Mikuláš Dzurinda v spoločnosti, do ktorej by rád dostal Slovensko ako krajinu – vľavo komisár EÚ pre rozširovanie Günter Verheugen, vpravo predseda Európskej komisie Romano Prodi. FOTO – ARCHÍV TASR
Šéfovia štátov a vlád krajín Európskej únie na summite v Nice potvrdili, že 1. januára 2003 budú pripravení prijať nových členov. Odpoveď na otázku, či medzi nimi bude aj Slovensko, má byť známa oveľa skôr. Podľa Pavla Hamžíka, podpredsedu vlády pre integráciu, už „budúci rok rozhodne o tom, či budeme medzi prvými novými členmi únie“. Vicepremiér vyhlásil, že ak Slovensko neprijme v roku 2001 novelu ústavy a nezrealizuje reformu verejnej správy, stratí šancu byť medzi prvými. Európsky komisár pre rozšírenie Günter Verheugen hovorí, že SR má na to, aby vstúpila do únie medzi prvými, ale pripomína, že to nebude ľahké. Tohtoročná správa Európskej komisie o Slovensku podrobne vypovedá, aké to bude ťažké. Lepší audit skutočného stavu krajiny ešte nik nepredložil.Na prvý pohľad je slovenský integračný príbeh v roku 2000 klasickou „success story“. Je to však príbeh, ktorý sa ešte neskončil úspechom, iba sa nádejne vyvíja.
Helsinský summit únie až v decembri 1999 rozhodol, že pozve SR na rozhovory o vstupe. Na konci marca 2000 hlavný vyjednávač republiky Ján Figeľ odovzdal v Bruseli základné dokumenty ako podklad na rokovania. Odvtedy stihlo Slovensko takmer toľko ako krajiny, ktoré rokujú s úniou o dva roky dlhšie. Podarilo sa otvoriť rokovania o 16 kapitolách integračnej agendy a uzavrieť z nich už desať. Čo je výkon, ktorý ocenil aj komisár pre rozšírenie. „Slovensko malo veľmi ťažkú štartovaciu pozíciu a v porovnaní s inými krajinami stratilo niekoľko rokov. Ak ho však chceme hodnotiť spravodlivo, musíme povedať, že ich doháňa veľmi uspokojivo,“ povedal Verheugen a dodal, že Slovensko sa v príprave na vstup dostalo tak ďaleko, ako to predtým asi nikto nečakal.
Správa Európskej komisie o pokroku Slovenska, ktorú Brusel zverejnil 8. novembra 2000, tento nesporný úspech nespochybňuje a nezastiera, ale konštatuje, čo všetko ešte krajina musí urobiť, aby sa mohla stať novým členom únie medzi prvými. A pripomína i to, čo zatiaľ slovenská vláda neurobila, hoci to už ohlásila a sľúbila.
Kritériá plní, ale…
Kabinet Mikuláša Dzurindu vypracoval už v roku 1999 dokument, v ktorom stanovil, čo považuje za také priority v partnerstve s úniou, že ich hodlá splniť bez ďalšieho odkladu. Išlo o dokument, ktorý vláda vypracovala sama a dobrovoľne, takže mohla a mala zodpovedne zvážiť, čo je naozaj v jej silách a možnostiach. Správa, ktorú predložila Európska komisia, však musela konštatovať, že termíny, v ktorých vláda ohlasuje plnenie priorít, „sú vo všeobecnosti optimistické, čo potvrdzuje aj prehľad skutočného plnenia programu za rok 1999. Aj sledovanie termínov v rámci programu na rok 2000 ukazuje, že niekoľko kľúčových cieľových dátumov sa už nedodržalo, zatiaľ čo iné sa realisticky nedajú dodržať“.
Tenista Ivan Lendl svojho času radil kolegom, aby sa s podaním neponáhľali, lebo servis je jediný úder, ktorý závisí iba od nich. Vládne priority stanovené vo vládnych dokumentoch sú takisto „podaním“ svojho druhu, lebo závisia len od vlády, každá chyba, ktorú v nich urobí, je o to závažnejšia, že je nevynútená. Ak je chýb a opakovaných „podaní“ príliš veľa, výkonná moc, ktorá sa ich dopúšťa, stráca dôveryhodnosť. Lebo neplní to, o čom sama oznámila, že môže dosiahnuť vlastnými silami.
