Štyri roky vlády - spravodlivosť

Ministerstvo spravodlivosti je podľa súčasnej právnej úpravy ústredným orgánom štátnej správy pre súdy a väzenstvo, vo vymedzenom rozsahu má na starosti dohľad nad exekútormi, notármi, zabezpečuje znaleckú a tlmočnícku činnosť a zastupovanie Slovenska ...

Smrť Róberta Remiáša zostala nevyriešeným sľubom súčasnej vlády. FOTO - ĽUBOŠ PILC

Vláda M. Dzurindu si v tomto rezorte určila cieľ angažovať sa najmä v oblasti súdnictva. Tieto ciele boli v súlade so základnými princípmi OSN, Rady Európy aj s odporúčaniami medzinárodných sudcovských organizácií týkajúcimi sa garantovania nezávislosti súdnictva. Pokiaľ je však ministerstvo spravodlivosti chápané hlavne ako garant efektivity a spravodlivosti chodu justície, hneď na úvod hodnotenia štvorročnej činnosti ministerstva pod vedením Jána Čarnogurského treba zdôrazniť dôležitý fakt. Ministerstvo môže len napomôcť vytváranie podmienok efektívneho výkonu spravodlivosti, nemá žiadne páky na chod polície, prokuratúry a spravovanie súdov ministerstvom sa nedotýka a ani sa nemôže dotýkať konkrétnych rozhodnutí súdov v jednotlivých veciach. Napriek tomu má stále viac či menej formálne kompetencie, ktoré môžu výrazne ovplyvniť chod justície.

Ciele vlády

V rámci zrýchlenia a skvalitnenia prístupu k spravodlivosti na súdoch bolo základným cieľom Dzurindovej vlády prehĺbenie a inštitucionalizovanie nezávislosti aj zodpovednosti sudcov a sudkýň. Vláda ďalej chcela:

- overiť nové formy sudcovskej samosprávy a posilniť ich rozhodovacie právomoci,

- zvýšiť vekovú hranicu pre sudcov, zrušiť inštitút tzv. štvorročných sudcov na skúšobnú lehotu a zabezpečiť výberové konanie v rámci kariérneho postupu sudcov vrátane výberu justičných čakateľov,

- posilniť kárnu zodpovednosť sudcov a vyhlásila boj korupcii,

- zrýchliť súdne konania, zaviesť vyšších súdnych úradníkov a inštitút mimosúdneho riešenia sporov,

- stransparentniť chod justície, zjednodušiť prístup k obchodnému registru i ďalším dôležitým informáciám o činnosti súdov a chcela sprístupniť konanie na súdoch a právnu pomoc aj sociálne slabším vrstvám.

Sudcovské samosprávy

a ich právomoci

Samosprávne orgány do justície, tzv. sudcovské rady na úrovni krajských súdov a Najvyššieho súdu SR, ako aj „celoštátna“ Rada sudcov SR boli zavedené už novelou zákona o súdoch a sudcoch prijatou predchádzajúcou vládou v roku 1995. Ich právomoci boli však viac-menej symbolické, fungovali a sčasti aj fungujú doteraz ako poradné orgány predsedov súdov a minister J. Čarnogurský „zdedil“ po predchádzajúcich vládach silné kompetencie najmä v oblasti personálnej.

K prvému „zvýšeniu právomocí“ týchto rád a zároveň k zlepšeniu spolupráce so stavovskou organizáciou sudcov - Združením sudcov Slovenska - došlo už na začiatku volebného obdobia. Výsledok bol však prinajmenšom rozpačitý. Minister, ponechajúc si všetky rozhodovacie právomoci, sa rozhodol usporiadať akési odporúčacie voľby predsedov a podpredsedov súdov, ktoré by legitimizovali starých, prípadne navrhli nových funkcionárov súdu. Chýbala však výraznejšia kampaň vysvetľujúca požiadavky na funkcionárov súdov, neboli stanovené kritériá ich výberu a hlavne - nebolo dopredu jasné, do akej miery bude minister názor sudcov rešpektovať.

