„Daj prednosť kostolu.“ Myslíte si, že táto dopravná značka môže byť iba výplodom fantázie? V roku 1975, keď v severočeskom meste Most prenášali mohutný gotický kostol Nanebovzatia Panny Márie, skutočne existovala. Po rokoch chceli pamiatkari značku získať pre expozíciu o prevoze kostola, no zľahla sa po nej zem. Zrejme skončila u neznámeho „zberateľa“, ktorý si uvedomil jej cenu.
Presun kultúrnych pamiatok sa totiž nedeje každý deň a ten mostecký bol naozaj veľkolepým divadlom. Pre svoju výnimočnosť je zapísaný aj v Guinnessovej knihe rekordov a Česi sa môžu pochváliť tým, že dokázali preniesť kostol vážiaci úctyhodných desaťtisíc ton a po spevnení železnými výstužami pribudlo ďalších dvetisíc ton hmoty.
Na archívnych záberoch najlepšie vidno, ako kostol v Moste putoval. Presun po trase dlhej 841 metrov a desať centimetrov trval dvadsaťosem dní.
FOTO - ARCHÍV NPÚ V ÚSTÍ NAD LABEM
Satisfakcia
O prenose mosteckej pamiatky sa rozhodlo v časoch, keď komunisti kostoly radšej búrali, ako zachraňovali. Kostol v Moste však mal byť dôkazom, že režim si sakrálne pamiatky svojej krajiny váži. Podľa mnohých obyvateľov Mosta však šlo skôr o satisfakciu. Pre bohaté zásoby uhlia padlo totiž nielen celé staré centrum Mosta, ale aj ďalších štyridsať obcí v okolí.
Príroda mosteckej hnedouhoľnej panvy je poznačená desaťročiami intenzívnej baníckej činnosti prakticky na každom kroku. Uhlie sa tu ťažilo a dodnes ťaží povrchovou metódou, kedy obrovské bagre odhrýzajú z krajiny a menia ju na obrovskú jamu. Obrovské investície do rekultivácie však prinášajú svoje ovocie a napríklad umelé jazero, ktoré je desiatky metrov hlbokou zatopenou ťažobnou jamou, raz bude slúžiť ako rekreačná oblasť.
Rande pri kostole
Kostol Nanebovzatia sa nachádza neďaleko tejto rozsiahlej vodnej plochy. Návštevníkovi mohutný gotický objekt doslova vyrazí dych a akosi podvedome si pomyslí, že za jeho prenesením musel byť skôr zázrak, než technický pokrok.
Kastelánka kostola Ludmila Klimplová je mosteckou rodáčkou a dobre sa pamätá, aké masové šialenstvo sťahovanie kostola v roku 1975 vyvolalo. „Mladí nechodili na rande do cukrárne či do kina, ale ku kostolu. Niektorí si so sebou nosili pravítka, papiere a ceruzky. Zapisovali si, akú dráhu kostol od predchádzajúceho dňa prešiel,“ usmeje sa.
Bolo to takmer ako pri dnešných telenovelách. Ak ste jeden deň zmeškali, veľa ste nestratili, pretože kostol sa pohyboval priemernou rýchlosťou okolo dvoch centimetrov za minútu. Autobusy so zvedavcami prichádzali z celého Československa, niektorí si tu dokonca objednali nocľah. Kastelánka dodáva, že v tom čase ľudia ani veľmi nevnímali, že na jednej strane sa síce zachraňuje kostol, na strane druhej však padli nádherné budovy starého mesta.
„Nám mladým sa to vtedy nezdalo zvláštne. Na bývanie v panelákoch sme sa tešili, lebo v tom čase vôbec nebolo samozrejmosťou mať v byte radiátory a teplú vodu. Až s postupom času sme si začali bolestnejšie uvedomovať zánik starého Mosta.“ Po rokoch sa navyše ukázalo, že uhoľný sloj pod mestom nebol až taký bohatý, ako sa pôvodne predpokladalo. Vyťaženie a predaj uhlia vyšli na menej, než stála výstavba nového Mosta.
Pôvodný interiér kostola pred prenosom kompletne vyprázdnili. Vpravo - Malým hlavolamom je dvojité točité schodisko, ktoré vraj vynašiel Leonardo da Vinci.
Príprava na presun trvala roky
Správca kostola Peter Chrapčiak pochádza z Liptova. Do Čiech sa dostal na vojenčinu, v Moste sa oženil a usadil sa tu natrvalo. Hoci presun kostola nezažil naživo, s jeho históriou, no predovšetkým súčasnosťou žije v dennom kontakte. O prenesení kostola sa začalo uvažovať po roku 1962, keď štátne orgány pre uhoľný sloj rozhodli o likvidácii starej časti Mosta.