Správa Európskej komisie pripomína, že „krátkodobou prioritou v rámci Partnerstva za vstup v roku 1999 bolo posilniť nezávislosť súdnictva, najmä novelizovať ústavu…“ A konštatuje, že ústavná reforma, ktorá mala okrem iného zrušiť skúšobné obdobie pre sudcov, nebola schválená ani v roku 2000. Preto sa do všeobecného hodnotenia správy dostali vety: „Slovensko naďalej plní politické kritériá na vstup… Ďalej pokročilo v konsolidácii svojho demokratického systému a v normálnom fungovaní svojich inštitúcií. Do istej miery sa však oslabila dynamika reformného procesu – sčasti ako dôsledok rozporov vnútri vládnej koalície.“ Na rozdiel od tretej Mečiarovej vlády kabinet Mikuláša Dzurindu plní politické kritériá na vstup, preto únia súhlasila s rokovaniami o budúcom členstve. Ale na to, aby sa členom naozaj stalo, musí dynamicky pokračovať reformný proces. Iba reformy totiž môžu pripraviť republiku, aby zvládla nároky budúceho členstva v únii. Európska komisia postrehla, že sa reformy v dvoch kľúčových oblastiach zatiaľ nekonajú.
Odložené priority
„Prijatie zákona o štátnej službe a začatie realizácie na implementáciu reformy verejnej správy sú krátkodobými prioritami v rámci Partnerstva za vstup: obe však boli odložené vzhľadom na absentujúci politický konsenzus,“ konštatuje správa komisie a dodáva, že odďaľovanie týchto reforiem bude „veľkou prekážkou pre ambície Slovenska na skorý vstup do EÚ“. Dôvod, prečo sa komisia i únia zaujímajú o reformu verejnej správy i zákon o štátnej službe, je nielen prostý, ale aj závažný. Aj v Bruseli totiž vedia, aké priepastne hlboké sú regionálne rozdiely na Slovensku, a vedia i to, čo ich môže odstrániť.
V novembri 2000 navštívil Slovensko Dirk Meganck, riaditeľ odboru Európskej komisie pre prístupové rokovania so SR. Hlavný vyjednávač únie pri rokovaniach so Slovenskom netrávil čas v hlavnom meste, ale cestoval po krajine. Pred odchodom povedal, že zatiaľ čo Bratislava patrí medzi najrozvinutejšie mestá strednej Európy, niektoré regióny trpia až 40–percentnou nezamestnanosťou. Tento nepomer treba zmeniť, čo možno len presunutím kompetencií na samosprávy a zabezpečením ich dodatočného financovania. Podľa neho má vláda urýchliť reformu verejnej správy aj preto, lebo v rozširovaní únie budú zohrávať kľúčovú úlohu regióny. „Do regiónov budú plynúť zdroje zo štrukturálnych fondov EÚ, na čo sa musia ich riadiace samosprávne orgány pripraviť,“ povedal pán Meganck. Povedal to predstaviteľ únie, ktorá si želá, aby sa Slovensko stalo jej členom. Povedal to vyjednávač komisie, ktorá má právomoc posúdiť, či dnešná verejná správa na Slovensku je dostatočne výkonná pre budúce členstvo. Únia, komisia i vyjednávač Meganck zodpovedne vyhlasujú, že nie je a že je nevyhnutná jej reforma. Preto sú prekvapujúce a nanajvýš nezodpovedné vyjadrenia tých koaličných činiteľov, ktorí už na reformu verejnej správy rezignovali. Do značnej miery totiž rezignovali aj na skoré členstvo v Európskej únii.
V Bruseli určite postrehli aj vyjadrenia predsedu vlády na nedávnom stretnutí s predstaviteľmi Združenia miest a obcí Slovenska. Premiér Dzurinda prvý raz pripustil možnosť, že reforma verejnej správy by v tomto volebnom období nemusela prebehnúť. Viacerí účastníci stretnutia potvrdili, že na rokovaní povedal: „Ak sa zákony o samospráve a voľbách do samosprávy vyšších územných celkov nepredložia do parlamentu do konca januára, reforma verejnej správy nebude.“ Otázka znie, čo potom bude s integráciou Slovenska do únie.
Zákon o štátnej službe
Európsku komisiu veľmi zaujíma aj slovenský zákon o štátnej službe – opäť z meritórnych a praktických dôvodov. Ak v prvom období integrácie bol najčastejšie používaným výrazom termín aproximácia, teraz sa kľúčovým stalo slovo implementácia. Európskej únii už nestačí, ak sa právny poriadok kandidujúcich krajín približuje legislatívnemu poriadku únie. Teraz požaduje, aby sa tá časť acquis communautaire, teda súboru právnych noriem platných v krajinách únie, ktorý prevzali kandidáti na vstup, aplikovala a uplatňovala v praxi. Implementácia jednoducho znamená, že zákon nezostane iba na papieri, ale účinne reguluje tú oblasť, pre ktorú bol prijatý. Problém je v tom, že žiaden zákon „sa“ neuplatňuje sám, zaviesť, aplikovať a presadiť ho môžu iba ľudia. Najmä kvalifikovaní odborníci, pracujúci v štátnej službe. Preto správa Európskej komisie dôrazne upozorňuje, aké kontraproduktívne je odďaľovanie reformy v tejto oblasti, a žiada, aby sa prijal zákon, ktorý vytvorí predpoklady na „profesionálnu, nestrannú, politicky neutrálnu, efektívnu a flexibilnú štátnu službu“.