Snahu ministra spolupracovať so sudcami treba kvitovať, uvedené nejasnosti však boli živnou pôdou pre rôzne improvizácie a nie veľmi dôstojné zákulisné pozadie volieb na jednotlivých súdoch. Postavenie sudcovských rád sa za novej vlády výraznejšie nezmenilo, pribudla im však kompetencia navrhovať jednotlivým predsedom súdov členov výberových a hodnotiacich komisií.

Výraznou zmenou oproti minulosti však bolo ústavné zakotvenie inštitútu Súdnej rady SR novelou ústavy z roku 2001. Polovicu jej členov tvoria sudcovia a vedie ju predseda Najvyššieho súdu SR. Len na jej návrh môže prezident republiky vymenovať, odvolať a preložiť sudcu a len na jej návrh vymenuje alebo odvolá predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu SR. Zároveň sa stanovuje, že odvolať predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu možno len v tých prípadoch, keď sú dôvody na odvolanie z funkcie sudcu. Tento krok je domácimi i zahraničnými odborníkmi hodnotený ako výrazný posun k inštitucionalizácii nezávislého postavenia súdov.

Kariérny postup sudcov

a iné personálne otázky

V súvislosti so zvýšením osobnostných predpokladov na výkon rôznych sudcovských funkcií sa vláda zaviazala „stanoviť zákonné podmienky na výber“ kandidátov na justičných čakateľov i sudcov, zvýšiť ich vekovú hranicu a zrušiť tzv. štvorročných sudcov. Táto úloha bola splnená, a to napriek niektorým komplikáciám a viac-menej technickým nedostatkom legislatívnej úpravy súvisiacej s mandátom sudcov pôvodne zvolených na skúšobnú lehotu.

Zákon o sudcoch a prísediacich prijatý v roku 2000 zaviedol povinné výberové konania v rámci kariérneho postupu sudcov a dnes je v rukách samotných sudcov, kto postúpi na vyšší súd, prípadne bude prijatý za justičného čakateľa. Zaviedlo sa tiež povinné periodické hodnotenie sudcov, ktoré vykonávajú príslušní predsedovia súdov za pomoci hodnotiacich komisií nominovaných sudcovskými radami. Zmenil sa i systém hodnotenia práce, zaviedlo sa tiež povinné majetkové priznanie sudcov. Minimálny vek sudcu sa zvýšil na 30 rokov a už spomínaná novela ústavy zakázala sudcom členstvo v stranách a politických hnutiach. Minister si však naďalej ponechal personálne kompetencie, pokiaľ ide o vymenovanie funkcionárov štátnej správy súdov.

Disciplinárna zodpovednosť sudcov

a boj proti korupcii

Ministerstvo i sám minister viac než jeho predchodcovia využívali právomoci súvisiace s iniciovaním disciplinárneho konania. Počet disciplinárnych konaní voči sudcom (najmä za nečinnosť a prieťahy v konaní) sa tak oproti minulosti zhruba zdvojnásobil. Posilnila sa aj nezávislosť disciplinárnych senátov od exekutívy a v zmysle novely ústavy členov týchto senátov bude vymenúvať Súdna rada SR.

Vláda sa v súvislosti s bojom proti korupcii zaviazala posilniť inštitút dodržiavania práva na zákonného sudcu, do ktorého možno zahrnúť i právo na nestranné a nezaujaté pridelenie veci tomu-ktorému sudcovi. Tu treba spomenúť tzv. švajčiarsky projekt súdneho manažmentu, ktorý v spolupráci so švajčiarskymi partnermi iniciovalo ministerstvo spravodlivosti a ktorý bol prvýkrát úspešne aplikovaný na Okresnom súde v Banskej Bystrici. Jeho podstatou je zavedenie počítačovej techniky do systému prijímania, prideľovania a celkového manažmentu podaní. Autori tohto projektu sa rozhodli celý systém sprehľadniť a odbúrať tak prípadné podozrenia ohľadne manipulácie s tým, ktorému sudcovi ten-ktorý spis bude pridelený. Vláda prejavila záujem aplikovať tento projekt i na iných súdoch.

