Pápež Benedikt XVI. v roku 2007 rozšíril možnosť slávenia tradičnej omše, známej aj pod názvom latinská či tridentská. Našich kňazov však neláka, podľa ich vlastných slov je príliš konzervatívna, málo sa približuje ľuďom, navyše sa slúži v jazyku, ktorému málokto rozumie. Radšej tak ostávajú pri modernej liturgii, ktorej podobu predznačil druhý vatikánsky koncil v 60. rokoch minulého storočia.
Tridentskú liturgiu síce koncil nezakázal, v praxi však bol na jej slúženie potrebný súhlas biskupa. „Treba priznať, že Pavol VI. o novej omši povedal – toto si želáme, aby bolo slúžené vo všetkých krajinách. Kňazi sa tomu prispôsobili a tradičná liturgia postupne vymizla,“ vysvetľuje kaplán z Marianky Marek Vadrna, sám veľký prívrženec tradičnej omše. Nová podoba omše bola po koncile napádaná konzervatívnymi kruhmi a tradicionalistami. Krok súčasnej hlavy cirkvi sa teda vnímal aj ako snaha zmierniť napätie s tými, ktorí sa s reformami nezmierili.
Návrat duchovna?
Tradičná latinská omša sa objavila v rámci tridentského koncilu v polovici 16. storočia. „Táto liturgia je najmä Bohopocta, nie servis ľuďom. Kňaz preto nie je otočený tvárou k ľudu, ale k Bohu. Nedáva sa dôraz na priamu aktivitu veriacich, ale na mystický a duchovný rozmer, čo si vyžaduje pokoj, ticho a sústredenie. Kým v novej liturgii hovorí kňaz premenenie chleba a vína nahlas, v starej to hovoril tak, že to nepočul ani miništrant. Nové omše sú zase viac orientované na spoločenstvo veriacich okolo Krista, preto je kňaz otočený tvárou k nim,“ hovorí Vadrna. Dodáva, že „ani jedna podoba omše nie je zlá, iná je len forma.“
Podľa kaplána došlo rozhodnutím Benedikta XVI. o návrate tradičných omší zároveň aj k návratu duchovnej hĺbky ako takej. „Po druhom vatikánskom koncile sa navyše dosť experimentovalo. Mnohí kňazi začali rúcať všetko staré. Okrem iného likvidovali aj hodnotné oltáre, pálili omšové rúcha, jednoducho prišla vlna vandalstva, keď sa ničilo všetko tradičné.“
Vadrna tvrdí, že niektorí duchovní si posolstvo koncilu zle vysvetlili. „Inštrukcie totiž nehovorili o tom, že kňaz má slúžiť tvárou k ľudu, ani to, že sa má v kostoloch postaviť nový stôl miesto pôvodného oltára, dokonca ani to, že latinčina je zakázaná. Výsledkom však aj tak bola revolúcia, ktorá zásadne zmenila podobu omše. Vlna nešvárov, ktoré sa na niektorých miestach v modernej liturgii nachádzajú dodnes, vyšla z nepochopenia koncilových dokumentov.“
Zradní židia?
Nevôľu vyvoláva tridentský obrad kvôli textu jednej z modlitieb. Rímsky misál (liturgická omšová kniha) totiž až do roku 1962 obsahoval aj sporné formulácie za obrátenie židov. „Modlime sa aj za zradných židov. Aby Boh a náš Pán sňal závoj z ich sŕdc; aby aj oni spoznali Ježiša Krista a nášho Pána.“ Zvláštne to pôsobilo v kontexte slov pápeža Pia XI., ktorý v roku 1938 belgickým pútnikom povedal, že „antisemitizmus je neprijateľný. Duchovne sme všetci semiti."
Americký publicista Jonathan Tobin v texte, ktorý publikoval aj portál slovensko-židovských novín delet.sk, uviedol, že pápež kritike „iste bez problémov rozumie. Veď omšu, známu pod názvom tridentská, cirkev pred desiatkami rokov vypustila. V omši sa totiž hovorilo nielen o zradných židoch, obsahovala aj veľkonočnú modlitbu za obrátenie židov na katolícku vieru a zdôrazňovala ich slepotu a život v temnote.“
Marek Vadrna oponuje, že pápež Ján XXIII. text zmenil tak, že z formulácie „zradní židia“ vynechal slovo „zradní“, čiže v misáli, „podľa ktorého súčasný pápež nariadil slúžiť tradičnú omšu, sa toto slovo nenachádza, a iný sa používať nesmie.“ Podľa neho tam už nie sú žiadne antisemitské vyjadrenia ani narážky.“ Teológ Miroslav Kocúr nesúhlasí. „Starý misál nebol zakázaný. Kto chce, môže ho používať.“
Latentný antisemitizmus?
