Slovensko má nový trestný čin. Je ním sliedenie s detektorom.
BRATISLAVA. Je sobota ráno, slnečno. Do starostlivo vytypovaných lokalít vyrážajú hľadači pokladov, ktorí si podľa prístroja v ruke hovoria detektoristi alebo slangovo aj mrcasníci. Termín vznikol skrátením výrazu „mrhanie časom“, za ktoré ich aktivitu mnohí považujú.
Neplatí to však pre štát, ktorý ich koníček nevníma tak romanticky a od septembra im hrozí rokom až desiatimi za mrežami. Toľko môžu dostať tí, ktorí hľadajú, vykopávajú, premiestňujú alebo prechovávajú archeologický nález.
Tým je podľa zákona akákoľvek vec dokladujúca život človeka od najstarších čias do roku 1918 a pri vojenskom výstroji až do roku 1946.
Výpredaj dedičstva
„Nelegálna archeológia je zásadným problémom už viac ako dve desaťročia. Budovaním nelegálnych zbierok a ich odpredajom do zahraničia Slovensko prišlo o nevyčísliteľné kultúrne hodnoty,“ vraví hovorkyňa ministerstva kultúry Eva Chudinová.
Do cudziny sa tak podľa úradov dostalo aj niekoľko stoviek zlatých a strieborných pokladov alebo zbierok bronzových a železných nástrojov.
Ešte horšie je podľa pamiatkarov ničenie samotných nálezísk. „Detektoristi bez znalosti terénu a problematiky archeologického výskumu vyzdvihujú nálezy nešetrne, vytrhávajúc ich pritom z pôvodných nálezových situácií a kontextov,“ hovorí Renáta Glaser-Opitzová z Pamiatkového úradu.
Súvislosti, v akých sa nález našiel, sú totiž pre pochopenie koreňov často dôležitejšie ako samotný nález.
Niektorí archeológovia i numizmatici však upozorňujú, že prísne postihy môžu viesť k ešte väčším ujmám na kultúrnom dedičstve. Časť detektoristov s nimi totiž spolupracovala a cenné nálezy im priniesla alebo poskytla aspoň na zdokumentovanie.
Rodinné zbierky z eneolitu
„Bolo to na hrane zákona,“ priznáva jeden z archeológov, ktorý nechce byť menovaný. Vyhľadávanie nálezov detektorom bolo protizákonné i doteraz, pokiaľ sa však nerobilo na archeologických náleziskách, išlo len o priestupok.
A nad tým v záujme záchrany pamiatok odborníci často privierali oči, tváriac sa, že ide o vzácnosti zo starých rodinných zbierok.
„Čo je lepšie, nechať cenné nálezy odísť do cudziny, alebo ich zničiť vo vlhkých pivniciach? Keby sme boli moralisti a nahlásili to, už nám nič nedonesú,“ vraví múzejník.
Podobný názor má aj detektorista, ktorý do múzeí roky zadarmo nosil nálezy spod pluhov traktorov a ďalších hľadačov presviedčal, aby cennosti nechali archeológov aspoň zdokumentovať.
„Zachránili sme džbán plný sekaného striebra z 12. storočia alebo poklad s keltskými mincami, ktoré skončili v múzeách. Teraz pôjdu rovno za priekupníkmi,“ obáva sa.
Ministerstvo kultúry nesúhlasí. „Je pravda, že časť amatérskych hľadačov spolupracovala s odborníkmi, ktorí zdokumentovali nelegálne nájdený nález. Tým sa však len zvyšovala cena artefaktu na čiernom trhu,“ vraví Chudinová.
Za nález môže prísť väzenie
znehodnocovanie archeologického dedičstva dosiahlo na Slovensku podľa ministerstva spravodlivosti masový charakter, vrátane činnosti organizovaných skupín.
na Slovensku pôsobia podľa odhadov ministerstva kultúry tisíce detektoristov.
podstatnú časť z nich tvoria hľadači zbraní z obdobia svetových vojen.