Brusel postrehol skutočnosť, že na Slovensku zákon nie je pripravený, lebo sa o jeho obsahu sporia predovšetkým dvaja členovia vlády. Že minister práce a vicepremiér pre ekonomiku majú o jeho ustanoveniach a celkovom vyznení nezlučiteľné predstavy. Peter Magvaši presadzuje, aby zákon stabilizoval dnešný stav a poskytol štátnym zamestnancom dôležité výhody: pri prepustení odstupné vo výške desiatich platov, 50 percent príplatku k dôchodku pre tých, ktorí celý život pracovali v štátnej správe, plný plat počas práceneschopnosti atď. Ivan Mikloš návrh ministerstva kritizuje, lebo definitívu dáva zamestnancom aj bez náročnej skúšky a nedostatočne podporuje princíp výkonnosti. Neumožňoval by sa zbaviť osôb, ktoré nepracujú dobre.
Do tejto diskusie dvoch členov vlády vstúpil z bruselskej diaľky aj hlavný vyjednávač únie Dirk Meganck: „Zákon o štátnej službe nemôže byť veľkorysý a nemôže ohroziť rozpočet poskytnutím rôznych výhod pre štátnych úradníkov.“ Podobne ako správa komisie, aj vyjednávač EK zdôraznil, že zákon o štátnej službe „musí byť základom budovania účinnej štátnej administratívy tak na národnej, ako aj regionálnej a miestnej úrovni. Ide o základnú podmienku úspešnej decentralizácie, ku ktorej musí SR takisto dospieť“.
Slovenská strana by sa nezachovala racionálne, keby podceňovala stanoviská a vyjadrenia hlavného vyjednávača komisie. Dirk Meganck má totiž taký vplyv, že posúva a mení akcenty v hodnoteniach Európskej komisie. Najlepšie to vidieť na príklade rómskej problematiky.
Šokovaný vyjednávač
Správa komisie na začiatku novembra 2000 konštatovala, že vláda prijala stratégiu riešenia problémov rómskej komunity, ale že dokument obsahuje iba zoznam presvedčivých zámerov a dobrých projektov, no „chýba v ňom definícia cieľov, vyhodnotenie doterajšieho pokroku, jasné vymedzenie finančných prostriedkov a mechanizmy nasledného sledovania“. Správa síce bola kritická, ale otázku postavenia slovenských Rómov osobitne nevyzdvihovala. V druhej polovici novembra navštívil Dirk Meganck niekoľko spišských rómskych osád a musel pred novinármi priznať, že je „šokovaný“. O tom, ako veľmi bol šokovaný, svedčí fakt, že o svojich pozorovaniach informoval aj komisára pre rozšírenie Verheugena. Ten sa na začiatku decembra vicepremiéra Hamžíka upozornil, že „posledné informácie Európskej komisie o situácii Rómov nepôsobia dobrým dojmom a komisia na ne bude reagovať oficiálnou cestou“. „Posledné informácie“ sa týkali toho, že v niektorých rómskych osadách chýba základná infraštruktúra – pitná voda, elektrina a podobne. V polovici decembra, keď sa v Bruseli zišiel asociačný výbor EÚ–SR, hlavný vyjednávač komisie Dirk Meganck osobitne upozornil na „kritické body“ prístupového procesu Slovenska do únie. Na prvom mieste spomenul postavenie Rómov, až potom novelu ústavy a s tým súvisiacu nezávislosť súdnictva, reformu verejnej správy, regionálnu politiku a životné prostredie… Komentátor Pravdy Ján Škoda už pred stretnutím asociačného výboru napísal vetu, ktorá naznačila, že akcenty komisie vo vzťahu k Slovensku sa menia: „Podľa pozorovateľov sa rómska otázka môže stať kľúčovou pri vstupe SR do EÚ.“
Otázok, ktoré sa môžu stať kľúčovými, je však viac. Medzi ne patrí aj vývoj štátneho rozpočtu v roku 2001.
