Koho máte radšej? Manželku či lietajúcich dravcov?
Všetkých rovnako. Ženil som sa dosť neskoro, až po štyridsiatke, a bolo to práve kvôli sokoliarstvu, keďže vtáky mi veľmi prirástli k srdcu. Neviem si predstaviť, že by som žil bez nich, rovnako by som však trpel, ak by som žil bez rodiny.
Dá sa sokoliarstvu vyučiť v škole?
Máme šťastie, že áno. Kým v zahraničí má väčšina sokoliarov preddôchodkový až dôchodkový vek, my máme pomerne veľa mladých. Sokoliarstvo totiž učíme na stredných lesníckych školách v Banskej Štiavnici, Liptovskom Hrádku a Prešove. To ročne vygeneruje 20 až 30 záujemcov. Taktiež sa venujeme mládeži na hrade Červený Kameň. Viacerí odchovanci už pracujú na sokoliarskych dvoroch a na odchovoch dravcov v zahraničí.
Nemám pocit, že by ich v praxi bolo až toľko.
Samozrejme, lebo z tohto počtu ich pomerne veľa odpadne. Takých päť až desať ročne však ostáva. Všetko sú to mladí ľudia, u ktorých je predpoklad, že budú pokračovať.
Jednu noc prespí v lese a už sa k nemu nepriblížite
Ľudia inklinujú skôr k psom, mačkám, možno k akvarijným rybičkám a podobne. Ako ste sa dostali k vtákom?
V roku 1962 vyšla kniha Sokoliar Tomáš, ktorú som dostal ako dar. Zaujala ma, navyše sa v tom čase pripravovalo otvorenie zoologickej záhrady v Bratislave. Založili sme tam ornitologický krúžok, ktorý sme neskôr zmenili na sokoliarsky. Od tých čias ma to nepustilo. Celé tie roky ma fascinuje, že dravce sa nedajú domestifikovať. Slona naučíte tancovať, tigra skákať cez horiaci kruh, ale dravec sa vám na to vykašle. Vždy robí len to, čo aj vo voľnej prírode – lieta a loví.
Nedá sa to zmeniť, ani keď je v zajatí už od vyliahnutia?
Môžete ho skrotiť, dokonca bude spolupracovať, ale výhradne v tom, čo mu je prirodzené. Tvrdohlavo si drží svoju majestátnosť, nikdy z neho nevychováte domáceho miláčika. Bude za vami lietať, loviť mäso z vašich rúk, ale nedosiahnete, aby na povel tancoval, skákal cez kruh, sadol si, ľahol a podobne. Na dravce totiž žiadna drezúra neplatí.
Zjavne si však vedia zvyknúť na ľudí a necítiť sa pri tom ohrozene. Vidno to počas letových ukážok, keď plachtia ľuďom tesne nad hlavami.
Ak by nám však niektorý uletel, po troch dňoch by sa správal úplne inak. Jednu noc prespí v lese, okamžite sa v ňom prebudia pudy a ani sa k nemu nepriblížite. Ak nám nejaký uletí, kritická hranica je sedem dní. Po tomto termíne je jasné, že ostane v prírode. Raz sme pustili lietať sokola rároha a na druhý deň nám volali až z bývalej Juhoslávie.
Šikovný vták.
Priletel k istému chlapíkovi. Dostal sa k nemu v priebehu jedného dňa a my sme potom štyria dva týždne vybavovali doklady, aby sme ho mohli previezť späť.
Ako je na tom Slovensko s dravcami?
Veľmi dobre. Vďačíme za to jednak svojej polohe, jednak fungovaniu poľovníckeho zväzu. Našťastie neplatí, že poľovníci sú len zlí a všetko živé zastrelia, venujú sa aj chovu a zušľachťovaniu zveri.
Koľko ich teda je?