Urýchlenie súdnych konaní

V tejto oblasti je posun badateľný len na niektorých súdoch, pričom je naozaj ťažké posúdiť, do akej miery zohrávajú úlohu subjektívne faktory sudcov a do akej slabé, neúčinné, resp. žiadne opatrenia vlády a parlamentu. Štát v tejto oblasti dlhodobo dosahuje neuspokojivé výsledky. Meškajú rekodifikačné práce, najmä pokiaľ ide o základné predpisy občianskeho, trestného a rodinného práva a čiastkové novely nedostatočne odstraňujú legislatívne prekážky urýchlenia konaní. Zavádzanie počítačovej techniky na súdy síce pokračuje, technické vybavenie súdov však v porovnaní s vyspelými krajinami zaostáva.

Súdy, s výnimkou Ústavného a Najvyššieho súdu, naďalej nemajú svoju vlastnú rozpočtovú kapitolu. Výdavky do tohto rezortu sa pohybovali do dvoch percent z celkových výdavkov štátu, čo je mierny podpriemer v porovnaní s ostatnými transformujúcimi sa krajinami. Pomalosť súdov často zapríčiňujú i zastarané metódy práce a fakt, že sudcovia sú popri rozhodovacej činnosti zaťažení aj množstvom administratívnej práce. Tento problém okrem počítačov mali riešiť aj vyšší súdni úradníci, zákon o nich však doteraz nebol prijatý a jeho návrh je predmetom zdĺhavého pripomienkového konania. Podobne je to aj so zavádzaním mimosúdnych prostriedkov riešenia sporov - počíta sa s ich podporou, naďalej je však väčšina plánov v štádiu spracovávania projektov.

Stransparentnenie činnosti justície

Síce neskoro, ale predsa bol sprístupnený obchodný register aj na internete a bola zavedená zbierka listín obchodného registra. V tomto roku sa úspešne realizoval aj projekt zavedenia a vyškolenia hovorcov jednotlivých súdov a zdá sa, že ministerstvo i časť sudcov si už uvedomuje potrebu náležitej komunikácie s verejnosťou a médiami. Pokiaľ ide o pomoc sociálne slabším vrstvám obyvateľstva, ministerstvo sa v spolupráci s Advokátskou komorou SR v uplynulom volebnom období prvýkrát pokúsilo urobiť kroky aj v oblasti poskytovania bezplatnej právnej pomoci. Zvolený spôsob (raz do týždňa v budovách krajských súdov 4 hodiny advokátmi poskytované konzultácie bez stanovenia pravidiel príjmu klienta a bez možnosti spísania návrhov a podaní) však nemožno považovať za koncepčný a systémový krok.

Záver

Ministerstvo spravodlivosti je špecifickým rezortom - s výnimkou väzenstva vlastne nikoho priamo neriadi, ani nekontroluje. Nesie však zodpovednosť za podmienky činnosti významných ústavných činiteľov. Možno niektorým čitateľom napadne, prečo sa v článku nepíše o nich. Teda o sudcoch. Prečo tento odpočet nie je o problémoch medzi predsedom Najvyššieho súdu SR Š. Harabinom a jeho podpredsedom J. Majchrákom, prípadne ministrom J. Čarnogurským, prečo nespomína nečinnosť sudcov v konkrétnych sporoch, o podozreniach a pod. Nebolo to úlohou autora a motiváciu konaní jednotlivých aktérov rôznych afér musí zhodnotiť každý sám. Na Slovensku sa obyčajná rivalita medzi ľuďmi často prezentuje ako boj o princípy. Úlohou nezávislého hodnotenia nie je nálepkovanie týchto ľudí a poučovanie o tom, kto horí za princípy a kto za svoje vlastné vrecko, prípadne karieristické ambície. Úlohou nezávislého hodnotenia je sumarizovať úlohy a výsledky.

Rezort spravodlivosti na vytýčenej trase zostal niekde v polovici. Položil však vcelku akceptovateľné základy, zintenzívnil komunikáciu so sudcami. Spolupracoval najmä s tou skupinou vnútri justície, ktorá má ochotu podieľať sa na očistení justície od ľudí, ktorí do nej nepatria. Niekoľkokrát pritom tvrdo zakopol.

Autor: JÁN HRUBALA(Autor je právnikom, pracuje v treťom sektore, CEPA Banská Bystrica)Písané pre projekt Inštitútu pre verejné otázky H