Ján Ľupták bol protestujúcim členom SDĽ až do roku 1994. Ako šéf ZRS „protestoval“ v Mečiarovej vláde. Po roku 1998 už môže protestovať iba z hľadiska. Tak môžu skončiť nielen politici, ale aj strany protestu. FOTO SME – JÁN KROŠLÁK
s ohľadom na budúcnosť krajiny, odmietli predstavitelia bývalej vládnucej strany tak v Prahe, ako aj Bratislave. Do prvých slobodných volieb v júni 1990 viedli svojich „historicky porazených“ pod netradičným logom: červenú hviezdu vystriedali čerešne. Vtedy sa vravelo, že čerešne preto, lebo ide o plody, ktoré sú červené nielen zvonku, ale aj zvnútra. Komunistická strana Slovenska, od začiatku roku 1990 vedená Petrom Weissom, vtedy svojim voličom hovorila, čo od nej chceli počuť: Boli ste v strane, žili ste v tom režime, ale nemáte sa za čo hanbiť… Táto stratégia mala výsledky. Vprvých voľbách dalo KSS svoj hlas 450 855 občanov SR, čo znamenalo 22 poslaneckých kresiel v SNR.
Tak by vôbec neexistovala
Keď sa strana etablovala v parlamente, jej vedenie podniklo kroky, ktoré pred voľbami považovalo za príliš riskantné: pokúsilo sa zbaviť starého názvu strany, ale ponechať si jej majetok, jej štruktúry i jej voličskú základňu. Na rozdiel od pražských komunistov, ktorí boli a zostali intaktní, weissovská garnitúra KSS uznala ponovembrovú realitu. Jej cieľom bola premena komunistickej strany na sociálnodemokratický subjekt, ktorý by sa stal členom Socialistickej internacionály.
Akýkoľvek koncept tranformácie KSS na čokoľvek iné však musel počítať s jednou dôležitou skutočnosťou: podstatná časť členskej základne strany i jej funkcionárskeho aktívu si žiadne zmeny neželala a ani zmenu názvu. Ich hovorcom sa na konci roku 1990 stal Pavol Kanis. Nešlo ani tak o jeho politické presvedčenie ako skôr o spôsob, akým sa uchádzal o vrcholný post v strane. Na prešovskom zjazde KSS v decembri 1990 však Peter Weiss a jeho spojenci získali tesnú väčšinu. Pretože zvíťazili, nemuseli, aj keď na to boli prichystaní, opustiť starú stranu a založiť novú. Dosiahli svoj cieľ a mohli teda transformovať to, čo viedli. Začali tým, že na zjazde presadili takzvaný dvojičkový názov KSS–SDĽ. Na začiatku roku 1991 potom z neho ústredný výbor prvú časť vypustil, čím vznikla Strana demokratickej ľavice. Bolo to víťazstvo reformátorov so skrytou chybou krásy: v strane a medzi jej funkcionármi zostali aj tí, čo si žiadne zmeny neželali, iba ich trpeli. A vždy veľmi trpeli, keď sa niečo dôležité v SDĽ menilo.
Na druhom zjazde v máji 1993 v prijatých dokumentoch už SDĽ samu seba definovala ako ľavicovú stranu európskeho typu. Bolo to veľmi predčasné, čo ukázal i hlavný spor zjazdu.
Podpredseda Pavol Kanis delegátom predložil analýzu bezpečnostnej situácie krajiny a ako programový cieľ presadzoval členstvo SR v NATO. Jeho návrh narazil na masívny odpor. Delegáti argumentovali tým, že členská základňa nebude súhlasiť. Predseda Weiss vtedy pred delegátmi zjazdu i prítomnými novinármi vyhlásil, že keby sa SDĽ riadila želaním členskej základne, tak by vôbec neexistovala… Predkladateľ Kanis položil nahnevaným delegátom otázku: „Do akých bezpečnostných štruktúr sa to chcete zaradiť, keď tu okrem NATO žiadne nie sú a dlho ani nebudú?“ Napokon musel pohroziť svojou demisiou, aby jeho návrh získal väčšinu.
Weissovské vedenie mohlo strane vnucovať svoju vôľu najmä preto, lebo malo autoritu, ktorá vyplývala z faktu, že SDĽ viedlo k úspechu. V druhých slobodných voľbách, ktoré sa konali v roku 1992, totiž stranu volilo 453 203 občanov, čo jej v Národnej rade SR vynieslo 29 mandátov.