Existujú štatistiky a monitoringy, každý dravec však má svoj prirodzený biotop a teritórium. Napríklad orol skalný nemôže hniezdiť v Malých Karpatoch, doma sa tu cíti orol kráľovský. Jeho skalný kolega sa zase vyskytuje najmä v Nízkych a Vysokých Tatrách. Žije ich tam okolo 120 až 140 párov, čo nie je málo. V skutočnosti im nehrozí žiadne vyhynutie, ako sa to občas prezentuje v médiách cez ochranárov.
Likvidoval ich poľnohospodársky prášok
Koľko rokov sa dožívajú?
Orly žijú pomerne dlho, 45 až 60 rokov. V prírode pritom dochádza k dosť krutému javu - keď sa vyliahnu dve orlíčatá, staršie toho mladšieho usmrtí, prípadne ho nepustí k potrave, čím spečatí jeho ortieľ. Z hniezda už vyletí len jeden. Je to taký biblický kaino-ábelovský vzťah.
Čo sokol sťahovavý?
Ten dlho trpel v celej Európe najmä kvôli DDT, čo bol chemický prášok, používaný v poľnohospodárstve. Vďaka nemu sa mláďatká nedokázali dopracovať do bodu, že prerazia škrupinku vajíčka. Populáciu tohto druhu zachránili najmä umelé odchovy. Najkritickejšie to bolo v Nemecku, kde sa v 80. rokoch prepadla populácia z tritisíc hniezd na nejakých dvesto.
Aké dravce u nás žijú?
Začnime orlami – orol skalný, krikľavý, myšiakovitý a kráľovský. Tomu poslednému vyhovuje iba južná časť Slovenska. Hniezdi od Bratislavy až po Košice, ale len v spodnej časti krajiny. Spolu ich je asi 80 párov, pri Bratislave sú štyri, dokonca nejaké žijú aj priamo v hlavnom meste.
Ďalším druhom sú sokoly - rároh, sťahovavý, myšiar, lastovičiar, k tomu myšiaky – lesný, hrdzavý, v zime k nám zalieta aj myšiak severský. Potom tu žijú haja červená a tmavá, ale aj kane – močiarna, stepná, popolavá, sivá.
Okrem dravcov máme aj sovy – najväčšou je výr skalný, žijú tu však aj sova lesná, myšiarka ušatá, močiarna, plamienka driemavá, kuvik, kuvičok vrabčí a ďalšie.
Sova je dravec?
Oficiálne sa hovorí o dravcoch a sovách, ale aj sovy sú v podstate dravce, keďže sa živia lovom drobných zvierat.
Ako si dravce nahovárajú svojich partnerov?
Denné dravce pred samotnou reprodukciou začínajú takzvané svadobné lety, v rámci ktorých sa samička a samček zoznamujú. Deje sa tak vo februári až v marci.
Šantia na oblohe?
Neskutočne. Predvádzajú akrobatické piruety, zakvačia sa o nohy a rútia sa dole, akoby šli na smrť, v poslednom momente sa pustia a zase vyletia hore.
Neskôr prichádza samotná kopulácia a znášanie vajíčok. Orol skalný má zväčša dve vajíčka, ale ako som spomínal, v 99 percentách prípadov prežije len jeden. U sokolov býva od troch do päť vajíčok, pričom doba liahnutia je 32 dní, u orlov o niečo viac, až 45 dní. Myšiaky mávajú tak dve až štyri vajíčka.
Dôležitá informácia je, že spermie dravcov sú živé asi len dva mesiace po dvadsiatom februári. Preto treba vedieť, kedy presne dôjde k páreniu – napríklad u sokolov to musí byť minimálne 52 hodín predtým, než sa uvoľní vajíčko samičky do vajíčkovodu, inak tam spermia nedorazí a neoplodní ho.
Kto sedáva na vajíčkach? Samičky?
Najmä ony, ale občas sa striedajú so samčekmi. U sokolov sa tam vtedy drží teplota 37,2 stupňa. Na tridsiaty druhý deň sa vajíčko obvykle otvorí a vyliahne sa malý sokolík.
Čím si tú škrupinku prerazí? Zobáčikom?
