BRATISLAVA. Dvadsaťdva ľudí. Starší aj mladší, muži aj ženy. Toľko ich bolo minulý týždeň na zozname pacientov čakajúcich na transplantáciu srdca.Rok 2009Rok 2010
„Zoznam aktualizujeme každý deň,“ hovorí Eva Goncalvesová. Primárka Oddelenia zlyhávania a transplantácie srdca Národného ústavu srdcovocievnych chorôb v Bratislave drží v rukách ich listinu.
Transplantácia
Ako zomierajú čakatelia
Obličky: 8,12%
Srdce: 10,34%
Pečeň: 8,89%
Obličky: 6,37%
Srdce: 10,91%
Pečeň: 14,4%
Zdroj: centrum orgánových transplantáci
Za posledné dva roky sa nového srdca nedočkalo približne dvadsať percent pacientov zo zoznamu čakateľov, každý rok zomreli šiesti ľudia z čakačky.
Celková úmrtnosť ľudí čakajúcich na transplantáciu srdca, pečene alebo obličiek sa hýbe medzi 12 až 13 percentami, pri prvých dvoch však v celoročných štatistikách občas vyskočí až k tridsiatim.
Ešte oveľa vyššia je úmrtnosť u ľudí, ktorí sa na čakaciu listinu nedostanú vôbec.
Úmrtnosť až 90 percent
Žiadateľov je, žiaľ, oveľa viac ako orgánov vhodných na transplantáciu. Preto platí, že ak máte viac ako šesťdesiat rokov, alebo máte rakovinu, choré pľúca, pečeň či obličky, na zoznam čakateľov na srdce sa nedostanete.
Goncalvesová vysvetľuje, že nejde len o to, aby pacientovi transplantovali srdce, ale aby aj dlhodobo prežil a nebol ochudobnený iný človek, pri ktorom je väčšia šanca dlhodobejšieho prežitia.
Za posledných desať rokov nové srdce potrebovalo približne 1400 ľudí. Z nich až polovica mala kontraindikáciu, pre ktorú nemohli byť zaradení na čakaciu listinu. Primárka hovorí, že podľa ich záznamov 90 percent z nich do päť rokov zomiera.
Kritériá na zaradenie na čakaciu listinu na srdce sú najprísnejšie zo všetkých orgánových transplantácií. Ešte smutnejšie je podľa odborníčky to, že štát nemá dostatok peňazí na to, aby zachránil životy ľudí, ktorí sa na transplantačnú listinu nedostali. Primárka hovorí, že každý z nich by potreboval čerpadlo, ktoré by mu nahradilo srdce. Jedno stojí 150-tisíc eur.
Z polovice ľudí, ktorí splnia kritériá na zaradenie na čakaciu listinu na transplantáciu srdca, sa na ňu skutočne dostane len 30 percent. Rozhoduje závažnosť ich zdravotného stavu, hovorí Goncalvesová.
Mŕtvi klesajú len obličkám
Šéf Slovenského transplantačného centra Daniel Kuba hovorí, že úmrtnosť na čakacej listine medziročne klesá najmä pri obličkách. V roku 2009 dosiahla vyše 12, vlani vyše deväť percent. „Pre srdce a pečeň sa trend nemení. Najväčší problém je urgentný pacient na pečeň a náhle zhoršenie stavu pečene a srdca, kde je darca potrebný v priebehu hodín až niekoľkých dní,“ vysvetľuje Kuba.
„Na rozdiel od obličiek nie je k dispozícii dlhodobá náhradná liečba, ako je dialýza, aj keď už je k dispozícii krátkodobá náhrada – mostík pre pečene a pre srdce srdcová pumpa,“ hovorí šéf centra. Pri oboch spôsoboch však musí nasledovať transplantácia.
Mŕtvy môže „žiť“ 72 hodín
Na transplantáciu je potrebné, aby pacientovi po mozgovej smrti fungovali orgány.
BRATISLAVA. Ak človek nechce byť darcom orgánov, musí sa o to postarať a spraviť o tom oficiálne vyhlásenie. Takých, čo výslovne vyhlásia, že nechcú byť darcami, je zatiaľ málo. Kto tak neurobí, darcom sa stáva podľa zákona automaticky.
