Kde nestačil štát chrániť prírodu, zasiahli jednotlivci a tretí sektor.
ILUSTRAČNÉ FOTO – ĽUBOŠ PILC
ého prostredia vstupujú a ovplyvňujú ho predovšetkým iné subjekty. Takouto optikou sa treba pozerať aj na kapitolu programového vyhlásenia vlády M. Dzurindu s názvom Životné prostredie, v ktorej sa hneď v úvode správne konštatuje, že starostlivosť o životné prostredie sa musí stať integrálnou súčasťou každej sféry spoločenského života.
Predsavzatia a ich naplňovanie
V prvých rokoch pôsobenia tejto vlády sa termíny predloženia návrhov nových environmentálnych právnych noriem zvykli presúvať z roka na rok. Posledný rok sa však aj vo sfére životného prostredia niesol v znamení zákonodarnej ofenzívy a počet novoprijatých zákonov je úctyhodný, porovnateľný jedine s porevolučnými rokmi 1990-1992. Ústredným motívom a katalyzátorom prijímania nových environmentálnych právnych noriem bola aproximácia nášho právneho poriadku s právnym poriadkom EÚ. Kvalita a účinnosť novoprijatých zákonov, resp. noviel by si zaslúžila osobitné hodnotenie. Celkovo v tomto smere prevládli pozitíva nad negatívami. Obrovským problémom však naďalej zostáva uplatňovanie či vynucovanie environmentálneho práva v praxi.
Vláda sľubovala presadzovať aj ekologizáciu odvetvových právnych nástrojov, najmä v rámci zákonov o lesoch, poľovníctve, rybárstve, pôde, využití nerastného bohatstva a pod. Na inom mieste programového vyhlásenia sa uvádza, že environmentálna politika sa výraznou mierou zameria na ekologizáciu priemyselných a ostatných hospodárskych odvetví, ako aj miestneho hospodárstva. Odhliadnuc od nevhodného použitia pojmu ekologizácia išlo o mimoriadne dôležitý záväzok, plne harmonický s prioritami EÚ. Žiaľ, vedenia ostatných rezortov, najmä pôdohospodárstva, neboli – mierne povedané – priaznivcami ekologizácie a ministerstvo životného prostredia im zväčša nedokázalo účinne oponovať.
Vláda sa tiež zaviazala dôslednejšie uplatňovať zákon o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (EIA), najmä jeho ustanovenia o environmentálnom posudzovaní hospodárskych rozvojových koncepcií, územných plánov a vybraných právnych predpisov. Vyhláška o uplatňovaní paragrafu 35 zákona o EIA, týkajúceho sa takéhoto strategického hodnotenia, však nebola dosiaľ prijatá, hoci jej riadne zoponovaný návrh leží na ministerstve od roku 1996!!! Nepodarilo sa tiež obnoviť sľubovanú nezávislosť osobitnej štátnej správy pre životné prostredie.
Ako sa ďalej uvádza v programovom vyhlásení, znečisťovanie ovzdušia sa bude znižovať najmä podporou plynofikácie, väčším využitím obnoviteľných zdrojov, ekologizáciou verejnej dopravy a tiež využitím nástrojov cenovej, daňovej a dotačnej politiky. Zároveň sa sľubuje výrazné zvýšenie účinnosti zákona o ochrane ovzdušia jeho novelizáciou. S výnimkou plynofikácie sme sa s realizáciou ostatných zámerov prakticky nestretli a keď, tak len na papieri. Zároveň však treba pripomenúť, že hlavným vinníkom nie je ministerstvo životného prostredia. Práve s ochranou ovzdušia sa spája hneď prvé legislatívne fiasko vlády a ministerstva – s účinnosťou od 1. januára 1999 bola prijatá taká novela zákona o ovzduší, ktorá umožňuje znečisťovanie ovzdušia nad prípustnú normu na ďalších osem rokov.
Rastúci deficit prostriedkov
Prehlboval sa deficit prostriedkov vo sfére životného prostredia, podiel environmentálnych výdavkov poklesol v roku 1999 na historické minimum 0,25 percenta z HDP. Na druhej strane rástol hlad po štátnych dotáciách a iných formách zvýhodnenia aktivít poškodzujúcich životné prostredie, najmä v rezorte pôdohospodárstva a hospodárstva. Prispelo k tomu aj ignorovanie zákonnej povinnosti podrobiť návrh zákona o štátnom rozpočte posúdeniu jeho možných dopadov na životné prostredie.
Diskutabilné bolo aj zrušenie Štátneho fondu životného prostredia, ktorý bol v mestách a obciach vnímaný ako rozhodujúci podporný zdroj na budovanie environmentálnej infraštruktúry, a ktorý v prípade účinného uvedenia jeho tzv. obratovej časti do života mohol dokonca svoj pozitívny dosah zniekoľkonásobiť bez zvýšenia nárokov na štátny rozpočet.
Napriek prijatiu návrhu na nový spôsob financovania vo sfére životného prostredia sa veľa nového v tejto oblasti nestalo. Vari najviac však chýbalo rozpracovanie a uplatňovanie nástrojov environmentálnej ekonomiky, ktoré by boli zvýhodňovali environmentálne prospešné či neškodlivé aktivity pred tými opačnými. Preto tie opačné aj naďalej logicky prevládali.
