Hoci sa Dzurindova vláda od svojej predchodkyne vo viacerých ohľadoch ešte odlišuje, v jednom sa na ňu začína veľmi podobať. V tom, ako uskutočňuje svoj programový cieľ, ktorý sama označila za prioritu. Tretia Mečiarova vláda svojho času tvrdila, že urobí všetko, aby Slovensko dostala do NATO a do Európskej únie, lebo je to „podstatná súčasť presadzovania a obhajoby slovenských národných a štátnych záujmov“. Svojou politikou však krajinu diskvalifikovala tak pre členstvo v aliancii, ako aj pre rokovania s úniou. Garnitúra, ktorá ju vystriedala, sama a dobrovoľne deklarovala, že jednou z jej priorít je reforma verejnej správy. Predseda NR SR doslova povedal, že reforma je národno—štátnym záujmom Slovenska. Dnešná vláda ho za dva a pol roka naplnila asi ako Mečiarova vláda vstup Slovenska do NATO.
Keď sa hovorí o decentralizácii a modernizácii verejnej správy, premiér Dzurinda zvykne zdôrazňovať, že ide o najťažší projekt dnešnej vlády. Súdiac podľa doterajšieho vývoja, je veľmi pravdepodobné, že tento projekt je nad sily strán, ktoré ho ohlásili v programovom vyhlásení vlády.
Po roku opäť a znovu
Pravdou je, že ide o projekt, ktorý naozaj nie je ľahký, lebo prináša zásadnú zmenu charakteru štátu. Reforma mala vrátiť samospráve jej zmysel, ktorý by sa naplnil vtedy, keby práve volení predstavitelia obcí, miest a regiónov spravovali veci verejné na svojom území. Vládni politici – niektorí nahlas, iní len pre seba – priznávajú, že by to bol „najvýznamnejší zásah do spravovania štátu od roku 1989“. Táto zmena nemohla nastať sama od seba. Ak doteraz nepokročila, tak nielen preto, lebo je naozaj obtiažna, ale zastavila sa najmä z toho dôvodu, že zlyhávajú subjekty, ktoré ju mali realizovať. Podobnosť s treťou vládou pána Mečiara nie je vôbec náhodná.
Vládnej zostave HZDS, ZRS a SNS pred pár rokmi reprezentanti aliancie a únie neustále pripomínali, že ak sa má stať Slovensko vážnym kandidátom, musí splniť politické kritériá členstva v oboch organizáciách. Západní politici dovtedy opakovali, že vláda musí odstrániť „deficit demokracie“, že to napokon uznali aj vplyvní koaliční činitelia. Augustín M. Húska, poslanec HZDS a spolupredseda Spoločného parlamentného výboru EÚ a SR, pomohol sformulovať konkrétne odporúčania pre slovenskú reprezentáciu, ktorých splnenie by bolo „dôkazom pripravenosti SR plnohodnotne sa zúčastňovať na európskej integrácii“. Jeho kolegovia za odporúčanie spokojne hlasovali. Vládna koalícia však nesplnila nič z toho, čo sama sformulovala a odhlasovala. Po štyroch rokoch sa história znovu zopakovala – v mierne modifikovanej podobe.
Michal Sýkora, predseda Združenia miest a obcí Slovenska, dlho a vytrvalo pripomínal, že podstatou reformy je prenesenie kompetencií zo štátnej správy na samosprávu a tomu zodpovedajúca zmena finančných tokov v štáte. Politici to síce dlho ignorovali, ale napokon predsa len došlo k zmene. Aj vládni činitelia v masovom meradle opakujú, čo ZMOS hovorí už desať rokov: „Prioritou reformy je prenos kompetencií na mestá a obce…“ Treba povedať, že dnešná vládna zostava ich „prenáša“ asi tak, ako bývalá vládna garnitúra „prenášala“ odporúčania únie a aliancie do slovenskej politiky.