Správa Európskej komisie síce prvý raz o Slovensku vyhlásila, že „môže byť považované za fungujúcu trhovú ekonomiku“, ale hneď aj pripomenula, že na rozdiel od niektorých ďalších transformujúcich sa krajín bude SR schopná čeliť konkurenčným tlakom únie až v strednodobom horizonte, aj to len pod podmienkou, že udrží nedávno obnovenú makroekonomickú stabilitu. Podľa správy však vládny „návrh rozpočtu na rok 2001 predstavuje riziko ohrozenia výsledkov stabilizácie“. Dzurindov kabinet síce vzal názor komisie na vedomie, ale ani sa ho nepokúsil zohľadniť. Naopak, musel vynaložiť mimoriadne úsilie, aby pred vládnymi poslancami ubránil deficit v tej výške, v akej ho sám navrhol. Poslanci ho totiž chceli ešte zvýšiť. Skutočnosť, že v deficite nie sú zahrnuté náklady na výstavbu diaľnic ani na reštrukturalizáciu bankového sektora, kritizoval vedúci delegácie Európske komisie v SR Walter Rochel. „Avizovaným deficitom vláda podstupuje riziko a strednodobá udržateľnosť verejných financií sa javí ako neudržateľná,“ povedal veľvyslanec Európy na Slovensku. Ak by mal pravdu a skutočný deficit verejných financií v roku narástol nad očakávanie nielen v roku 2001, ale aj 2002, potom by sa naplnila aj obava únie, že deficit zničí krehké výsledky makroekonomickej stabilizácie už pred parlamentnými voľbami.
Robte, čo chcete
Správa Európskej komisie o Slovensku síce konštatuje, že pokrok republiky je v mnohých oblastiach iba obmedzený a v ďalších úplne nedostatočný, ale napriek tomu krajina dostane svoju príležitosť aj v ďalšom roku. Európska únia počas švédskeho predsedníctva v prvom polroku 2001 otvorí rokovania o ďalších dvanástich kapitolách integračnej agendy. Vyzerá to tak, že strategický cieľ Dzurindovej vlády, aby v budúcom roku rokovala s úniou o všetkých kapitolách, sa zrejme stane skutočnosťou. Ďalším vládnym cieľom je, aby sa prístupové rokovania ukončili v roku 2002. Čo bude oveľa ťažšie, ale nie nemožné.
Aby sa aj tento cieľ zmenil na skutočnosť, už na prvom rokovaní kabinetu v novom roku vláda určí 176 konkrétnych úloh pre šéfov rezortov a orgány štátnej správy, ktoré v integračnej agende najviac meškajú. Podpredseda Hamžík bude od januára každý mesiac kabinetu predkladať správu o plnení národného programu preberania legislatívy Európskej únie. Problém je v tom, že aj keď si vláda dokonale splní svoje povinnosti, kľúčové problémy integrácie môže zvládnuť iba koalícia ako celok. Ak by novelizácia ústavy, reforma verejnej správy a zákon o štátnej službe boli i naďalej politicky nepriechodné, zmarilo by to integračnú šancu Slovenska podobne, ako ju v roku 1997 zmarila tretia Mečiarova vláda, keď nesplnila politické kritériá na vstup. Paradoxné je, že pokračujúce nezhody vo vládnej koalícii by poškodili nielen krajinu, ale aj samotné vládne strany.
Už teraz je zrejmé, že jednotlivé politické subjekty a ani koalícia ako celok nesplnia svoje sľuby z roku 1998. Nezvýši dvojnásobne platy, nezníži nezamestnanosť na desať percent, nezdvihne dôchodky na polovicu priemernej mzdy. Jediné, čím by sa mohla prezentovať ako úspešná vláda, je integračný úspech. Eduard Kukan to nedávno veľmi výstižne sformuloval v internetovej diskusii v denníku SME. V čase volieb musí byť proeurópsky vývoj Slovenska v takom pokročilom štádiu, „že ľudia potvrdia jeho správnosť zvolením takej vlády, ktorá v ňom bude pokračovať“. Mnohí európski analytici i politici sa zhodujú v tom, že Slovensko má dostatočný potenciál, aby dostihlo svojich susedov a vstúpilo do únie medzi prvými. Ak sa to nepodarí, bude to neklamný príznak, že na Slovensku v krátkom čase zlyhala už druhá vládna garnitúra.
Dirk Meganck, hlavný vyjednávač únie, dal dnešnej politickej elite dôležité odporúčanie: „Aj vo vláde musia politici zostať zodpovední… Nechceme sa do vášho vývoja miešať, iba hovoríme, buďte opatrní, robte, čo chcete, ale zachovajte tempo pokroku.“ Je to naozaj dobrá rada, lebo vládna koalícia si naozaj môže robiť, čo chce, iba v jedinom prípade, ak zachová také tempo pokroku, ktoré dostane krajinu do únie. V opačnom prípade na to sama – a treba povedať, že zaslúžene – doplatí.
MARIÁN LEŠKO
