Anna Malíková je pre SNS príliš veľkou šéfkou

Za jedenásť rokov svojej existencie Slovenská národná strana spotrebovala štyroch predsedov - Morica, Prokeša, Černáka a Slotu. Podľa viacerých prominentov strany ani dnešná predsedníčka nemá dlhú životnosť. Vraj vydrží na svojom poste nanajvýš ak tri mesiace. Anna Malíková pritom dostala osobu z čela SNS do prvej päťky najpopulárnejších politikov krajiny a aj preferencie strany sú vyššie, ako boli za jej predchodcu. Napriek tomu jej pozícia už nie je zďaleka taká silná ako približne pred rokom a pol, keď sa stala veľkou šéfkou. Mnohým jej kolegom totiž prekáža, že je až príliš veľkou šéfkou. Ak by na svojom mieste zostala, viacerí z nich by o svoje miesto v SNS prišli. Aj keď to znie čudne, prvý predseda SNS prišiel o svoju stoličku preto, lebo bol príliš radikálny. V októbri 1990 viedol demonštrantov proti Slovenskej národnej rade a keď jej poslanci schválili iný jazykový zákon, aký žiadali, vyvalili dvere parlamentu. Víťazoslav Moric žiadal rozpustenie SNR: „Do času ustanovenia nového slovenského parlamentu sa necítime viazaní rozhodnutiami terajšieho parlamentu. Pristupujeme k protestným akciám na území celej Slovenskej republiky vrátane občianskej neposlušnosti!“ Hoci sa kampaň neposlušnosti napokon nekonala, predseda aj tak musel odísť.

Jeho nástupcovi Prokešovi zlomili funkcionársky väz výsledky parlamentných volieb v roku 1992. Šesť mesiacov po novembri 1989 volilo SNS 470 984 občanov. V čase, keď ju viedol Prokeš, získala len 244 527 hlasov. Jeho nástupca Ľudovít Černák zas musel odísť, lebo nebol ochotný plniť dohodu, ktorú ponad jeho hlavu vyjednal Prokeš s HZDS. Černákove výklady, prečo strana nesmie ísť do koalície s Mečiarom, na začiatku roku 1994 zmietol Ján Slota argumentom: „Pľujem na takú vládu, v ktorej budú Maďari. Všetko ostatné je vata.“ Pretože vtedy už radikalizmus nikoho v SNS nediskvalifikoval, stal sa predsedom práve on.

Udržal sa na poste šesť rokov, hoci prvé voľby pod jeho vedením takmer dostali SNS z parlamentu. V roku 1994 totiž získala len 155 359 hlasov, čím o štyri desatiny percenta prekročila prah piatich percent. O štyri roky neskôr, v septembri 1998 SNS volilo 304 839 občanov… Ján Slota o svoje kreslo neprišiel z politických dôvodov, ale najmä pre alkoholické excesy. Aj keď v prezidentskej kampani 1999 kandidoval naozaj všelikto, iba on jediný prišiel na spoločnú televíznu debatu opitý. Fiasko, ktoré vo voľbách utrpel, dostalo do popredia Annu Malíkovú.

Hoci sa ľudia na čele SNS striedali často, len jediný raz to malo dôsledky aj pre stranu samotnú. Iba s Ľudovítom Černákom odišla aj časť straníckeho aktívu. Pri ostatných personálnych výmenách napriek ich škandálnemu priebehu všetci zúčastnení zostávali v radoch strany.

Ján Slota sa svojho miesta nevzdával ľahko a okrem svojej súperky urážal aj tých, ktorí jej pomáhali. Išlo o urážky, aké by si nečlen SNS mohol iba ťažko dovoliť. Na adresu Anny Malíkovej povedal, že „určité staré dievky neukojené majú určité snahy sa realizovať, pretože sa nevedeli ani poriadne vydať, ani porodiť nejakého poriadneho slovenského chlapca“. Jej vtedajšej pravej ruke Slavkovskej vynadal do obstarožných boľševičiek, šíriacich v strane dezinformácie. Slotove útoky sa minuli účinkom, lebo jeho námestníčka postupne získala väčšinu v poslaneckom klube strany, potom v Ústrednej rade SNS a napokon aj na oboch častiach jej snemu. Spôsob, akým potom seba i stranu prezentovala na verejnosti, priniesol jej osobne i SNS nárast preferencií. Spôsob, akým ju viedla, však posilnil v strane vnútornú opozíciu. Slotovo krídlo totiž zotrvalo vo svojom pôvodnom presvedčení a k oponentom predsedníčky sa pridávali aj jej niekdajší priatelia a spojenci. Došlo k tomu preto, lebo Anna Malíková sa už na začiatku svojej šéfovskej praxe uchýlila k praktikám, aké jej kolega na čele HZDS začal používať až po dlhých rokoch predsedovania.