V januári 2000 predložil Viktor Nižňanský vláde koncepciu a v nej zadefinoval 87 kompetencií, ktoré by mali prejsť na samosprávu. Týkali sa školstva, zdravotníctva, dopravy, životného prostredia, výstavby a územného plánovania i hospodárskych služieb. Až päťdesiat percent kompetencií štátnej správy malo prejsť na samosprávu – tak miestnu, ako aj na vyššie územné celky. Ak by sa to stalo, samospráve by sa presunulo približne 50 miliárd korún, s ktorými teraz narábajú úradníci štátu. V apríli 2000, v predvečer desiateho snemu ZMOS-u, Dzurindova vláda Nižňanského koncepciu akceptovala a ministerstvám uložila, aby vypracovali projekty odovzdávania kompetencií. V decembri 2000 vyšlo najavo, že to, čo rezorty fakticky vypracovali, boli projekty neodovzdania kompetencií. Potom sa tri mesiace nič nedialo, a tak na konci marca 2001 legislatívna rada vlády musela konštatovať, že podľa predloženého návrhu zákona o vyšších územných celkoch vlastne žiadne právomoci zo štátu na samosprávu neprechádzajú! Keďže ide o zjavný nonsens, vláda musela konať. V apríli 2001 sa uzniesla, že to, čo sa malo stať pred rokom, stane sa znovu: do konca mája rezorty pripravia návrh odovzdania svojich kompetencií na samosprávu, rezort vnútra ich zosumarizuje a do konca júna pripraví komplexný kompetenčný zákon o prechode právomocí.
Aj z tejto stručnej rekapitulácie je evidentné, že pre viacerých činiteľov Dzurindovej vlády je prenos kompetencií na obce, mestá a vyššie územné celky asi takou prioritou, akou bolo splnenie Kodanských kritérií pre činovníkov vlády pána Mečiara.
„Neúprimné“ hlasovanie SDĽ
V minulom funkčnom období predseda ZRS Ján Ľupták – rovnako ako jeho poslaneckí kolegovia – síce hlasoval za programové vyhlásenie vlády HZDS, ZRS a SNS i za členstvo Slovenska v NATO, ale on osobne i parlamentný klub ZRS vstup do aliancie odmietal. Šéf združenia robotníkov to „vysvetlil“ tak, že oni sa vnútorne stotožňujú len z osemdesiatimi percentami vládneho vyhlásenia, za ktoré hlasovali. V podobnom duchu sa vysvetľuje hlasovanie ministrov aj v tomto funkčnom období.
V júni 2000 prijal Dzurindov kabinet uznesenie, že schvaľuje 12 vyšších územných celkov. Po deviatich mesiacoch sa o tom vyjadril podpredseda SDĽ Braňo Ondruš. Vraj vlaňajšie rozhodnutie vlády považuje za neúprimné. Ministri údajne hlasovali pod politickým tlakom i pod tlakom médií. A ako vyšlo najavo, jednotliví ministri sa s koncepciou, za ktorú hlasovali, vnútorne nestotožňujú. Ak sa v minulom funkčnom období vyskytlo stopercentné hlasovanie „za“, no iba s osemdesiatpercentným pokrytím, v tomto volebnom období sa objavilo ministerské hlasovanie „za“, ktoré neplatí, lebo nebolo úprimné.
Čo sa úprimnosti týka, SDĽ má v nej zjavné rezervy. V roku 1995 vypracovali jej experti analýzu, v ktorej konštatovali, že mečiarovský koncept ôsmich krajov nie je správny, lebo Slovensko sa prirodzene člení na jedenásť až šestnásť regiónov. Republikový výbor sa s týmto stanoviskom stotožnil. Zrejme ani toto hlasovanie nebolo celkom úprimné, lebo po šiestich rokoch ten istý orgán dospel k záveru, že mečiarovský model je predsa len najvhodnejší. Dôvod, prečo mala strana iný názor, kým bola v opozícii, a iný teraz, keď je vo vládnej koalícii, povedal nahlas predseda ZMOS-u. Michal Sýkora, bývalý poslanec SDĽ vo Federálnom zhromaždení ČSFR, dospel k názoru, že „SDĽ vníma reformu optikou štátnej správy“ a že komunálni politici strany majú „na kroky vedenia strany menší vplyv než predstavitelia štátnej správy, ktorí vyšli zo straníckych štruktúr“.
Práve predstavitelia štátnej správy vzídení zo straníckych štruktúr majú vplyv na to, že každé hlasovanie, ktoré potenciálne ohrozuje existenciu okresných úradov, nepovažuje vedenie SDĽ za úprimné.