Podľa Kocúra pri tridentskom obrade ide najmä o teológiu a postoj cirkvi ako takej. „Odráža sa tam pohľad rímskokatolíckej cirkvi na židov ako na komunitu, ktorá má byť zodpovedná za ukrižovanie Krista. Židia sa vraj môžu dostať do plného spoločenstva s Bohom až vtedy, keď sa stanú kresťanmi. Druhý vatikánsky koncil tento obraz vážne reintepretoval, keď povedal, že zrnká pravdy sa nachádzajú vo všetkých kresťanských denomináciách, ale aj náboženstvách, židov dokonca začal nazývať staršími bratmi. Preto oživenie starého obradu vnímam ako krok späť.“
Kocúr tvrdí, že „latinská liturgia bola sprievodcom exkluzívneho postavenia rímskokatolíckej cirkvi, ktorá reálne pohŕdala všetkým, čo bolo iné. Najväčší problém je v mentalite, ktorá za tým stojí. Latentný antisemitizmus v bežných veriacich otupuje potrebu rozlišovať. Ak niekto v kostole počuje o zradných židoch, a potom stretne žida naživo, prečo by zrazu pre neho nebol zradný, tobôž ak sa nechce obrátiť na kresťanstvo? Liturgia pritom odráža to, čo cirkev naozaj žije.“
Vadrna tradičnú liturgiu bráni. „Pre mňa je návrat k tradícii cesta k duchovnej obnove vo vnútri cirkvi, vyhovuje mi aj z psychologického hľadiska. Je totiž zameraná na sústredenie, ticho a mystérium. Sú v nej krásne symboly a gestá, silne prítomné je tu spojenie medzi nebom a zemou.“ Na modlení sa za obrátenie židov nevidí nič negatívne. „Problém by bol, ak by tam ostalo, že sú zradní, s čím ja osobne nesúhlasím.“ Autor Peter Sklenár na stránke prave-spektrum.sk dopĺňa, že tento obrad „viacerých priťahuje najmä svojím posvätným tichom a hlbokou symbolikou netypickou pre dnešný hlučný a profánny svet.“
Majú strach?
Na Slovensku sa tridentský obrad neujal. Vadrna vie len o dvoch miestach, kde sa koná pravidelne – v Moste pri Bratislave a v Pribete. Vysvetľuje to tým, že „kňazi možno majú obavu, aby neboli spájaní s menom Marcel Lefébvre, alebo s názormi, ktoré v cirkvi zaváňajú extrémizmom, hoci to v zmysle inštrukcií pápeža nie je namieste.“
Lefébvre bol zástanca tridentského obradu, ktorý tvrdo napádal reformy druhého vatikánskeho koncilu. Odmietal slúženie omší v národných jazykoch, neskôr vysvätil štyroch biskupov bez súhlasu Vatikánu, čím všetci upadli do exkomunikácie. Súčasný pápež exkomunikáciu zrušil, medzi nimi aj popieračovi holokaustu Richardovi Williamsonovi. Vadrna tvrdí, že „tak musel urobiť, lebo tí štyria sa podrobili apoštolskému stolcu.“
Ďalšiu príčinu neujatia sa tridentského obradu vidí Vadrna v tom, že pre väčšinu kňazov je to niečo nové, čo neovládajú. „Ani sa to nemajú kde naučiť, ja sám som bol na kurze v Prahe. Z 25 účastníkov boli len traja Slováci. Je to škoda, lebo ak veriaci o takúto omšu požiadajú, mali by sme ju vedieť slúžiť. V Rakúsku, Nemecku či vo Francúzsku je to bežné.“
Niekoľko rozdielov medzi starým a novým obradom
- Zameranie - stará omša je viac zameraná na duchovno a mystérium, slúži sa ako pocta Bohu, v modernom obrade je silnejšie zameranie na spoločenstvo okolo Krista a radosť z neho.
- Orientácia kňaza – v novom obrade stojí tvárou k veriacim, v starom je im chrbtom, keďže spolu s nimi je otočený k Bohu.
- Jazyk – nový obrad sa môže slúžiť aj v národných jazykoch, starý len v latinčine.
- Gestá – v tradičnej liturgii je každé gesto kňaza detailne predpísané, v novej úplné detaily chýbajú.
- Oblečenie kňaza – k albe (bielemu spodnému odevu), cingulu (povrazu okolo pása), štóle (dlhému pásu látky okolo krku) a ornátu (vrchnému odevu) je v starom obrade pridané aj manipulum (malý kus látky podobný štóle) na ľavej ruke.
zdroj: Marek Vadrna
Beata
Balogová
