y sľuby nielen dávať, ale robiť aj ich odpočet. Akokoľvek to môže byť nevýhodné, zložité, je to poctivé a pravdivé. Za štyri roky sme neodškriepiteľne zásadným spôsobom otočili vývoj Slovenska. Zreformovali sme charakter štátu. Posilnili demokraciu aj ekonomiku. Naša politika a úsilie občanov dostali Slovensko na prah NATO a EÚ. Samozrejme, súčasťou takejto politickej zodpovednosti je schopnosť prihlásiť sa aj k nesplneným záväzkom. Otvorene som preto hovoril o troch splnených, troch nesplnených a štyroch čiastočne splnených z desiatich záväzkov zo Zmluvy SDK s občanmi Slovenska.
Zdá sa, že na Slovensku zatiaľ takáto zodpovednosť nie je ani potrebná, ani samozrejmá. Veľa mojich kolegov, zvolených za SDK, sa k týmto záväzkom nielenže úspešne nehlási, ale sa z nich vysmievajú – hoci na kongrese SDK v júli 1998 ich všetky jednohlasne schválili. Dnes radšej zo závetria kritizujú alebo vŕšia nové sľuby. Pri odpočte na pôde SDKÚ som tiež poznamenal, že aj niektoré médiá odmietli takúto poctivú hru a predstavujú dosiahnuté výsledky výlučne ako prehľad nesplnených sľubov a náš odpočet prezentujú ako snahu robiť z čierneho biele. Odmietajú rovnocenne zhodnotiť, že okrem dvojnásobných platov sme sľubovali – a splnili – znižovanie daní, okrem zníženia nezamestnanosti sme sľúbili rozhodnejší boj s organizovaným zločinom – a aj sme v ňom dosiahli výsledky. Preto som vyhlásil, že ak by som mal súdiť podľa článkov v médiách, musel by som urobiť smutný uzáver, že poctivosť, zodpovednosť a pravdivosť sa nevyplácajú a skôr sa vypláca populizmus, alibizmus a šírenie poplašných správ. A viac ako triezvy pohľad si u nás rešpekt a pozornosť vyslúžia nezmysly o tom, ako sa vôbec nič nepodarilo a Slovensko sa dostáva na „argentínsku cestu“.
V tejto súvislosti treba vysvetliť ešte jednu „správu“, ktorá zaznamenala podstatný posun, kým z mojich úst doputovala k verejnosti. Považujem za povinnosť a zodpovednosť skladať účty pred voličmi za program SDK, ktorý dostal ich dôveru vo voľbách. Nikdy som neodmietol predstúpiť pred parlament aj s odpočtom plnenia vládneho programu, ako to vyznelo v niektorých správach a komentároch. Upozornil som, že to žiaden zákon vláde nepredpisuje – som si ale vedomý povinnosti vlády rešpektovať žiadosť, ktorú jej v tomto smere môže adresovať parlament. Nie celkom pritom rozumiem niektorým záverom, že nechcem rešpektovať princíp parlamentnej demokracie. Vláda sa uchádza o dôveru parlamentu pre vládny program na úvod volebného obdobia, v parlamentnej demokracii je to výraz politickej dohody zvolených poslancov jednotlivých politických strán (a ich programov). Poslancom sa však končí funkčné obdobie rovnako ako vláde, ich spoluzodpovednosť za napĺňanie vládneho programu je vysoká. Každoročne schvaľujú štátny rozpočet, zákony a ďalšie dokumenty, prostredníctvom ktorých sa realizuje (alebo nerealizuje, či modifikuje) vládny program. Ako kandidáti politických strán sa budeme o pár týždňov spoločne usilovať o dôveru voličov a voliči sú najpovolanejší zhodnotiť náš spoločný odpočet.
Nedávno som si v denníku SME všimol krátku správu o zisteniach expertov programu PHARE o slovenskej žurnalistike: množstvo titulkov v médiách nie sú správy, ale názory, fakty nie sú oddelené od komentára novinára. Experti ďalej uviedli, že slovenská žurnalistika má všeobecne problém so slabou profesionalitou, že novinári nie celkom rozumejú pravidlám a sami hovoria o neetickom správaní sa svojich kolegov. Zatiaľ čo tieto vážne a mimoriadne znepokojujúce zistenia nevyvolali vôbec žiadnu diskusiu, moje (oveľa opatrnejšie) poznámky, ktorými som sa ohradil voči konkrétnym článkom, boli označené za útok na médiá.
Diskusia, ktorá sa rozprúdila po mojich slovách, priniesla dve prekvapenia. Ukázalo sa, že sloboda slova vraj má mať u nás jedno vážne obmedzenie. Kritizovateľná je práca a výsledky politikov, úradníkov, policajtov, lekárov, učiteľov, bankárov, manažérov – ale nie práca novinárov. V žiadnom z ohlasov som sa nedozvedel, prečo by sa politik nemohol ohradiť proti konkrétnym článkom, ak ich považuje za nekorektné. Zato som sa v jednom komentári dočítal, že politik môže byť bárs aj zo zlata: ak kritizuje novinárov, vraj si zaslúži prehrať.
Takýto prístup musím odmietnuť z principiálnych dôvodov. Je pre mňa nepredstaviteľné, aby bolo v demokratickom štáte ktorémukoľvek občanovi a priori upierané právo verejne a slobodne sa vysloviť. Aby dôvera občanov, ktorú dostane vo voľbách politik, znamenala obmedzenie jeho práva diskutovať s verejnosťou na ktorúkoľvek tému vrátane témy médií. Médiá a novinári majú v demokratickej spoločnosti výsadné postavenie a demokratická politika ho musí chrániť. Robia však chyby tak ako každý iný, môžu zísť na scestie rovnako ako ktokoľvek iný – bolo by preto absurdné a škodlivé, aby sa stali nekritizovateľnými.
Citovaný názor, že ak politik kritizuje médiá, zaslúži si prehrať, naznačuje aj nebezpečné principiálne nepochopenie. Slobodné médiá musíme chrániť pre ich nezastupiteľnú rolu pri napĺňaní práva občanov na informácie, a nie pre výsadné právo niekoľkých ľudí (v profesii novinára alebo stoličke majiteľa) rozhodovať o tom, ktorý politik prehrá a ktorý vyhrá. Potrebujeme slobodné médiá kvôli záujmu verejnosti, a nie kvôli záujmu jednotlivcov v médiách. Ochrana slobodného šírenia informácií je ochranou ústavných práv občanov a ochranou demokracie. Na rovnakú skutočnosť – v súvislosti so slovenskými pomermi – poukázali experti z programu PHARE, keď upozornili, že základné právo verejnosti je: nebyť médiami ovplyvňovaná, ale informovaná a že novinári majú prinášať dostatok informácií nevyhnutných na to, aby verejnosť mohla robiť zodpovedné rozhodnutia.
Zodpovednosť médií je neodškriepiteľná a nenahraditeľná. Dnes už nemusíme chrániť postavenie slobodných médií tak, ako sme to museli robiť do roku 1998. Veľká zmena, ku ktorej v našej krajine došlo, je príležitosťou chrániť a presadzovať vyššiu kvalitu, diskutovať o nebezpečenstvách. Tak, ako nezávislosť súdov neznamená ich nekritizovateľnosť za prieťahy pri rozhodovaní alebo dokonca podozrivé rozhodnutia, tak nemôže nezávislosť médií znamenať nemožnosť ohradiť sa, slobodne kritizovať a verejne diskutovať o očividných problémoch.
Autor: MIKULÁŠ DZURINDA(Autor je predsedom vlády a predsedom SDKÚ)