V čase, keď bojovala o najvyšší post v strane, podpredsedníčka Malíková kritizovala predsedu Slotu, že si vedenie uzurpovalo moc nad stranou. Preto žiadala, „aby sa SNS vrátila do rúk členom, aby sa mohli podieľať na rozhodovaní a usmerňovať tak jej politiku, ďalší osud a demokratizačné princípy“. Keď sa stala šéfkou, „demokratizačné princípy“ chápala celkom inak ako vtedy, keď bola podšéfkou. „Strana, ktorá je národná, musí byť nanajvýš demokratická,“ tvrdila Malíková v januári 1999. Ale o rok neskôr si nechala odhlasovať, že jedine predsedníčka môže informovať verejnosť o vnútrostraníckych záležitostiach. Zdôvodnila to argumentom, že „je potrebné jednotné velenie“. Po niekoľkých mesiacoch zas v predsedníctve SNS presadila uznesenie, podľa ktorého „líniu strany plne reprezentujú rozhodnutia predsedu“. Jej snaha o ručné riadenie partaje išlo až do takých detailov, že poslancom SNS chcela vyberať asistentov… Jej nezvládnutá túžba všetkých viesť a všetko ovládať sa obrátila proti nej.

Podobne ako HZDS aj SNS má v stanovách, že podpredsedom sa môže stať iba ten, koho navrhne predseda. Anna Malíková toto ustanovenie považuje za správne a demokratické: „Najvyššiu zodpovednosť má predsa predseda strany. Ak by sme to prirovnali k výrobnému podniku, tak riaditeľ má právo obklopiť sa pracovníkmi, ktorým plne dôveruje a za ktorých zodpovedá.“

Vladimír Mečiar svoje právo využil dvojakým spôsobom: za svojich námestníkov navrhol osoby, ktoré by inak nik nenavrhol, a dal šancu ľuďom, ktorí do hnutia prišli odinakiaľ. Má tak istotu, že podpredsedovia strany sú naozaj „jeho“. Anna Malíková postupovala rovnako. Najskôr navrhla osoby, ktoré nemohli uspieť v žiadnej otvorenej súťaži, lebo aj bez konkurencie ledva prešli. Potom chcela dať šancu človeku odinakiaľ. A vtedy narazila.

V máji roku 2000 Ústredná rada SNS zvolila podpredsedu pre ekonomiku. Stal sa ním Viliam Oberhauser, pôvodne člen KDH, neskôr SKDH, potom predseda inej kresťanskej a sociálnej strany a až potom člen SNS. Jeho tesné zvolenie nevzbudilo väčšiu pozornosť. Zato správy, že sa stal podpredsedom iba volebným podvodom, mali oveľa väčší ohlas. Po dlhých mesiacoch sporov a ich ututlávania denník Práca priniesol koncentrovaný obraz, ako prišlo k zvoleniu pána Oberhausera: „Po tajnej voľbe podpredsedu na rokovaní Ústrednej rady SNS v Starej Lesnej prišiel za A. Malíkovou člen predsedníctva strany Peter Bizovský s tým, že ‘Oberhauser neprešiel‘. Následne vraj predsedníčka národniarov ‘poprosila D. Mašlonku, aby to vybavil‘. Ten nariadil zástupcom volebnej komisie Kataríne Pinterovej a Jánovi Hrabovskému, aby štyri legitímne hlasovacie lístky nahradili falošnými kópiami…“ Hoci to, či Malíková naozaj dala pokyn na spáchanie volebného podvodu, môže dosvedčiť len Dušan Mašlonka, verejné vyjadrenia predsedníčky svedčia o inom - že sa veľmi usilovala túto záležitosť zahrať do autu.