Dravce majú pri liahnutí sa takú hrčku na zobáku, akýsi malinký zúbok, a ako vo vajíčku rastú, tlačia ním na škrupinku, až nakoniec praskne.
Ako často môžu mať potomkov?
Jedenkrát ročne, ale sokoly a orly majú aj takzvané náhradné znášky. Predstavte si, že si v prírode postavia hniezdo, nakladú vajíčka, sedia na nich, príde búrka a všetko im zlikviduje. Vtedy sa opätovne naštartuje celý proces a príde k náhradnej znáške. Tú inak bežne robíme aj vo voliérach.
Ako?
Máme u nás páry dravcov, ktoré si nakladú povedzme päť vajíčok. Nechám ich na nich sedieť 10 dní, potom im ich vezmem do liahne a ony si o 14 dní znesú nové.
Erotický salón pre dravce
V zajatí necháte páry kopulovať vo voliére, alebo ich inseminujete. Nie sú umelé liahne miešaním sa do zákonov prírody?
Ak párik kopuluje prirodzene, vajíčka im obvykle nechávame. V prírode sa však napríklad stáva, že sokoly sedia na vajíčkach a okolo lieta orol kráľovský. Toho neznášajú, lebo je to predátor. Keď ho zbadajú, začnú vrieskať a stane sa, že prudko vyskočia a vajíčko rozbijú, prípadne im vypadne z hniezda. V liahni to máme pod kontrolou, a teda je aj väčšia šanca na úspešný výsledok.
Neovplyvňuje ich však to, že po vyliahnutí sa nie sú s matkou?
Keď sa vyliahnu, prvé tri dni ich pinzetou kŕmim ja, a keď už držia zobáčiky hore a pýtajú si potravu, samičke vezmem z hniezda náhradnú znášku a podstrčím jej tie vyliahnuté. Ona ich už potom poctivo vychová.
Ako vlastne inseminujete samičky? Uspíte ich alebo nasilu?
Kdeže. (smiech) Samičku pripravujeme tak, že na ňu tokáme ústami. Vydávame zvuky typu „ačak ačak čak čak čak“, ktoré v prírode vydáva samček sokola. Tam sa to deje v hniezde. Keď samička zavolá samčeka, ten príde, začne sa ukláňať a tokať. My to ukláňanie často simulujeme rukou, samička sa na to chytí a vtedy jej pipetou vpravíme semeno do vajíčkovodu. Za odmenu dostane papať mäsko.
Ako odoberáte semeno tým samčekom?
Normálne. Masážou. (smiech)
Erotický salón pre dravce?
Asi tak. (smiech)
Orly v Kazachstane lovia vlky
Čo dávate žrať čerstvo vyliahnutým vtákom?
Mäso, sú to predsa dravce. Niekedy v 60. rokoch bola zažitá predstava, že dravce kŕmia mladé tak, že sa najskôr nažerú, potravu predtrávia a potom vydávia, aby sa mladé nažrali. Je to nezmysel, dravec chytí povedzme holuba a rovno ho trhá potomkom.
Čím sa v prírode živia orly?
Často chytajú mladé líšky, svište, ale aj holuby. Nie tak, že by ich naháňali za letu, ale holub sedí povedzme na špičke stromu, orol krúži vo výške a zrazu sa spustí dole. Ku koristi sa blíži tak, že kopíruje vrcholky lesa, teda horizont tak, aby ho nemohla zbadať. Sokol rároh má zase najradšej sysle, holuby a iné vtáky, myšiaky chytajú drobné hlodavce. Vedeli ste, že orla skalného používajú v Kazachstane na lov vlkov?
Veď býva menší ako orol kráľovský.
Lenže ten ani zďaleka nemá takú odvahu. Toho by ste nemohli použiť snáď ani na zajaca.
Ako môže uloviť vlka?