časy veľkých nálezov po 20 rokoch hľadania s detektormi sa už aj podľa detektoristov skončili.
kým doteraz bolo trestné vykonávať bez povolenia archeologický výskum a kopať na území s archeologickými nálezmi, po novom je trestné neoprávnene hľadať, vykopávať, premiestňovať alebo prechovávať archeologický nález.
archeologický nález je vec, ktorá je dokladom o živote človeka a jeho činnosti od najstarších čias do roku 1918 a našla sa v zemi, na povrchu alebo pod vodou.
archeologickým nálezom je tiež nájdená zbraň, munícia, súčasť uniformy, vojenský výstroj alebo iný vojenský materiál, ktorý pochádza spred roku 1946.
používať na hľadanie detektor bol priestupok, za ktorý hrozila pokuta, dnes je to trestný čin so sadzbou jeden až päť rokov.
päť až desať rokov hrozí za vyhľadávanie nálezov vo veľkom rozsahu alebo v organizovanej skupine.
trestné je aj prechovávať archeologický nález, ministerstvo kultúry však tvrdí, že novela nie je retroaktívna.
ľudia, ktorí náhodne narazia na archeologický nález, by s ním nemali manipulovať, majú ho oznámiť krajskému pamiatkovému úradu.
Briti sa naučili s hľadačmi pokladov žiť
O rôznych prístupoch k hľadačom pokladov hovorí kurátor Slovenského národného múzea MICHAL PÍREK.
Ako vnímate sprísnenie trestov za vyhľadávanie nálezov?
„Je to najhorší smer, akým sme sa mohli vybrať. Takto majú nastavenú pamiatkovú ochranu napríklad Turci, ale existujú aj úplne opačné prístupy, napríklad vo Veľkej Británii. Ani náš doterajší model nebol vyhovujúci, ale teraz sme sa posunuli do extrému.“
Nezamedzí sa drancovaniu nálezísk?
„Neobhajujem hľadačov. Ak niekto ničí archeologické lokality, je z nášho pohľadu škodná a treba mu klepnúť po prstoch. Ale tento zákon detektoristov nezastaví, akurát sa ich činnosť ešte viac posunie smerom k organizovaným gangom a priekupníctvu. Mali by sme sa skôr snažiť dostať ich na svoju stranu.“
Mali by sme privierať oči?
„Tento zákon hádže všetkých detektoristov do jedného vreca. Na Slovensku ich pôsobia tisíce a mnohí to naozaj robia len pre zisk. Ale je tu aj veľká skupina milovníkov histórie a lokálpatriotov, ktorí sa snažia archeologické nálezy zachrániť pred zničením, napríklad pred poľnohospodárskymi strojmi a tí s archeológmi spolupracujú. Viacero lokalít sa našlo vďaka nim. Toto absolútne zanikne.“
Dozvedia sa archeológovia o cenných nálezoch?
„Priamo za nimi hľadači zväčša nechodia, je to uzavretá komunita, ale mnohí archeológovia majú sieť informátorov, ktorí im dajú avízo, aby niektoré veci nezmizli na čiernom trhu. Ani to už nebude.“
Vykupujú múzeá nálezy?
„Priamo múzeá nie. Keď sa k niečomu dostaneme, dáva sa to akvizičnej komisii ministerstva kultúry na schválenie.“
Ako by sa dalo zachrániť viac?
„Briti mali podobne represívne zákony ako my, vláda však zistila, že obchodovanie s kultúrnym dedičstvom je napriek tomu na vzostupe. Prijali preto zákon umožňujúci hľadanie nálezov mimo archeologických lokalít, ktoré musia byť vyznačené tabuľou. Stačí súhlas vlastníka pozemku, s ktorým sa potom nálezca aj delí o odmenu, ak štát usúdi, že chce nález odkúpiť. Každý nález je však hľadač povinný oznámiť a ak ho štát neodkúpi, aspoň ho riadne zdokumentuje vrátane lokality. Výsledok vidíme v televízii – tu sa našiel meč z doby bronzovej, tam zasa šperky zo šiesteho storočia. A to všetko pod dohľadom archeológov."