Chyby a omyly roku 1994
SDĽ sa stala druhým najúspešnejším volebným subjektom, lebo ju podporili voliči, ktorí ju vnímali predovšetkým ako stranu nespokojnosti s dovtedajším vývojom a stranu protestu proti nemu. Na začiatku roku 1994 sa však situácia zásadne zmenila. Keďže aj poslanci SDĽ vyjadrili nedôveru vtedajšiemu premiérovi Mečiarovi, stala sa vládnou stranou spoluzodpovednosti. Ak dovtedy vystačila hlavne s odporom voči tomu, čo predkladala a realizovala Čarnogurského či Mečiarova vláda, od marca 1994 musela aj ona obhajovať a podporovať nepopulárne, ale nevyhnutné kroky Moravčíkovej vlády. Brigita Schmögnerová vtedy ako podpredsedníčka vlády pre ekonomiku všetkým nespokojným v strane i mimo nej povedala: aj ľavicová politika musí v transformačnom období krajiny „podporovať transformáciu spoločnosti a hospodárstva, nie byť proti nej“. Tento prechod od strany protestu k strane spoluzodpovednosti vtedajšie vedenie SDĽ nezvládlo a urobilo sériu vážnych chýb.
Precenilo výsledky prieskumu verejnej mienky, ktoré v závere roku 1993 hlásili, že SDĽ má vyššie preferencie ako HZDS. Jej predstavitelia sa preto upäli na predčasné voľby a prehliadli, že bývalá strana odmietania, ktorá sa stala vládnou stranou, môže za niekoľko mesiacov stratiť nemalú časť svojch stúpencov, ale sotva dokáže získať nových. Vedenie, ktoré si pestovalo robotníka Jána Ľuptáka ako ponuku pre protestujúcich a nespokojných istého druhu, napokon s ním muselo súťažiť, lebo Ľupták sa osamostatnil a založil si Združenie robotníkov Slovenska. Weiss a jeho druhovia sa síce správne usilovali vytvoriť čo najširšiu predvolebnú koalíciu so zelenými, sociálnymi demokratmi i poľnohospodármi, ale zároveň sa pri tom dopustili závažného omylu. Prakticky štyri mesiace pred voľbami „ukryli“ známu značku SDĽ v neznámom zoskupení Spoločná voľba.
Výsledkom tejto série omylov bol najhorší volebný výsledok strany. V jeseni roku 1994 dostala celá Spoločná voľba iba 299 496 hlasov a zo získaných 18 mandátov pripadlo SDĽ iba 13. Tento vážny neúspech mal svoje následky.
Predseda Weiss, ktorý bezprostredne po voľbách oznámil, že je pripravený odstúpiť z funkcie, napokon na zjazde strany v roku 1995 opäť kandidoval a svoj post si udržal. Ale iba hlasmi 54 percent delegátov. O rok neskôr sa konal ďalší zjazd, na ktorom už o funkciu neuchádzal. Zákulisná dohoda kandidátov Fogaša a Fica, ktorá pobúrila delegátov, vyniesla do čela strany Jozefa Migaša.
Inú vládu a lepší život
V prvom dôležitejšom prejave sa za bývalé vedenie SDĽ ospravedlnil, že „politiku voči robotníkom nerobila strana jednoznačne“, a sľúbil, že sa to už opakovať nebude. V profilovom interview, ktoré poskytol vo funkcii, sa zmienil o tom, že v minulých rokoch vedenie strany príliš veľkú pozornosť venovalo „otázkam formálnej demokracie a pritom zanedbávalo existenčné problémy radových občanov“. Nové prístupy a priority šéfa strany sa premietli do konceptu samostatnej ľavicovej opozičnej politiky.
V roku 1996 sa splnil jeden zo základných cieľov, s ktorými Weiss a jeho politickí druhovia SDĽ založili – strana sa stala riadnym členom Socialistickej internacionály. Ale v praktickej politike sa opäť vrátila k pôvodnému konceptu a programovo sa profilovala ako strana nespokojnosti a protestu, ktorý sa týkal nielen vládnej politiky HZDS, ZRS a SNS, ale aj postupu ostatných opozičných strán. Predstavitelia SDĽ sa nezúčastňovali na spoločných podujatiach organizovaných opozíciou a jej stranám vytýkali prílišný radikalizmus a konfrontačný štýl. Nové vedenie dlho odmietalo jasne povedať, s kým mieni po budúcich voľbách spolupracovať a na opakované naliehania predseda Migaš odpovedal vždy v rovnakom štýle: „V princípe nevylučujeme spoluprácu so žiadnou politickou stranou. Až situácia po voľbách ukáže, s kým a za akých okolností je možné zostavovať novú vládu…“
Excesy tretej Mečiarove vlády napokon prinútili SDĽ, aby toto stanovisko zmenila. Jej predseda to zdôvodnil vyhlásením, že „HZDS je pre nás neprijateľné, pretože Slovensko potrebuje inú vládu, nové vedenie štátu, lepší život a lepšiu politiku“. Práve motív „lepšieho života“ bol pre migašovské vedenie SDĽ dominantný a nedá sa povedať, že by bol neúspešný. Vo voľbách v roku 1998 volil stranu rekordný počet občanov, bolo ich 492 507, čo znamenalo celkove 23 poslaneckých mandátov. Motív, ktorý znamenal úspech vo voľbách, však priniesol komplikácie po nich.