Keď prišiel na ústredie strany anonymný list, že výsledky Oberhauserovej voľby sú sfalšované, Anna Malíková tvrdila, že voľby boli regulárne a nie je dôvod sa tým zaoberať. Keď sa však na rokovaní straníckeho orgánu objavili štyri pravé volebné lístky, ktoré mali byť spolu s ostatnými v jednej zapečatenej obálke, nemohla už preverovaniu zabrániť. Pri kontrole hlasovacích lístkov sa zistilo, že niektoré sú naozaj falošné. Aj vtedy ešte Malíková vyhlasovala, že čo sa týka údajného falšovania, ide len o Jóbove zvesti, ktoré „majú jediný účel zdiskreditovať SNS. Ak to niekto robí zvnútra, myslím si, že predovšetkým je to nejaký záujem zvonku“. Lenže potom dvaja členovia volebnej komisie - Katarína Pinterová a Ján Hrabovský - pred straníckymi kolegami priznali, že na pokyn podpredsedu Mašlonku naozaj vymenili štyri hlasovacie lístky, aby mal Oberhauser dosť hlasov na „zvolenie“.

Malíková vtedy urobila ďalšie opatrenie. Predsedníctvo opäť prísne zakázalo medializovať vnútorné problémy strany. Členom tohto orgánu šéfka SNS povedala, že „je to scenár proti nej, zosnovaný ľuďmi, ktorí sedeli v Žiline so Slotom“. Ak jej tvrdenia ešte predsedníctvo presvedčili, Ústredná rada SNS, ktorá sa zišla na konci januára 2001, zhodnotila celú kauzu úplne inak. Mašlonka musel odstúpiť z funkcie podpredsedu, Bizovský už nie je členom predsedníctva strany, Pinterová a Hrabovský dostali pokarhanie, Oberhauserovi väčšina vyjadrila nedôveru. Zo všetkých zainteresovaných teda iba predsedníčku nestihol trest. Pritom si ho zaslúžila už len za to, ako chcela znemožniť, aby podvod vyšiel najavo a jeho aktéri zaň niesli zodpovednosť.

Aj keď Dušan Mašlonka doteraz nepovedal, či ho Malíková naozaj „poprosila“, aby to Oberhauserovi vybavil, treba povedať jedno: Anna Malíková sa správala tak, že ak by ten pokyn dala, nesprávala by sa inak.

Predsedníčka, ktorá obhajovala svoje exkluzívne právo navrhovať kandidáta na podpredsedu, aby mohla byť za neho aj zodpovedná, sa k zodpovednosti za Dušana Mašlonku zatiaľ neprihlásila. Jej oponenti preto s veľkým potešením využili príležitosť, aby ju volali na zodpovednosť za to, kde už žiadneho sprostredkovateľa nemá. Za dôvernú známosť s mysterióznym Alexandrom Belousovom.

Ide o človeka, na ktorého v Rusku v roku 1996 vydali zatykač a v roku 1997 po ňom vyhlásili medzinárodné pátranie. O Belousovovi je známe, že má firmu, ktorá sídli v americkom daňovom raji v štáte Delaware a že jej odnož sa nachádza aj v Bratislave. Je to podnikateľ, ktorý už roky udržiava obchodné vzťahy s Víťazoslavom Moricom, donedávna „autorizovaným“ slovenským obchodníkom so zbraňami. Keďže Belousov sa už niekoľko rokov zdržiava na území SR, je naozaj zvláštne, že nikdy naše úrady nepožiadal o povolenie krátkodobého alebo trvalého pobytu. Polícia preto vyhlásila, že „sa v SR zdržiaval pod inou identitou“. Pretože je známe, že z republiky neraz vycestoval, musel mať aj cestovný doklad - na iné meno. Inak by ho totiž naše orgány zadržali. O tom, aký doklad používal, by Anna Malíková mala byť informovaná, pretože v lete 2000 strávili spolu dovolenku v Tunisku… Ak jej intímny priateľ, ktorého predstavovala ako Belousova, používal pas na iné meno, aj predsedníčku slovenskej parlamentnej strany mohlo a malo zaujímať, prečo nevlastní a nepoužíva pas na svoje vlastné meno. A teda aj to, či je s ním naozaj všetko v poriadku.