Tak, že ho zadrží. Jednoducho sa do neho zadrapí, a to stačí. V Kazachstane sú veľké pastviny, kde vlci páchajú škody na stádach, pričom sú dosť rafinovaní na to, aby k sebe nepustili lovca s puškou. Tí sa preto na koňoch ukrývajú v kopcovitých terénoch tak, aby ich vlci nevideli, a keď sa za nimi vydá orol, jednoducho cválajú za ním. Kým vlk bojuje s orlom, majú ho na lopate. Samozrejme, často to končí aj smrťou orla, keďže vlk nie je zajac.
Čím sa živia sovy?
Drobnými hlodavcami a vtáctvom, výr dokonca navštevuje cudzie hniezda. Je napríklad obrovským nepriateľom sokola sťahovavého. Premnoženie výrov by znamenalo redukciu sokolov, lebo v hniezdach by dokopy nič nenechali.
Z toho vyplýva, že dravce sú predátormi aj jeden voči druhému. Keby ste všetky, čo máte v sokoliarskom dvore, dali do jednej voliéry, tak sa vzájomne vykynožia?
Nepochybne. V prírode totiž majú šancu jeden druhému utiecť. Minule som videl, ako letel sokol sťahovavý, v nohách držal korisť, a pustili sa do neho dva myšiaky. Mal čo robiť, aby sa ich zbavil. Často korisť radšej pustí, aby si zachránil život. Pri bratislavskom Metre som raz v zime pozoroval tri sokoly rárohy, ktoré za normálnych okolností odlietavajú na juh. Bol tam totiž aj sokol myšiar. Len čo ulovil nejakú myšku, tie tri veľké sa do neho pustili, aby im korisť prenechal.
Aj dravce si partnerov vyberajú podľa výzoru
Vie sa, podľa čoho si sokol vyberá frajerku?
Má na to genetické predispozície – automaticky pozerá aj na vzhľad, aj na to, aký zvuk potenciálna frajerka vydáva.
To mi pripomína ľudí.
V tomto sú nám naozaj podobní. (smiech)
Ľudia sa však snažia sokolov aj krížiť. Kritici hovoria, že to ohrozuje prirodzenú populáciu, keďže by sa mohli spáriť s „čistými“ druhmi.
Nezmysel. Hybrid sokolov je obvykle neplodný. A keby aj bol plodný, nemá šancu nájsť si partnera, lebo nespĺňa kritériá sokolov v prírode. Spomínal som, že pozerajú aj na vzhľad. Predstavte si, že umelo skrížime sokola rároha so sokolom sťahovavým a mláďa uletí. Ak by si chcelo nájsť partnera v prírode, nemá šancu. Prirodzené druhy by ho vôbec neprijali.
Ale keby aj, lebo teoreticky je možné všetko, po dvoch generáciách by to bolo zase geneticky vyčistené. Keď už sme pri tom – čo dnes nie je hybrid? Jeden vedec uskutočnil v Nemecku testy a zistil, že sokol rároh, ktoré považujeme za čistý druh, je v skutočnosti hybridom sokola sťahovavého a sokola poľovníckeho.
Ako je to s partnerskou vernosťou dravcov?
Zväčša sú si verní, ostávajú spolu a tvoria rodinu, najmä orly. Dokážu spolu prežiť desaťročia. Ak jeden z páru uhynie, stáva sa, že nového partnera si už nenájdu. V podstate monogamné sú aj sokoly, dožívajú sa však menej – 15 až 20 rokov.
Čo ich ohrozuje?
Napríklad autá. Tie zrazia líšku alebo zajaca, oni sa tam dôjdu nažrať a ďalšie auto ich zabije vo chvíli, keď sa snažia vyletieť. Ohrozujú ich aj elektrické vedenia a veľké sklenené tabule. Myslia si, že je to voľná plocha, nabúrajú hlavou do skla, poškodia si mozgové centrum a po pár hodinách či dňoch uhynú.
Prejdime k sovám.
Malé sovičky sa dožívajú 10 až 15 rokov, výr aj dvakrát viac.
Rodičia občas deti strašia, že ak nebudú poslúchať, príde bubák a vezme ich. Výr skalný je po latinsky bubo bubo. Súvisí to spolu?