Radový občan sa búri
Od novembra 1998 Jozef Migaš a jeho blízki spolupracovníci v každej zložitej situácii, do ktorej sa Dzurindova vláda dostala, stabilne opakovali, že rezervy sociálnej trpezlivosti sú už vyčerpané, že vláda nesmie urobiť žiadne kroky, ktoré by zhoršovali už aj tak zlú sociálnu situáciu obyvateľstva krajiny. Aj to bol dôvod, pre ktorý sa zásadné opatrenia vlády, napravujúce zdedenú makroekonomickú nerovnováhu, odkladali až dovtedy, kým prepad meny nedemonštroval, že je ešte jedna horšia možnosť, ako je prijatie „balíčka“ vládnych opatrení – totiž jeho ďalšie odkladanie.
Vládu, ktorá prijala nepopulárne, ale nevyhnutné opatrenia, aby stabilizovala ekonomiku, nekritizovala len opozícia, ale aj predseda vládnej strany a nový šéf parlamentu. Jozef Migaš vyhlásil, že „systém, ktorý je postavený na reštriktívnej politike, sa nedá dlhodobo pestovať… Radový občan je veľmi nespokojný, búri sa a nechce už tieto veci znášať“. „Radový občan“ teda od prominentného predstaviteľa koalície počul, že do značnej miery trpí zbytočne, lebo vláda nerobí správnu rozvojovú, ale nesprávnu „reštriktívnu“ politiku. Jeho hodnotenia veľmi pomohli poslancovi Robertovi Ficovi, ktorý ako najpopulárnejší politik strany z SDĽ odišiel a prevzal tradičnú agendu tohto subjektu – stal sa zberačom nespokojnosti so stavom krajiny i politikou vládnych a opozičných strán.
V priebehu niekoľkých mesiacov poklesli preferencie SDĽ na polovicu jej volebnej úrovne a Ficovi narástli do výšky, akú SDĽ vo svojej desaťročnej histórii nezaznamenala. Strana Jozefa Migaša bojuje o svoje politické prežitie. Pretože je ešte stále aj stranou Brigity Schmögnerovej a Petra Weissa, bojuje sa aj v nej o jej budúcu podobu.
Spor sa vedie o základné otázky, aký má byť vzťah strany k transformácii spoločnosti, aký má byť jej postoj k prebiehajúcim reformám, na akých politikov sa má orientovať, aký má byť jej prístup k vláde, ktorej je súčasťou. Platforma Brigity Schmögnerovej, Petra Weissa, Milana Ftáčnika a Ladislava Orosza predkladá na všetky tieto otázky svoju verziu odpovedí. Podľa nich zmierňovanie negatívnych dôsledkov reforiem nemôže ísť cestou brzdenia reforiem. SDĽ sa musí orientovať na kvalitu politikov, ktorú ocení volič, a nie iba funkcionári strany. Strana musí robiť takú politiku, ktorá obhajuje verejný záujem, a nie čiastkové záujmy rôznych ekonomických skupín. Ak chce byť SDĽ úspešná v nasledujúcich voľbách, musí sa pričiniť o úspech koaličnej vlády, ktorej je súčasťou. Najhoršia politika vládnej strany je politika opozície voči vlastnej vláde a vlastným ministrom. SDĽ musí urobiť všetko, aby zmenila svoj imidž protireformnej strany…
Aj z týchto otvorených otázok a sporov je zrejmé, že premena strany, ktorá sa začala pred desiatimi rokmi, ešte stále čaká na svoje dokončenie. Zdá sa, že pre zavŕšenie tohto procesu bude mať rozhodujúci význam odpoveď na základný problém slovenskej politiky, aký bude vzťah SDĽ k dokončeniu transformácie krajiny. „Uplynulý vývoj potvrdil, že nahrádzanie kritiky neprimeraných spôsobov a chýb transformácie kritikou samotnej transformácie a sociálnou demagógiou nevedie k úspechu,“ napísali predstavitelia tej časti SDĽ, ktorá je v menšine. Skutočnosť, že sú v menšine, je dôkazom, že transformácia strany sa ešte neskončila.
MARIÁN LEŠKO