Zvláštna taktika SOP
Pred rokom 1997 predseda vlády na každé spoločné vyhlásenie orgánov únie či aliancie, ktoré kritizovali jeho politiku, reagoval tvrdením, že mu ten či onen vplyvný politik už tlmočil, že sa s prezentovaným stanoviskom nestotožňuje. Keď Európska komisia oficiálne vyhlásila, že Slovensko je jedinou krajinou, ktorá nesplnila politické kritériá na vstup do EÚ, Mečiar tvrdil, že on má „od niektorých šéfov vlád záväzný prísľub, že budú Slovensko podporovať a obhajovať“. Bol to síce evidentný blud, ale on ho opakovane použil. K podobnému tvrdeniu, ktoré zjavne odporuje realite, sa v súvislosti s reformou verejnej správy uchýlil predseda SOP. Minulý týždeň na stretnutí s novinármi odmietol, že by ZMOS či občianske združenia, napríklad Grémium tretieho sektora, boli za dvanásť vyšších územných celkov. Komentáre, ktoré sa po tomto pokuse spochybňovať evidentné fakty objavili v novinách, museli predsedu SOP presvedčiť, že na „diskusie“ o tom, či biela stena je naozaj biela, sú publicisti ešte stále alergickí.
Na rozdiel od politikov SDĽ, ktorí sa so šéfom HZDS zhodujú v názore, že samospráva ešte nie je spôsobilá prevziať kompetencie, ktoré jej má odovzdať štátna správa, Pavol Hamžík sa so šéfom opozície zhoduje v názore, že ešte nikto nedokázal, prečo je model 12 plus 12 lepší ako model 8 plus 8. „Projekt dvanástich stredísk je na Slovensko priveľa, nad naše možnosti a potreby,“ hovorí Vladimír Mečiar a Pavol Hamžík s ním súhlasí. Podľa neho by sa medzi dvanástimi vyššími územnými celkami vyskytli aj ekonomicky nesamostatné regióny, čo ich terajšiu biedu vraj ešte prehĺbi. Pritom ide o oblasti, ktoré doplácajú práve na to, že sú v terajších celkoch úplne okrajové.
Ešte v časoch, keď SOP i jej predseda oficiálne zastávali názor, že súhlasia s Nižňanského koncepciou, prichádzali s iniciatívou, či by predsa len nebol lepší iný model ako ten, za ktorý hlasoval vo vláde. Svojich partnerov sa snažil presvedčiť argumentom, že „v prípade realizácie modelu 8 plus 8 by bola diskusia o vytvorení 13. župy definitívne uzavretá“. Je nanajvýš zvláštne, že definitívny odklon SOP a predsedu Hamžíka od dohodnutého modelu nastal práve vtedy, keď diskusia o vytvorení komárňanskej župy bola naozaj definitívne uzavretá a nebol dôvod, aby sa „uzatvárala“ modelom 8 plus 8.
Na začiatku marca 2001 odišli predstavitelia SMK z koaličnej rady na protest proti tomu, že ani jeden z ich návrhov sa neujal. Ostatné strany opäť potvrdili, že podporujú vládny koncept. Hamžík a SOP po niekoľkých dňoch zmenili názor, čo „vysvetlili“ ušľachtilým odôvodnením – vraj bez podpory opozície reforma v parlamente neprejde. Aká je pravá podstata tejto ušľachtilosti, ukázalo sa na začiatku apríla. SMK vo vláde hlasovala za model 12 plus 12, ale SOP trvá na 8 plus 8, hoci práve tento rozpor ohrozuje priechodnosť reformy.
SMK ako SNS
V Mečiarovej vláde mala Slotova SNS ministra, ktorý mal doviesť Armádu SR do NATO, zatiaľ čo jeho strana chcela krajinu priviesť k neutralite. SNS dávala iné politické inštrukcie svojim ministrom a iné členom parlamentu. Po rokoch sa k tomu istému stavu na dosah priblížila aj dnešná vládna strana.
