Najviditeľnejšie sú práve tieto vonkajšie prejavy - veľké meče, palcáty, brnenia, krúžkové košele, helmy, kožušiny či stanový tábor... To však nie je všetko. Záľuba v stredovekom štýle života je pre týchto ľudí vášňou. Niektorí sa síce z úlohy bojovníka vyzlečú, iní sa však snažia zachovávať rytierske zásady aj v civilnom živote.
Rudolf a Otakar
Je horúci augustový víkend. K dolnorakúskej dedinke Jedenspeigen sa zbiehajú stovky áut. Ich posádky sa usadia na balíky slamy na poli. Čakajú tu na jedno veľké predstavenie. V tomto jednorazovom amfiteátri sa tak ako každý rok odohrá bitka.
V blízkosti tohto miesta, asi kilometer od slovenskej hranice, sa v roku 1278 odohralo jedno z najdôležitejších stredoeurópskych stredovekých stretnutí. V Bitke na Moravskom poli zvíťazil rímsky kráľ Rudolf I. Habsburský nad českým kráľom Přemyslom Otakarom II. a zaistil tak svojmu rodu dedičné právo na rakúske oblasti.
O 733 rokov neskôr je tu o poznanie príjemnejšie. Namiesto tisícok obetí (mnohí českí vojaci sa utopili pri ústupe v rieke Morave) tu bojovníci smrť len predstierajú.
V nedeľu krátko poobede sa začína možno najfotogenickejšia časť rytierskeho festivalu. Do arény prichádza na koňoch osem bojovníkov – Rudolf (za búrlivého potlesku), Otakar (za nesúhlasného bučania) a ich rytieri.
Oblečení v ťažkých mundúroch, drôtených košeliach a s prilbami na hlave absolvujú niekoľko disciplín – napríklad šerm, zrážanie prílb, hon na líšku, útok na točiaci sa terč či duel na koňoch. Trochu to pripomína wrestling, ale na toto sa dá pozerať.
Hlavne autenticky
Hoci odev niektorých rytierov viac ako stredovek pripomínal postavičky z fantasy filmov, v Jedenspeigene, na rozdiel od mnohých našich hradných slávností, dbali na autenticitu.
V stánkoch s občerstvením predávali ľudia oblečení do konopných odevov. Na rozdiel od podobných akcií u nás, sa tu nepredávalo nič farebné a nič plastové, ale v podstate len veci, ktoré sa dali vyrobiť a kúpiť aj pred sedemsto rokmi. Autenticita šla do najmenších detailov – v inštrukciách návštevníkom sa písalo, že lepšie ako piť z plastovej fľaše bude, keď si na mieste požičajú krígle. A dokonca aj smetné koše boli obalené vrecovinou.
K tejto dokonalosti sa u nás azda najviac blíži Festival stredovekého života, ktorý sa uskutočnil začiatkom augusta na hrade Červený Kameň, kde sa návštevníci mohli zoznámiť s historickými tábormi, vybavením, remeslami a kuchyňou.
Problémom bolo to, že niektorí „účinkujúci“ (medzi ktorých počítame v tomto prípade aj stánkarov) dali prednosť krátkym tričkám a šľapkám a celú slávnosť zaklincovala laserová UV show.
Hoci na Slovensku ešte máme čo doháňať, so západnými rytierskymi slávnosťami nás spája to najdôležitejšie – ľudia, ktorí sú ochotní na nich vystupovať.
Hrdina a vzor
Našťastie, nadšencov pre stredovek nie je málo. Stránka serm.sk uvádza takmer sedem desiatok skupín z celého Slovenska, ktoré sa zaoberajú bojovým umením od starovekého Grécka cez vrcholný stredovek až po barok a rokoko.
Jednou zo skupín, ktorá sa zaoberá obdobím gotiky, hradov a rytierov, je Rád svätého Galahada. Hoci názov odkazuje na anglické artušovské legendy, skupina sa nesnaží napodobňovať rytierov Okrúhleho stola. Ich vzor je reálny – bojový a špitálnický Rád nemeckých rytierov.
Na svojej webovej stránke píšu, že pri zrode skupiny v roku 1994 „stála malá skupinka nadšencov, ktorá si pod pojmom stredovek nepredstavovala len obdobie temna, fanatických vojen a hladomorov, ale aj neuveriteľne zaujímavé obdobie v živote Európy, ktoré položilo základy súčasnej západnej kultúry a civilizácie“.
Desať rokov po vzniku sa k skupine pridal aj Michal Bažalík. Dnes vysvetľuje: „Človeka to musí veľmi baviť, inak sa to robiť nedá. Ja v tomto hobby nachádzam viac ako len šerm. V európskej mentalite je rytier hrdinom a vzorom.“
Vlastnoručne
Rád svätého Galahada tvoria asi dve desiatky ľudí. Ide zväčša o dvadsiatnikov, ale nedávno medzi seba prijali aj niekoľko tínedžerov. Skupina sa zaoberá šermom, divadlom či ukážkami stredovekého táborenia. Jednotka Rádu nemeckých rytierov vystupuje v sprievodoch a bitkách.
Kostýmami, výbavou či šermom sa nadšenci snažia čo najvernejšie rekonštruovať život v strednej a západnej Európe a v latinských štátoch na Blízkom východe v období približne od polovice 13. do začiatku 14. storočia. Časť skupiny, ktorú boj až tak nebaví, sa zaoberá remeslami.