O tom, že Belousov úplne v poriadku nie je, sa Malíková presvedčila vtedy, keď v týždenníku Plus 7 dní vyšla reportáž o ich vzťahu. Na rozdiel od predchádzajúcich článkov tentoraz aj s fotografiami. Zverejnenie jeho podobizne malo okamžité následky. Človek, ktorému štyri roky neprekážalo, že ho hľadá Interpol, sa štyri dni po zverejnení reportáže sám a dobrovoľne prihlásil moskovskému prokurátorovi. Zatykač, ktorý platil dlhých päť rokov, bol okamžite zrušený. Keby bol Belousov iba obyčajným podozrivým, takáto rýchlosť by sa nedala ničím vysvetliť. Ale bola by ľahko pochopiteľná, ak je Belousov podozrivý v „osobitnom“ režime. Lebo čo sa nedá zariadiť, ak ide o bežnú hospodársku trestnú činnosť veľkého rozsahu, je možné vybaviť, ak ide o pracovníka, o ktorého sa starajú špeciálne služby.

Skutočnosť, že intímny priateľ Anny Malíkovej sa zdržiaval na území republiky pod inou identitou, že Slovensko opúšťal a vracal sa doň na doklad, ktorý nemohol znieť na jeho meno, že ho toľké roky hľadal Interpol a že sa platnosť zatykača v Moskve náhle skončila po zverejnení jeho fotografií v slovenskej tlači, to všetko mení Belousova z obyčajného priateľa na postavu, ktorá by kompromitovala aj súkromnú osobu, nieto ešte šéfku parlamentnej strany.

Po minulotýždňovom víkendovom pobyte v Moskve Anna Malíková novinárom povedala: „Jednoducho verím človeku, na ktorom mi záleží.“ Zdeněk Mlynář vo svojej najlepšej knihe napísal, že viera nikoho neospravedlňuje, lebo človek je zodpovedný aj za to, čomu verí. Nie je náhoda, že jeho kniha je o tom, že nielen mráz, ale aj sklamanie prichádza z Kremľa a jeho priľahlých oblastí.

Pred niekoľkými týždňami, keď predsedníčka mala jasnú väčšinu v straníckych orgánoch SNS, kritické hlasy voči svojej osobe interpretovala klasickým spôsobom. Vraj ide o intrigy nepriateľov strany, ktorým napomáhajú aj nehodné osoby zvnútra strany: „Ak sa niektorí na to dali a sú z radov SNS, tak slúžia tým, ktorí idú proti záujmom SNS a proti záujmom Slovenska…“ Lenže tento druh výkladu stráca svoj pôvab a účinnosť vtedy, keď počet kritikov prevyšuje počet stúpencov. Ak by sme vzali vážne slová Anny Malíkovej, potom v poslaneckom klube SNS je už viac ľudí, ktorí idú „proti záujmom SNS a Slovenska“, ako tých, ktorí ešte podporujú údajne pronárodne orientovanú politickú silu krajiny. Navyše sa ukazuje, že šéfka strany stráca väčšinu aj v rozhodujúcom orgáne SNS.

Pred tromi týždňami členom ústrednej rady totiž sľúbila, že jej ďalšie rokovanie zvolá do mesiaca. Dnes sa už k svojmu verejnému prísľubu nehlási. Teraz hovorí, že ju už „unavuje zaoberať sa na zasadnutí najvyššieho straníckeho orgánu škriepkami a hlúposťami“ a že radu zvolá až vtedy, keď budú pripravené pracovné materiály na ďalšie rokovanie. Je evidentné, že pani predsedníčka nemá záujem, aby sa jej osoba stala predmetom rokovania toho orgánu, ktorý Mašlonku dostal z funkcie podpredsedu, Bizovského z predsedníctva strany, ktorý vyslovil nedôveru podpredsedovi Oberhauserovi a pokarhal falšujúcich členov volebnej komisie. Zdá sa, že Anna Malíková už neverí vo svoju väčšinu. Odkladom chce získať čas na jej obnovu. Bez ohľadu na to, či sa jej to podarí, alebo nie, SNS zostane rovnakou stranou, akou je dnes. S Malíkovu i bez nej bude SNS tým, čím je už jedenásť rokov.

MARIÁN LEŠKO