Predminulý víkend SMK hlasovaním rozhodla, že jej ministri v kabinete podporia vládny model územnosprávneho členenia krajiny. Poslanci nespokojní s týmto postojom strany však verejne vyhlasujú, že stranícke odporúčanie sa týka iba ministrov, a nie aj členov parlamentu. Páni Bugár a Gyurovszky chápu podporu vládneho modelu ako vec zásadného významu. Vraj ak sa nepodarí zrealizovať reformu verejnej správy podľa uznesenia vlády, SMK nevidí dôvod na zotrvanie vo vláde. „Nevidím zmysel v tom, aby sme len vládli a nenaplnili vládny program,“ povedal László Gyurovszky a jeho predseda Bugár to označil za dobrú analýzu. Vtip je v tom, že pri hlasovaní o reforme, ktoré obaja považujú za kľúčové, lebo rozhodne, či SMK zostane vo vláde, aj niektorí poslanci maďarskej koalície nehodlajú podporiť vládny návrh. József Kvarda povedal, že ako poslanec zo Žitného ostrova si nevie predstaviť, že by v parlamente hlasoval za taký variant územného členenia, ktorý by Žitný ostrov rozdeľoval. Aj výkonný podpredseda SMK Miklós Duray už oznámil, že zrejme nebude môcť hlasovať za ten variant reformy verejnej správy, ktorý pred týždňom schválila vláda – podľa neho sú hranice medzi regiónmi nakreslené politicky a nespĺňajú očakávania občanov. Otázka znie: ak nemôžu byť Bugár s Gyurovszkým v jednej vláde so stranami, ktorých poslanci nebudú hlasovať za vládny návrh, môžu zostať v jednej strane s kolegami, ktorí už oznámili, že za tento návrh hlasovať nebudú?
Dzurinda a KDH
Situácia bývalého premiéra, ktorý všetkých ubezpečoval, že vedie krajinu do NATO, a dnešného premiéra, ktorý rovnako verejnosť ubezpečuje, že vedie koalíciu k reforme, je veľmi podobná. Mečiar mal Slotu a Ľuptáka, ktorí bez ohľadu na vládny program žiadali neutralitu Slovenska. Mikuláš Dzurinda má tiež dvoch predsedov koaličných strán, ktorí bez ohľadu na vládny program a prijatú koncepciu podporujú „alternatívny“ model reformy. Predseda SDK a SDKÚ, hoci mal k dispozícii schválený harmonogram prác na reforme, neriadil vládu tak, aby plnila svoje vlastné uznesenie. Nebol politikom, ktorý by určoval vektor koaličnej aktivity. Ako v mnohých iných prípadoch, tak aj v tomto viac vyčkával na to, čo vznikne zo zrážky jednotlivých koaličných vôlí, ako prichádzal s vlastnou iniciatívou. Len s vyčkávaním a taktizovaním sa však žiadny väčší projekt nemôže presadiť.
Keď svojho času summit aliancie oznámil, že pozýva do NATO len troch členov Visegrádskej štvorky, vtedajší premiér nesplnenie hlavnej vládnej priority komentoval slovami, že bezpečnosť Slovenska je aj tak garantovaná a že sa nestalo nič zlého, akurát sme „získali dvojročný odklad“. Poslanec KDH František Mikloško v podobnom duchu hovorí o možnosti, že dnešná garnitúra nesplní svoj programový cieľ. Podľa neho je potreba skorej decentralizácie a reformy verejnej správy iba mýtus, a „preto nebude tragédia, ak sa v tomto volebnom období reforma verejnej správy neuskutoční“. Problém je v tom, že ak sa neuskutoční v terajšom volebnom období, nik nedokáže povedať, aký odklad sme tým „získali“. Určite však väčší ako len dvojročný.
V dnešnej Národnej rade SR pracuje komisia na novej právnej úprave, ktorá verejným činiteľom uloží zákonnú povinnosť – musia uprednostniť celospoločenský záujem pred záujmom skupinovým či osobným. Otázka znie, kedy sa rovnaký princíp uplatní aj v činnosti politických strán a hnutí. Veď aj to, čo samotné vládne subjekty definujú ako verejný či štátno-politický záujem, zo straníckych dôvodov potom nezrealizujú. To, čo sa dalo povedať po štyroch rokoch tretej Mečiarovej vlády, možno povedať aj po dva a pol roku vlády Dzurindovej. Zmena však mala vyzerať inak.
MARIÁN LEŠKO
