Prvou výhrou je upokojenie rozbúreného politického neba. Zo slovníka Brigity Schmögnerovej vypadne slovo demisia, schvaľovanie štátneho rozpočtu nebude pripomínať komédiu o hľadaní každého hlasu „za“ a z horúcej parlamentnej jesene budú môcť politici vykročiť rovno do predvolebnej zimy.
Úspech číslo dva má do činenia s imidžom. O pár mesiacov si nad volebnými urnami nebudeme pamätať okolnosti znižovania daní, nespomenieme si, že existovalo niekoľko návrhov. Namiesto spomienok sa nám hlavou budú preháňať ľúbivé slová o razancii vládnej koalície, ktorá znížila dane zo 40 na 25 percent. Skutočne, takýto pokles mohol byť len Maxonovým a Kozlíkovým chlapčenským snom. Dnešné vládne strany si ho určite hrdo zaradia medzi splnené.
Tretie plus daňového kompromisu je pohodlie. Nielen táto, ale ani nasledujúca vláda si totiž nebude musieť lámať hlavu nad tým, ako ušetriť, akú diétu nasadiť pažravému štátnemu aparátu. Daňové a odvodové zaťaženie budeme mať stále najvyššie z porovnateľných štátov, čo zabezpečí ministrom dostatok peňazí na spokojné meditovanie o reformách školstva, zdravotníctva alebo poľnohospodárstva.
Vládni ekonómovia vedia, a ani to neskrývajú, že skutočný - v zmysle citeľný - pokles daní a odvodov by musel ísť ruka v ruke s tvrdými reformami, ktoré by ignorovali hladné ústa najhorších rezortov. Daňový kompromis ich k ničomu takému nenúti. Naopak, umožňuje ďalšie rozhadzovanie, ďalšie prehnané zvyšovanie dôchodkov, ktoré im možno pridá pár voličských hlasov.
Dane boli posledným bojiskom tejto vlády o rýchlosť nášho ekonomického pokroku. Koaličným kompromisom sa však z bojiska stalo javisko. Hercov poznáte, tak si ich vo voľbách nepomýľte s hrdinami.
Autor: javorsky@sme.sk