V programovom vyhlásení sa píše aj o podpore minimalizácie znečisťovania vôd a postupného napájania obyvateľstva na kanalizáciu a systém čistenia odpadových vôd. Rozširovanie kanalizačnej a vodovodnej siete sa však posledných rokoch skôr spomalilo než zrýchlilo, a to napriek tomu, že práve zaostávanie v tejto oblasti si vynútilo jedno z najdlhších prechodných období v rámci kapitol predvstupového procesu.
Na druhej strane treba konštatovať, že konečne bola prijatá veľká novela takmer tridsať rokov starého zákona o vodách a pri ministerstve vznikol poradný orgán pre integrovaný manažment povodí. Boom budovania veľkých priehrad utíchol a po prvý raz od roku 1992 sa vzniesla vlna oficiálnej kritiky aj na dlho tabuizované a glorifikované vodné dielo Gabčíkovo.
Ochrana prírody naďalej popoluškou
Vláda sľúbila zlepšenie starostlivosti o chránené územia a dobudovanie ich ucelenej siete. Skutočne pribudli dva národné parky a vznikla centrálna odborná organizácia Štátna ochrana prírody, ale miera zlepšenia stavu aj tu zaostáva za očakávaniami. Veľkým sklamaním je v tejto súvislosti aj skutočnosť, že ministerstvu sa nepodarilo dosiahnuť, aby správa Tatranského národného parku prešla do jeho kompetencie, do ktorej ochrana prírody, a teda aj národných parkov, podľa kompetenčného zákona patrí.
Vari najmenej vláda dodržala záväzok venovať pozornosť ochrane parkov a ostatnej zelene v sídlach. Ak niekto venoval pozornosť parkom, tak to boli investori, ktorí v parkoch videli potenciálne stavebné pozemky. Ostatná mestská zeleň mizla v uplynulom období ako sneh na jarnom slnku.
Vláda sľubovala aj komplexné dobudovanie Slovenskej inšpekcie životného prostredia pre všetky úseky starostlivosti o životné prostredie. Prínosom v tomto smere malo byť najmä zriadenie stavebnej inšpekcie. Tá skutočne aj vznikla, veľmi však o nej nepočuť, kým nelegálnych či pololegálnych stavieb skôr pribúda, než ubúda.
Ministerstvo – tretí sektor – verejnosť
Ministerstvo životného prostredia pod vedením súčasného ministra a štátnej tajomníčky malo určite lepší vzťah k mimovládnym organizáciám i verejnosti než ich predchodcovia. Často sa však zdalo, že sa tak deje len preto, že sa to patrí. Chýbal aktívny záujem o názory, informácie a zistenia mimovládnych organizácií – tak, ako k tomu vyzýva aj najznámejší dokument Summitu Zeme spred desiatich rokov – Agenda 21, ku ktorému sa Slovensko hlási. Pritom zo vzájomnej spolupráce (napríklad pri zákone o odpadoch, obaloch, geneticky modifikovaných organizmoch, ochrane prírody a krajiny, alebo pri príprave Národnej stratégie trvalo udržateľného rozvoja) mali z toho úžitok obe strany, ale najmä životné prostredie i celá slovenská spoločnosť (snáď s výnimkou lobistických skupín s opačnými záujmami).
Trestuhodným zlyhaním vlády v tejto oblasti je, že nedokázala využiť ani náhradný termín na pripojenie sa k Aarhuskému dohovoru EHK OSN o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacích procesoch a o prístupe k spravodlivosti v environmentálnych záležitostiach. Tým sme sa v tejto citlivej oblasti zaradili k najzaostalejším krajinám starého kontinentu. Následne sa zásady tohto dohovoru nepremietli ani do takých dôležitých právnych noriem, ako je nový zákon o vodách.
Tak trochu premárnená príležitosť
Ministrovi životného prostredia Lászlóovi Miklósovi sa darilo úspešne vyhýbať verejným polemikám, parlament sa ani raz nezaoberal jeho odvolaním a celkovo patril medzi najmenej škandalizovaných členov vlády. Otázne však je, či za túto nadštandardnú nekonfliktnosť neplatila privysokú daň príroda krajiny, životné prostredie, autorita rezortu a zásadovosť.
Celkovo možno povedať, že pokiaľ sme mali veľmi triezve a umiernené očakávania, potom nás činnosť ministerstva životného prostredia a jeho vedenia nesklamali. V mnohých prípadoch sme ministerstvo životného prostredia vnímali ako akéhosi jednookého kráľa medzi slepými – nielen vo vzťahu k životnému prostrediu či k uplatňovaniu koncepcie trvalej udržateľnosti, ale aj vo vzťahu k tretiemu sektoru. Ministerstvo i jeho šéf však mali v potenciálnej partnerskej spolupráci s vedecko-výskumnou sférou i mimovládnym ochranárskym sektorom ojedinelú šancu prekročiť svoj tieň a prispieť k tvorbe pozitívnej vízie zmysluplného ústredného orgánu štátnej správy a jeho osvieteného šéfa. To sa, žiaľ, nestalo.
x
© Inštitút pre verejné otázky
Autor: KATARÍNA ADAMICOVÁ(Autorka je vysokoškolskou pedagogičkou)
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
