Dedinský život býva opradený romantickými mýtmi, ktoré pramenia z našich krátkych prázdninových zážitkov či z čítania lyrizovanej prózy.
Človek z mesta má napríklad predstavu, že na dedine je ticho. Na sídlisku ho možno rušil rachot výťahu či hlučnejší susedia, ale určite sa nezobúdzal o piatej ráno na štekot psov, kikiríkanie kohútov alebo na miestny rozhlas, hlásiaci príchod nejakej atrakcie.
Ak váš dedinský dom stojí náhodou na hlavnej ceste neodľahčenej obchvatom, čo je v slovenských dedinách bežným prípadom, premávajú vám pod oknami kamióny, ktoré občas nevyberú zákrutu a skončia v niečej obývačke.
To, že na dedine je lepší vzduch, platí len dovtedy, kým si sused nezačne chovať prasiatko či kozičku.
Ak sa chcete podvečer prechádzať s kočíkom, je tiež lepšie bývať v obci, kde si už svojpomocne vybudovali chodník z európskych fondov. Ako rýchlo rastie tráva, nemusí mestského človeka zaujímať, v paneláku nerieši ani čistenie žumpy.
O tom, aké romantické je bývať na dedine, by vám určite radi vyrozprávali tínedžeri, ktorí sa po dedinách potulujú bez kina či športového klubu a rozmýšľajú nad jediným – ako sa odtiaľ dostať.
FOTO ARCHÍV SME - PAVOL FUNTÁL
Návraty
Zo zahraničia už prichádzajú správy o mohutnejších vlnách návratov do miest, objavujú sa dokonca aj názory, že z amerických predmestských aglomerácií sa o niekoľko desaťročí stanú slumy, najmä v dôsledku nedostatku pohonných hmôt. „Ak budeme naďalej stavať nové domy tak, aby ľudia v nich boli odkázaní na autá, budujeme slumy budúcnosti,“ povedal pre The Age Peter Newman z Austrálskeho plánovacieho inštitútu.
Rozvoj predmestí zastavila aj finančná kríza, ktorá sa začala problémami s hypotékami v Spojených štátoch. Pocítilo to napríklad predmestie High Desert, ktoré sa nachádza až 150 kilometrov od centra Los Angeles. Ostali tu mnohé nedostavané domy, developeri na oblasť zanevreli.
Trend
Sťahovanie do miest v našich podmienkach vrcholilo v 60. až 70. rokoch, voľné dedinské domy sa v tom čase menili na chalupy. Už v 80. rokoch sa však objavujú prvé suburbárne centrá, Bratislavčania sa začínajú sťahovať do Svätého Jura či Marianky. Odliv obyvateľov do dedín sa spustil naplno v 90. rokoch. „Suburbanizácia beží ďalej, stále nie je nasýtená,“ tvrdí sociológ Peter Gajdoš zo Sociologického ústavu.
Štatistiky z posledného desaťročia hovoria o tom, že najviac strácajú mestá s 20- až 100-tisíc obyvateľmi. Naopak, zvyšuje sa počet tých, čo bývajú v obciach do 10-tisíc obyvateľov. Potvrdil to výskum Sociologického ústavu Slovenskej akadémie vied o suburbanizácii na Slovensku riešiteľov Petra Gajdoša a Kataríny Moravanskej.
Formou dotazníkov boli oslovené pracovníčky obecných úradov 398 vidieckych obcí, z ktorých 158 odpovedalo a z údajov, ktoré do prieskumu poskytli vyplýva, že až v 95 percentách dochádza k sťahovanie obyvateľov z blízkych mestských obcí. Z miest odchádzajú hlavne mladé rodiny s vyšším vzdelaním a príjmami.
Časť z nich sa do dediny vracia, buď tu predtým žili sami, alebo prichádzajú deti, či vnuci týchto pôvodných obyvateľov. Mnohokrát ide o návraty posunuté a jednu-dve generácie. Starousadlíci príchod nových ľudí vítajú alebo ich berú neutrálne. Ani v jednom prípade sa nevyskytol názor, že by ich brali ako vyslovene negatívny element.
FOTO SME - JÁN KROŠLÁK
Mesto je pohodlnejšie
„Malý počet novoprišelcov dokážu dediny absorbovať ľahko, horšie je to so samostatnými novými komunitami, ktoré s pôvodnou dedinou nemajú žiaden styk,“ myslí si Tomáš. Aj on sa na dedinu presťahoval z mesta a bol hrdý na to, že býval v opravenom starom dome medzi „domorodcami“.