„Nedarcov na Slovensku je 270 až 280,“ odhaduje Filip Danninger, vedúci Centra transplantácií pečene Univerzitnej nemocnice v Bratislave. Sú zapísaní v zozname, ktorý eviduje Slovenské centrum orgánových transplantácií. Číslo je to z hľadiska populácie zanedbateľné, postupne však pribúdajú.
Už sa neprebudia
„Môže uvažovať, že ho vyhlásia za mŕtveho, aj keď nie je,“ myslí si o motivácii nedarcu Eva Goncalvesová, primárka Oddelenia zlyhávania a transplantácie srdca Národného ústavu srdcovocievnych chorôb v Bratislave.
Danninger túto obavu považuje za zbytočnú. „Multiorgánový odber sa robí na mŕtvom pacientovi.“ Aby sa orgán mohol použiť na transplantáciu, musí byť určená diagnóza mozgovej smrti: na základe niekoľkých vyšetrení konzílium lekárov dospeje k záveru, že pacientovi nefunguje mozog, čiže je mŕtvy.
Darcov vyberajú
Na odobratie orgánov vhodných na transplantáciu lekári potrebujú, aby pacientovi aj po mozgovej smrti fungovali orgány – aby dýchal, bilo mu srdce či močil. Robí sa to pomocou umelej ventilácie.
„Ak ide o mladého človeka, ktorý dostal krvácanie do mozgu, tak tento čas môže byť 48 až 72 hodín,“ približuje Danninger, ako sa dá predĺžiť vitalita orgánov mŕtveho človeka.
Darcov vhodných na transplantáciu identifikujú transplantační koordinátori. Ide napríklad o ľudí po ťažkej autohavárii.
(jkr)
Viac orgánov by dala zmluva s Čechmi a Maďarmi
Systém môže fungovať, len ak je dostatočne široká sieť darcov.
BRATISLAVA. Málo darcov a slabá motivácia nemocníc robiť transplantácie sú dva hlavné dôvody, pre ktoré nefunguje transplantačný program tak, ako by mohol.
„Najdôležitejšie je zvyšovanie počtu darcov,“ hovorí Daniel Kuba, vedúci Slovenského centra orgánových transplantácií. Bez medzinárodnej výmeny orgánov je však tento cieľ ťažko dosiahnuteľný.
Vymieňame len s Čechmi
„Koordinácia v strednej Európe a postkomunistických štátoch chýba,“ špecifikuje kľúčový nedostatok Filip Danninger, vedúci Centra transplantácií pečene Univerzitnej nemocnice Bratislava.
Ide o sekundy. ILUSTRAČNÉ FOTO –TASR
Dobrovoľná výmena orgánov prebieha medzi Slovenskom a Českom len na základe džentlmenskej dohody. „Nie je tam povinnosť, čiže keď potrebujú orgán, uprednostnia vlastného chronického pacienta,“ vysvetľuje odborník. Pre čakateľov, ktorí potrebujú súrnu transplantáciu po autohavárii, existuje medzinárodná výmena, hoci s množstvom obmedzení.
Lekári podľa Danningera pred tromi rokmi iniciovali podpísanie medzivládnej dohody o povinnej výmene orgánov s Českom. „Žiaľ, k dnešnému dňu nie je zmluva podpísaná.“
Transplantační experti pred rokom písali list ministrovi zdravotníctva, aby vzniklo koordinačné centrum na výmenu orgánov v Bratislave. Danninger vysvetľuje, že by sa okrem nás a Čechov zapojili aj Maďari.
Za vzor medzinárodnej výmeny orgánov Danninger považuje Eurotransplant. Združuje najmä krajiny hovoriace po nemecky, ktoré majú medzi sebou povinnosť si vymieňať orgány.
Slabá motivácia nemocníc
Transplantačný program u nás brzdí aj slabá motivácia nemocníc robiť tieto náročné operácie.
Danninger vysvetľuje, že v minulosti dostávali transplantačné centrá od zdravotných poisťovní paušálne platby už mesiac po operáciách.
Teraz na preplatenie čakajú aj trištyri mesiace. Natiahnutie času platieb prišlo potom, ako sa zmenil systém, v ktorom musia centrá taxatívne vykazovať každý úkon v rámci transplantácie. Výkazy potom kontrolujú revízni lekári. Tým sa platby oneskorujú a pre nemocnice je to problém.
Ministerstvo zdravotníctva na otázky o zlepšení transplantačného programu do uzávierky vydania neodpovedalo.
Ján Krempaský
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
