obyvateľstvo na zodpovednú účasť na voľbách. Dôvod, pre ktorý sa vyjadrenia západných politikov s pribúdajúcim časom množia, je jednoduchý. Slovensko stojí zoči-voči riziku najväčšieho politického neúspechu tohto desaťročia (ak nie viacerých desaťročí) - a Slováci o tom stále očividne nevedia. Je len seriózne, ak nás vopred varujú, že SR prijmú do NATO a EÚ len s demokratickou vládou - bez účasti tých, čo si od nich v rokoch 1994 až 1998 za nedemokratické praktiky vykoledovali žltú kartu v podobe demaršov a červenú v podobe nášho vylúčenia z prvej vlny rozširovania aliancie. Hoci forma odkazu je niekedy diplomatickejšia, inokedy jasnejšia, zmysel sa nemení: vo voľbách si môžeme zvoliť, koho chceme, ale v prípade návratu valcovačov demokracie k moci nás naozaj do demokratických spoločenstiev nezoberú.
Hrozba dôsledkov druhej sebadiskvalifikácie môže byť fatálna, zvlášť ak do únie prijmú našich susedov, ktorí už sú v NATO - Česko, Poľsko a Maďarsko. Odhliadnuc od medzinárodnopolitických a bezpečnostných aspektov, ako aj zhoršených podmienok na budovanie demokratických inštitúcií, by mala izolácia aj významné ekonomické dôsledky. Už dnes podnikatelia, ktorí majú v úmysle dlhodobo investovať, preferujú ostatné krajiny V4 pred Slovenskom. Z hľadiska perspektívneho investora je dôležité, aby v zásade vedel odhadnúť budúci vývoj krajiny, ktorú si vyberie. Aké záruky stability bude dávať izolované Slovensko, uzavreté medzi dvomi veľkými susedmi (Ukrajinou a EÚ), rozhádané a neschopné pohnúť sa od riešenia fundamentálnych otázok demokracie k zapájaniu sa do európskej spolupráce? Ak by sme sa riadili heslom „najprv dobehnime úniu ekonomicky a potom vstúpme“, nikdy sa do nej nedostaneme.
Signály z medzinárodnej politiky však naznačujú, že v prípade nášho zlyhania v septembri sa ďalšia šanca na integráciu nemusí dlhé roky opakovať. Napriek tomu jediným legitímnym arbitrom v spore „návrat izolacionizmu vs. integrácia do NATO a EÚ“ sú slovenskí voliči. Ak sa vo voľbách rozhodnú radšej pre Mečiara, bude to legitímne rozhodnutie tejto krajiny. Máme naň právo, aj keď zaň potom, prirodzene, musíme niesť následky. Horšie by bolo, ak by si väčšina Slovákov želala integráciu, ale neprejavili by svoj názor vo voľbách a nechali tak rozhodovanie na disciplinovaných voličov radikálnych strán. Preto je nesmierne dôležité, aby sa na kľúčových voľbách zúčastnilo, pokiaľ možno, čo najviac občanov a tým aktívne prispeli k tomu, aby sme mohli získať členstvo v únii a aliancii. Okrem zahraničných hostí to prízvukujú aj domáci politici, prezident, cirkev a mimovládne organizácie. Predseda Európskeho parlamentu Pat Cox to nedávno vyjadril azda najvýstižnejšie. Hlasy zo zahraničia nám nechcú hovoriť, koho voliť, ale odporúčajú, aby sa občania dostavili k volebným urnám v čo najvyššom počte. Ak drvivá väčšina občanov deklaruje podporu nášmu členstvu v Európskej únii, musí niečo pre to aj urobiť. Pokrok, aký táto krajina za posledné štyri roky urobila, je v zahraničí uznávaný, ale na zisk euroobčianstva je potrebné rozhodnúť sa. Vo voľbách teda pôjde najprv o to, či zvíťazí rozčarovanie z nedokonalej politiky nad zodpovednosťou voličov, ale aj o to, či si vyberieme spoluprácu v spoločnej Európe, alebo neistú izoláciu známu z čias valcovačov demokracie. Politici, ktorí vládli v rokoch 1994 až 1998, nie sú pre demokratický svet prijateľní a dôveryhodní a niet sa čomu čudovať. Ak Slováci robia radi hrubé čiary za minulosťou, členovia vyspelej Európy takýto zhovievavý postoj k minulosti nemajú. Máme plné právo a dokonca povinnosť snažiť sa v spolupráci so štátmi V4 vynegociovať čo najlepšie vstupné podmienky členstva v EÚ. Ale s bývalou vládnou trojkou Mečiar - Ľupták - Slota nikto nechcel ani len rokovať a návrat podobnej vlády môže byť pre zmenu hrubou čiarou pred budúcnosťou Slovenska.
Autor: PETER NOVOTNÝDANIEL FORGÁCS(Autori pracujú v treťom sektore)

Beata
Balogová