Áno. Ten výr je totiž pomerne veľký. Najradšej pritom lieta za šera – skoro ráno alebo neskoro večer. Ak kedysi osadníci sedeli večer pri ohni a preletel okolo, naozaj vyzeral ako nejaké strašidlo.
Ako si sovy prejavujú lásku?
Samček začína baliť samičku tak, že jej najskôr začne nosiť potravu. Ľudia si dávajú darčeky, oni jedlo. Pekné, nie? (smiech)
Časť ochranárov je prepojená na ministerstvo aj policajné prezídium
Funguje u nás to, že dravce z umelého odchovu sa vypúšťajú do voľnej prírody?
Bohužiaľ nie, hoci v mnohých krajinách sveta áno.
Dôvod?
Nefungujúca spolupráca s ochranármi. Existuje tu totiž istá skupina ľudí, ktorá z ochrany prírody ťaží peniaze a dotácie tým, že zavádza verejnosť nepravdivými informáciami.
Je smutné, že na Slovensku majú priamo pracovníci Štátnej ochrany prírody svoje vlastné občianske združenia, a sami sebe odporúčajú a schvaľujú rôzne ochranárske projekty. Logicky potom sami seba aj kontrolujú. Sú tiež úzko prepojení aj na Ministerstvo životného prostredia a policajné prezídium. Ide im len a len o peniaze.
Konkrétne?
Napríklad tvrdia, že vraj sú tu vo veľkom vykrádané hniezda.
Nebodaj to nie je pravda?
Samozrejme, že nie je. Podľa štatistiky boli za 40 rokov len dva také prípady, aj to boli Česi. Spravila sa však z toho bublina a dnes si plno ľudí myslí, že to je najväčší biznis na svete.
Lenže mne o vykrádaní hniezd hovorili aj poľovníci. Vymýšľali si?
Iste, že sa vykrádajú, ale určite nie masívne. Navyše sa to deje najmä kvôli tomu, že sú k tomu „ochranármi“ nabádaní práve tými nepravdivými informáciami.
Akými?
Ak niekde neuvážene poviete, že sokol má hodnotu povedzme 100-tisíc dolárov, niekto tú informáciu zachytí a uloží si ju v hlave. Keď potom také hniezdo objaví, hneď si myslí, že má zlatú baňu. Keď však chce dravca neskôr predať, zistí, že nemá šancu ani za sto dolárov. Vykrádanie hniezd teda existuje, ale sú za tým skôr neuvážené a nezmyselné tvrdenia rôznych ochranárskych občianskych združení. Dnes predsa nie je najmenší problém odchovať akéhokoľvek dravca. Chcete orlov skalných? Sťahovavých? Jastrabov? Kane? Čokoľvek, stačí si ich objednať a každý chovateľ vám ich pripraví.
Orol v garsónke? Na Slovensku je to možné
Čiže ak chcem mať doma orla, môžem si ho len tak kúpiť?
Samozrejme. Potrebujete akurát certifikát, respektíve potvrdenie CITES. Sme však na Slovensku, takže kým Čech ho získa za týždeň, Nemec na počkanie, my tak najskôr o šesť až sedem mesiacov.
K tomu sa ešte dostaneme. Čiže ak nejaký snob v rozmare zatúži mať doma kane a myšiaky, pre ktoré je prirodzená voľná príroda, pokojne si ich kúpi a nik nerieši, či ich netýra, či sa o ne vôbec dokáže správne starať?
V Nemecku a Rakúsku potrebujete ešte takzvané povolenie na držbu, čo má zabezpečiť, že dotyčný bude vedieť so živočíchom zaobchádzať a nie ho týrať. Ak si spraví povedzme sokoliarske skúšky, dá sa predpokladať, že o tom niečo vie. Na Slovensku je však zákon postavený tak, že nemusíte mať nič. Áno, teoreticky môže vzniknúť aj situácia, o akej hovoríte vy.
