Oznámenie premiéra Dzurindu, že „nevidí najmenší dôvod na uskutočnenie odpočtu programového vyhlásenia vlády pred poslancami NR SR“ vzbudilo oprávnene väčší rozruch ako odpočet sľubov SDK. Hoci ani v tomto prípade nešlo o zdrap papiera, treba povedať, že zmluvu SDK s občanmi nedodržali ako prví samotní občania. Nezabezpečili víťazstvo SDK vo voľbách, čo bolo podmienkou jej plnenia uvedenou hneď v prvej vete. Odpočet sľubov napokon vyznel úplne inak, ako iniciátori predpokladali - iba ťažko si možno predstaviť, že jeho cieľom bola kritika médií a riešenie Dzurindových osobných problémov s viacerými novinármi. Narušenie vzťahov s médiami pol roka pred voľbami ešte žiadnemu politikovi ani strane nepomohlo.
Premiér má iba čiastočnú pravdu, keď tvrdí, že odpočet programového vyhlásenia vlády v parlamente „nevyplýva z ústavy ani z rokovacieho poriadku“. Úplne nepravdivé je jeho tvrdenie, že „nikdy tak nebolo“. V roku 1998 po predložení odpočtu Mečiarovej vlády to bol práve poslanec Dzurinda, ktorý navrhol okamžite otvoriť parlamentnú rozpravu k odpočtu. Programové vyhlásenie vlády nie je vôbec bezcenným popísaným papierom. Vyžaduje ho ústava, ktorá vláde stanovuje povinnosť predložiť ho poslancom do 30 dní po jej vymenovaní a zároveň na jeho základe požiadať poslancov o dôveru. Až na tomto základe získava vláda riadny mandát na vykonávanie správy vecí verejných. V opačnom prípade odchádza do minulosti.
Neochota premiéra predložiť parlamentu odpočet programového vyhlásenia vlády je neochotou posilniť istú politickú kultúru. Premiér isto vie, že stačí iba 30 podpisov poslancov na zvolanie schôdze, na ktorej ho donútia odpočet urobiť. Pretože tak to už v parlamentnej demokracii - poslanci sú volení, vláda iba vymenovaná - chodí. Voliči prostredníctvom parlamentu kontrolujú vládu, a nie naopak. A nič na tom nemení ani skutočnosť, že aj v prípade odpočtu ide zväčša iba o rétorické cvičenia poslancov a otvorenie volebnej kampane v parlamente.
Autor: JURAJ HRABKOhrabko@sme.sk
Beata
Balogová