Je to dôležité, lebo kostýmy si robia sami. Kým napríklad skupiny vojenskej histórie, ktoré sa zaoberajú druhou svetovou vojnou, majú veľkú časť zbraní a výstroja zachovanú z tohto obdobia, stredovekí šermiari sa na prehľadávanie starých povál a sondovanie s detektorom kovov spoľahnúť nemôžu.
Rytieri si vyrábajú nielen košele a prešívané oblečenie, ale dokonca aj dvadsaťkilogramové krúžkové brnenie, ktoré by vraj malo odolať nielen vystrelenému šípu, ale aj ostrej sekere.
Okrem tejto zbrane (Michal Bažalík priznáva, že ich sekery sú pre istotu veľmi tupé) používa skupina aj štíty, šable, oštepy, palcáty a hlavne jedenapolručné meče. Tie si však nedokážu vyrobiť sami: „Máme ich od rôznych kováčov. Niektorí sa vyslovene venujú len replikám starých zbraní.“
Živá história
Hoci sa nám to môže zdať zvláštne, Rád svätého Galahada nepatrí medzi najortodoxnejších vyznávačov autenticity. Skupina nepohrdne ani šijacím strojom: „Pre nás je dôležité, aby kostým vyzeral historicky, aby bol zo správneho materiálu, ale keď zošijeme švy na stroji, neprekáža nám to. Ide najmä o to, aby sa to dalo používať.“
S týmto postojom by napríklad v skupine Templári z hradu Bagras nikto neuspel. Táto skupina sa snaží čo najvernejšie napodobňovať bojový rád zo severnej Palestíny a presadzuje myšlienku living history – živej histórie. Na výrobu kostýmov preto používa vlnu a ľan a pôvodné výrobné techniky.
Ako templárska jednotka taktiež dodržiava mníšske reguly. Teda aspoň v tej oblasti, ktorá určuje, čo sa smie a čo sa nesmie obliekať a svojim členom napríklad odporúča preferovať nitované krúžkové košele pred spájanými, ktoré sa v minulosti vyskytovali len zriedka. Living history vraj u templárov nie je len otázkou vybavenia a materiálov:
„Počas akcií sa v rámci tábora snažíme správať podľa templárskych regúl. Dodržiavame hierarchické rozdelenie a zvyky. Každý člen v jednotke má svoje postavenie a podľa toho sa snaží správať a tvoriť si kostým.“
Z hľadiska diváka je však najdôležitejšie, ako vyzerá konečný produkt. Najzaujímavejšie a najvernejšie kopírujúce minulosť sú asi len tri – život v tábore, rytiersky turnaj a rekonštrukcia bitky.
Keď bojovníci vtiahnu divákov do deja a dokážu ich aspoň na chvíľu presvedčiť, že skok z 21. do 14. storočia je možný, vyhrali bez ohľadu na to, kto v turnaji reprezentuje víťaznú a kto porazenú stranu.
Rekonštrukcie
Rekonštrukcie veľkých bitiek patria k divácky vďačným podujatiam. Veľa sa ich deje aj na Slovensku či v okolitých krajinách.
Medzi najzaujímavejšie akcie rozhodne patria Boje na Hrone. Tak ako každý rok, aj koncom tohto augusta sa v Starom Tekove stretli sovietski a nemeckí vojaci. Na tomto mieste stál front tri mesiace a začala sa tu tzv. bratislavsko-brnianska operácia. Na rekonštrukcii sa tento rok zúčastnilo asi tristo vojakov z klubov vojenskej histórie zo Slovenska, z Česka, Nemecka, Rumunska, Maďarska, ale i z Nemecka. Vojaci samozrejme bojujú s dobovými zbraňami, ľahkou technikou až po ťažkú pásovú techniku, akou sú tanky.
Na budúci rok (presnejšie 15. júna) si záujemcovia o rekonštrukcie pripomenú okrúhle sedemsté výročie bitky pri Rozhanovciach, ktorá bola najdôležitejšou stredovekou bitkou na našom území. Práve na rozhanovskom bojovom poli, len niekoľko kilometrov východne od Košíc, sa košickí mešťania postavili na stranu kráľa Karola Róberta, ktorý aj vďaka nim zvíťazil nad Omodejovcami z rodu Aba, a tým zvládol nielen tento pamätný boj, ale aj rozhodujúci zápas svojho panovníckeho mandátu.
Od roku 2005 sa na okraji Prahy odohráva rekonštrukcia iného slávneho boja. V bitke na Bielej hore porazili cisárske vojská a vojská Katolíckej ligy odbojných českých pánov. Z Čiech muselo následne emigrovať množstvo protestantov a krajina sa takmer na tristo rokov stala súčasťou rakúskej monarchie. Počet účinkujúcich v rekonštrukcii každý rok rastie (naposledy ich bolo viac ako sedem stoviek), a tak sa diváci, ktorí sem tretí septembrový víkend zavítajú, majú na čo tešiť.
Začiatkom decembra nadšenci organizujú aj rekonštrukciu Bitky pri Slavkove. V roku 1805 na tomto mieste bojovali rakúske a ruské vojská proti silnej armáde francúzskeho cisára Napoleona. Spojenci prehrali a Rakúsko muselo Francúzsku a jeho vazalom odstúpiť územia väčšie ako Slovensko, na ktorých žili takmer tri milióny obyvateľov. Minulý rok sa na rekonštrukcii zúčastnilo takmer tisíctristo vojakov, dvadsať diel a osemdesiat koní a usporiadatelia spotrebovali tristopäťdesiat kilogramov strelného prachu. Jediným problémom bolo, že v čase bitky bolo mínus jedenásť stupňov, teda o dosť chladnejšie ako v roku 1805.