Ešte raz – ak dnes prídem za chovateľom, že chcem povedzme do garsónky orla kráľovského, predá mi ho, a nemusí skúmať, čo s ním urobím?
Samozrejme, zákon to nevyžaduje. Nebudete však môcť prevádzkovať sokoliarstvo, na to je iná legislatíva. Inak však neexistujú žiadne veľké obmedzenia.
Netrpia dravce v zajatí, hoci sú na sokoliarskom dvore? Netýrate ich tým, že im nohy priväzujete o povrazy?
Určite nie. Každý sokoliarsky dravec je totiž každý deň poctivo prelietavaný, aby si rozprúdil krv a udržiaval kondíciu, každý deň je zabezpečená hygiena klietok a dobrá strava. Ak by mu u nás bolo zle, kedykoľvek môže odletieť a nemáme šancu ho chytiť. Problém je v podstate len s jednou vecou – vtáky prirodzene vymieňajú svoje perie. Ak by sme ich púšťali bez prestávky, tento cyklus by trval pol roka, možno viac. Ak ho však na dva až tri mesiace od lietania odstavíme, prebehne to rýchlejšie.
Prečo?
Keď dravec lieta, nemôže zhadzovať pierka vo veľkom množstve, lebo ich potrebuje na samotné lietanie. Púšťa tak len jedno až dve, čo je málo. Ak však má dostatok potravy, vyhodí ich rýchlejšie a môžu mu narásť nové. Dokonalé operenie a ostré pazúry sú totiž základom prežitia dravcov ako takých. U menších dravcov sa perie obmieňa raz do roka, u orlov trvá celý cyklus až tri roky.
Žijú u nás aj supy?
Vo voľnej prírode nie, hoci k nám občas nejaké zaletia. Minule jedného chytili pri Nitre. Sup je trochu špecifický, vôbec neloví a živí sa len zdochlinami.
Ochranársky projekt za milióny likviduje sokoly
Vo dvore máte 60 dravcov. Dobrý biznis?
Robíme prehliadky a letové ukážky pre verejnosť, objednávajú si nás aj inde, ale z toho sa vyžiť nedá. Každý rok do toho investujem úspory z minulosti, sme zaťažení aj úverom, čiže ak to pôjde takto ďalej, zrejme pôjdeme do bankrotu. Naše dravce denne spotrebujú až 30 kilogramov mäsa. Na stravu pritom musíme dávať pozor, pretože sú mimoriadne náchylné na choroby.
Napríklad?
Najčastejšie sú asi problémy s trichomonádou, čo je vtáčí mor, veľmi nebezpečná je aspergilóza, čo je zase pleseň. Jej rozmnožovaniu inak tiež pomohli takzvaní „ochranári“ prírody.
Prosím?
Sokolom rárohom za ťažké milióny vymysleli projekt, v rámci ktorého im stavali búdky na elektrických stĺpoch. Vraj preto, lebo všade sú holoruby a nemajú kde hniezdiť. Priestoru na hniezdenie pritom majú koľko chcú, stačí sa pozrieť na Malé Karpaty. Biznis je však biznis, a tak im vyrobili drevené búdy na elektrických stĺpoch. Sokolov tým v podstate učili, že elektrina, ktoré je pre ne v skutočnosti nebezpečná, môže byť ich domovinou.
V prírode je to tak, že dravec si spraví hniezdo na strome alebo na skalnej plošine. Dážď ho umýva, vietor vysušuje, slnko vypaľuje. Napadlo by vám potom spraviť drevenú búdu na stĺpe, ktorú nemáte ako čistiť a nechať sokolov v prítmí, vlhku, prípadne v šialenej teplote? Veď ak je vonku 30 stupňov, v búdke majú 60 a malé sokolíky tam len tak pachtia. Z takéhoto projektu zdravé vtáky nikdy nevyrastú. Pleseň ako aspergila má totiž najradšej práve vlhko a málo svetla. Ochranári jej vtedy vytvorili ideálne prostredie.
