Prvý Dzurindov odpočet bol taký, aký bol. Videl v ňom aj to, čo ostatní nevidia, a nevidel to, čo ostatní vidia. Isté je, že nevyvolal väčší rozruch. Dôvodov môže byť viacero, ale dožívajúce SDK už nezaujíma ani politikov, ani osobnosti, ani spoločnosť. A v podstate ani jeho predsedu. Napokon, odpočet straníckych predvolebných sľubov je iba fikciou - dôvodov, pre ktoré ich nebolo možné naplniť, je totiž vždy viac ako hviezd na nebi. Dôležitejší je preto odpočet plnenia Programového vyhlásenia vlády. Na jeho základe získavajú totiž vládne strany aj dôveru voličov, i keď už iba nepriamu - prostredníctvom nimi zvolených zástupcov.
V súvislosti s odpočtom SDK sa opäť objavil aj dôverne známy spor o tom, či existovala džentlmenská dohoda medzi jej stranami-zakladateľkami o povolebnom návrate ku päťkoalícii, alebo nie. Oživil ju zakladajúci člen SDK Peter Zajac, ktorý ohodnotil Dzurindov odpočet úplne inak ako predseda SDK. A práve v reakcii na jeho slová Mikuláš Dzurinda povedal ako predseda SDKÚ to, čo nemohol povedať ako predseda SDK: „Pán Peter Zajac bol zvolený za SDK, ktorú ihneď po voľbách začal rozbíjať.“
Hlavným problémom džentlmenských dohôd býva to, že ich neuzatvárajú džentlmeni. Dôležité sú potom fakty. Nepochybne prevažujú tie, ktoré podporujú tvrdenia, že SDK sa po voľbách mala vrátiť k päťkoalícii. Začať možno financovaním SDK piatimi stranami a zvolením ich najlepších ľudí do SDK. Pokračovať opakovanými prehrami Mikuláša Dzurindu so zavádzaním dvojitého členstva, ktoré vyústili až do rozporu s ústavou. A končiac napríklad jeho opätovným vstupom do KDH v roku 1999. Aj tieto fakty vypovedajú o tom, že aj keby neexistovala džentlmenská dohoda o návrate k päťkoalícii, predseda SDK urobil veľa preto, aby presvedčil, že naozaj existovala.
Autor: JURAJ HRABKOhrabko@sme.sk