Neprekvapilo ho, že na dedine treba občas robiť aj okolo domu. Napriek tomu dnes už opäť býva v meste. Kľúčovým dôvodom tohto kroku bolo dochádzanie do práce a školy. V špičke strávil v aute či autobuse niekedy hodinu a pol. „Doprava sa extrémne komplikuje, je mi ľúto, keď vidím, koľko času stratí žena, ktorá chodí s dcérou na športové tréningy,“ opisuje Tomáš.
Ak by mohli použiť rýchly vlak či aspoň cestu bez zápchy, asi by na dedine zostali. Presťahovať sa na dedinu je podľa Tomáša dobrým rozhodnutím pre rodiny s deťmi, ktoré ešte nechodia do školy, respektíve ktoré môžu navštevovať nejakú miestnu.
Málo podnetov
Podľa Tomáša majú deti na dedine menšie šance na rozvoj. „Bolo by tragické, keby moje dieťa skončilo pri počítači pre nedostatok ľudí, ktorí by mu na dedine dávali podnety,“ hovorí. V niektorých obciach síce funguje dobre knižnica, inde cirkev, celkovo tam však býva, paradoxne, menej ľudí ochotných pracovať pre komunitu než v meste.
Podobné dôvody viedli aj známych hudobníkov Šarköziovcov opustiť dom v Dunajskej Lužnej. Hoci sa z neho pôvodne veľmi tešili, dnes si stavajú dom v bratislavskej časti Vrakuňa. „S manželkou veľa cestujeme, s dcérkou nemal kto chodiť do Bratislavy na hudobnú,“ opisuje Ernest Šarközi z Cigánskych diablov.
„Ľudia tam boli príjemní, mali sme tam množstvo priateľov, ale v Bratislave je to pohodlnejšie, tu je všetko poruke,“ dodáva. Dcéra Vanesska sa najprv vôbec nechcela vrátiť, ale keďže práve nastúpila na osemročné gymnázium, aj sama si vraj uvedomila, že to takto bude lepšie.
Kam patrím?
Ľuboš, 28-ročný majiteľ kaviarne, býval prakticky od narodenia v byte v Petržalke, kde zdieľal spoločnú izbu s bratom. Keď sa rodičia presťahovali na dedinu vzdialenú asi sedem kilometrov od Bratislavy, prevládala uňho najprv radosť z komfortnejšieho bývania.
„Zrazu som mal vlastnú izbu, vlastný dom, no žiadnych známych, kamarátov na okolí. Za všetkým som začal cestovať, môj dom sa nestal mojím domovom, ale miestom, kam som chodil prespať. Nemohol som v ňom žiť, pretože všetok môj život – práca, obchod, spoločenský život - bol spätý s mestom,“ hovorí Ľuboš.
Z čistého a uprataného auta sa stával druhý sklad, v ktorom nosil veci, po ktoré sa nemal kedy zastaviť doma. „Namiesto trávenia času s blízkymi som ho trávil za volantom - presúvaním sa za domovom,“ sťažuje sa.
Po niekoľkých rokoch sa rozhodol svoj život zmeniť, kúpil si byt v Petržalke. Teší sa, že je opäť v centre diania, že jeho nákupy už nie sú obmedzované malým miestnym obchodíkom so slabými zásobami.
Ani o súkromie neprišiel, tvrdí, že súkromie v rodinnom dome je ilúzia. „Na dedine je ticho, počuť všetko a každého. Som rád, že som sa poučil a znova som sa ako mestský človek vrátil do svojho prirodzeného prostredia,“ uzatvára.
Romantika
Dôvody, pre ktoré sa ľudia sťahujú na vidiek, bývajú niekedy aj romantické či osobnostné. Výtvarník Milo mal ambíciu rekonštruovať si kúriu niekoľko desiatok kilometrov od Bratislavy.
Z mesta odišiel pre potrebu väčšieho životného priestoru a v snahe upokojiť svoje vnútro. Po roku došiel k záveru, že mu mestský hektický život vlastne chýba. O návrate začal uvažovať aj z praktických dôvodov. „Keďže moja práca je odkázaná na bezprostrednú komunikáciu s ľuďmi z mesta, moje neustále presúvanie sa prerástlo v dennú moru,“ opisuje.
Jeho „poľnohospodársky“ úlet síce trval len krátko, dnes má opäť byt v centre mesta, no vníma ho pozitívne. „Keby som si to nevyskúšal, niektoré veci by som o sebe nevedel,“ tvrdí.
Napríklad, že aj mladý človek sa môže stať závislým od televízie.
Ak sa teda niektorý z vašich kolegov pri firemnej párty zdvihne od stola skôr s tým, že mu ide domov posledný autobus či vlak, spýtajte sa ho pre istotu, či mu máte závidieť, alebo ho ľutovať.
;)
Kliknite - obrázok zväčšíte.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