Na ohlupovanie verejnosti im potom stačí, že mláďatá vyletia z hniezda, okrúžkujú ich a ukážu sa v médiách, ale akosi zamlčujú, že po piatich mesiacoch tie sokoly umierajú, lebo majú aspergilu na pľúcach. Úlohou má byť v prvom rade ochrana prirodzeného prostredia a moja otázke preto znie - je búda pre sokola rároha na elektrickom stĺpe prirodzené prostredie?
Silne pochybujem, že by o tom ochranári nevedeli. Nekrivdíte im?
Videl som pitvy. Mali na pľúcach plesne veľké ako palec. Reálne sa len spraví veľká bublina, že mladé vyleteli z tých búdok, ale už nikto nevidí, že o pár mesiacov kvôli chorobe zoslabnú, padnú a zožerie ich líška, prípadne rovno zdochnú.
Biznis s predajom dravcov? Vďaka byrokracii sme 100 rokov za opicami
Hovoríte, že sokoliarstvo je stratový biznis. Prehliadkami pre verejnosť si možno nezarobíte, ale veď dravce aj predávate.
Náš dvor by si naozaj vedel prilepšiť predajom, keby sa tu na to dali dostatočne rýchlo vybaviť doklady. Aj teraz tu máme mladé na predaj, ale nemôžeme tak urobiť, lebo nemajú papiere.
Na čom to stojí?
Sme síce členmi EÚ, ale v chovateľskom obchodovaní sme sto rokov za opicami. V krajinách EÚ môžete odchovať mláďa, a ak má 12 dní, dostane oficiálny krúžok, teda označenie podľa európskych noriem. Zavoláme príslušného pracovníka, ten o tom napíše potvrdenie, a keď nožička dravca o pár dní dorastie, krúžok už nie je manipulovateľný. Práve on je základným podkladom na to, aby sme si mohli podať žiadosť na vystavenie certifikátu, čiže potvrdenia CITES.
V celom procese však funguje iks byrokratických procesov, deje sa to cez viaceré úrady, pričom na každý krok majú 30 dní. Výsledkom je, že certifikát dostaneme po niekoľkých mesiacoch, keď už je to mláďa nepredajné. Dodnes nemám papiere na minuloročné dravce. Ako ich mám teda predávať? Zaplatíte kolky, všetko riadne urobíte a nič. Toto je Slovensko.
Tak to máte solídne podmienky pre čierny trh s dravcami, nie?
Určite nie. Čierny trh môže fungovať len v štáte, kde sa to dá potom zlegalizovať, respektíve kde si na dravca dodatočne vybavíte papiere. V EÚ taký štát nie je.
Tu sa dajú vybaviť onakvejšie nelegálne veci, nieto obyčajné papiere.
Neoplatí sa to finančne. Ak sa nový Mercedes v predajni automobilov oficiálne predáva za 100-tisíc eur, za koľko vám asi tak zlodej predá kradnutý? Za zlomok ceny. A tak by to bolo aj s vtákmi. Zbytočne tu ochranári hovoria, že niekto predáva sokoly rárohy za 100-tisíc eur, a preto je pre niekoho lákavé kradnúť ich z prírody, keď tie s papiermi sa na burzách reálne predávajú za 200 až 500 eur. Taký orol skalný má vyššiu cenu, ide od dvoch až troch tisíc eur vyššie podľa toho, či ide o samčeka alebo samičku a podobne, ale ceny, ktoré uvádzajú ochranári, sú nezmyslom. Ak by sme teda chceli normálne zarábať, musel by sa zmeniť systém tak, aby sme certifikát na predaj dravca dostali v priebehu pár dní ako na západe, nie čakať mesiace či roky.
Z dôvodu objektivity sme rovnaký priestor na rozhovor ponúkli aj ochranárom. Rozhovor sa uskutočnil a spolu s veľkou reportážou na túto tému ho publikujeme v priebehu niekoľkých týždňov.
Rozhovor bol autorizovaný, Anton Moravčík v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: redakcia
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
