demokratickej konsolidácie;

vstupom do NATO krajina o. i. získa konkrétne ekonomické výhody (napríklad postupným zvýšením zahraničných investícií).

vstup pomôže modernizácii slovenskej armády a bude pre krajinu výhodnejší z hľadiska efektivity prostriedkov vynakladaných na obranu.

Viacerí poprední predstavitelia strán vládnej koalície v rokoch 1998–2001 verejne pôsobili v prospech vstupu SR do NATO. Z hľadiska oslovenia vlastných stúpencov sa vládne strany nachádzajú v pomerne priaznivej situácii. Podľa výskumu Mediálneho informačného centra (MIC) z decembra 2000 podiel tých, ktorí podporujú vstup SR do NATO, je medzi stúpencami SDKÚ 86,5 % (12,4 % proti), SMK 84,7 % (9,7 % proti), KDH 81,7 % (17,1 % proti), SOP 75,9 % (20,7 %), DS 73,3 % (26,7 % proti) a SDĽ 64,9 % (33,8 % proti).

2. Politické strany deklarujúce verbálnu podporu vstupu do NATO, ale nepovažujúce takýto vstup za absolútnu prioritu v terajšom období.

Ide o stranu Smer, ktorá zatiaľ nemala možnosť preukázať, do akej miery jej verbálne deklarácie o podpore členstva v NATO sú zlučiteľné s jej praktickou politikou. Líder Smeru R. Fico v roku 2000 uviedol, že „základnou úlohou SR je vstúpiť ani nie tak do NATO, ako skôr do EÚ“. Ako jeden z predstaviteľov SDĽ zaujímal R. Fico počas kosovskej krízy kritické postoje voči akcii NATO. V prostredí priaznivcov Smeru podiel tých, ktorí podporujú vstup SR do NATO, tvorí 39,0 % (proti je 56,6 %). Po návšteve centrály NATO v Bruseli v roku 2001 R. Fico vyhlásil, že aliancia ešte jasne nerozhodla, či sa bude rozširovať, alebo nie, preto podľa neho vláda M. Dzurindu traumatizuje spoločnosť, keď vstupu do NATO podriaďuje celú svoju politiku. Podľa R. Fica vstup do NATO nemôže „ohrozovať ostatné národnopolitické záujmy krajiny“.

3. Politické strany deklarujúce podporu vstupu SR do NATO, ale nemobilizujúce vlastných priaznivcov na podporu členstva SR v aliancii a svojou doterajšou praktickou politikou skôr vytvárajúce prekážky pre toto členstvo.

Ide o HZDS, ktoré ako najsilnejšia strana vládnej koalície v rokoch 1994 – 1998 nesie najväčší diel zodpovednosti za vypadnutie SR z prvej vlny rozširovania NATO. Na svojom „transformačnom“ sneme v marci 2000 HZDS znovu potvrdilo podporu vstupu do NATO. Verejné aktivity predstaviteľov HZDS však z hľadiska oslovenia občanov v prospech vstupu do NATO boli zanedbateľné a nijakým zásadným spôsobom celkovú úroveň podpory verejnosti za členstvo SR v NATO neovplyvnili. Podľa výskumu MIC podiel tých, ktorí podporujú vstup do NATO, medzi stúpencami HZDS predstavuje iba 19,7 % (76,2 % je proti vstupu).

4. Politické strany jednoznačne odmietajúce vstup SR do NATO.

Ide o SNS, ktorá žiada vyhlásenie neutrálneho statusu SR a označuje NATO za agresívny militaristický pakt. Medzi jej priaznivcami iba 9,6 % súhlasí so vstupom SR do NATO (88,8 % je proti). Podľa SNS:

členstvom v NATO sa SR vzdá značnej časti svojej suverenity;

členstvo v NATO je pre Slovensko nevýhodné z ekonomického hľadiska;

NATO presadzuje záujmy veľkých štátov na úkor štátov malých;

NATO je agresívny blok, ktorý silou vnucuje štátom vlastné chápanie demokracie.

V marci 2001 Národná rada SR schválila bezpečnostnú stratégiu SR vypracovanú vládou. Stratégia zakotvuje smerovanie do NATO. Za schválenie tohto dokumentu hlasovali poslanci všetkých politických strán s výnimkou SNS. Prijatie bezpečnostnej stratégie malo dokumentovať existenciu konsenzu rozhodujúcej väčšiny politických síl v otázke podpory proatlantickej zahraničnopolitickej opcie Slovenska. Skutočný konsenzus v otázkach zahraničnej politiky by sa však mal opierať nielen o verbálne deklarácie podpory určitého smerovania, ale aj o praktickú politiku zlučiteľnú s týmto smerovaním.

GRIGORIJ MESEŽNIKOV,

prezident Inštitútu pre verejné otázky