Peter Chrapčiak upresňuje: „Presun kostola ako celku nebol jedinou alternatívou. Uvažovalo sa tiež o jeho rozobratí, prípadne o tom, že sa ponechá na mieste a urobia sa opatrenia proti jeho zosúvaniu. Mohla to zabezpečiť napríklad oporná betónová stena.“ Znamenalo by to však, že kostol sa ocitne mimo obývanej zóny, čo by mu zrejme v budúcnosti návštevníkov neprinášalo. Nakoniec sa preto zvolila technicky najzložitejšia, no zároveň najlepšia možnosť. Preniesť kostol ako celok.
Komisia expertov postupne navrhla desiatky riešení, z ktorých bolo treba vybrať optimálny variant. Jeho základom sa mali stať pružné dráhy a transportné jednotky s nosnosťou päťsto ton, či hydraulické lisy na vyrovnávanie deformácií. Alfa a omega riešenia však spočívala v presnom trakčnom systéme, tvorenom hydraulickými lismi s jemnou reguláciou pohybu.
Už päť rokov pred presunom sa začalo s rozsiahlym prieskumom. „Bol zameraný na objekt kostola, samotný transfer i miesto, kde mal nový kostol stáť,“ dodal Peter Chrapčiak. Ukázalo sa napríklad, že veža kostola nebola dostatočne stabilná a na malej ploche sústreďovala veľkú hmotnosť. Rozhodlo sa preto, že kostol presunú bez veže a na novom mieste ju nahradia kópiou.
Správca kostola Peter Chrapčiak hovorí, že pri prevoze odborníci premysleli každý detail. Náročná bola aj demontáž interiérovej výzdoby
Velín v chrámových priestoroch
Veľký deň sa začal 30. septembra 1975. Po štyroch koľajach, vytvorených špeciálne na tento účel, sa pohybovalo päťdesiattri transportných pásov. Kostol zozadu tlačili, spredu brzdili hydraulické valce. Velín umiestnili priamo do chrámovej lode. Vodováhy a elektronické snímače sledovali každý pohyb a odchýlky v nerovnom teréne.
„Na mieste, kam mali kostol presunúť, predtým pripravili obrovskú jamu a tú vybetónovali. Vznikli tak budúce základy kostola na novom mieste. Na to sa samospádom nasunul kostol. Veža sa pristavila nová a dnes je to v podstate opora, keďže je postavená zo železobetónu,“ dodal správca.
Každý stĺp pri prenose spevnila špeciálna oceľová konštrukcia, ktorá vytvorila čosi ako obrovskú klietku. Vďaka nej stĺpy vydržali drobné vibrácie. Na snímke interiér Kostola Nanebovzatia Panny Márie v českom Moste
Presun testovali aj na sklade chmeľu
Peter Chrapčiak hovorí, že obavám z presunu sa napriek množstvu presných výpočtov nedalo celkom vyhnúť. Jedna vec sú technologické postupy, iná realita. Nik si nemohol byť celkom istý, ako to dopadne, keď mohutnú stavbu nadvihnú. Odborníci si postupy overovali na presune menších objektov. Jedným z nich bol napríklad nevyužívaný sklad chmeľu.
Od roku 1972 začali s demontážou mobiliáru, organov či barokového oltára. Kamenné rebrá klenby vystužili, vnútorné stĺpy zopli oceľovými pásmi. Takto pripravená stavba mala vydržať záťaž. Až potom ju mohli nadvihnúť s pomocou hydraulických lisov. Pod celým obvodom kostola vytvorili železobetónový pás a až potom mohla prísť na rad konštrukcia dráhy. Keďže bola pomerne dlhá a technicky náročná, rozhodlo sa o tom, že sa vyrobí iba časť oceľových a železobetónových prvkov a tie sa budú predkladať cez presúvajúci sa objekt kostola.
Vytvoril sa tak mimoriadne dômyselný prepravný systém, aký dodnes nemá vo svete obdobu. Zachrániť sa dokonca podarilo aj ranogotickú kryptu pod kostolom, ktorú vystužili železobetónovým oporným systémom a zavesili na oceľovú konštrukciu.
Chrám stojí na lavóre s vodou
Aj keď kostol presunuli na miesto, kde už ťažba uhlia nehrozila, predsa len sa nachádza v blízkosti územia, poznačeného ťažbou. Najviac problémov robí spodná voda, ktorej stúpanie musia odborníci neustále sledovať. Peter Chrapčiak nám ukazuje mohutné podzemie kostola, ktoré vzniklo vytvorením nových základov. V jednom podlaží sú výstavné priestory a malá kinosála, kde turistom premietajú dokument o transfere kostola. V suteréne sa zasa nachádzajú obslužné priestory.
Vykurovanie, klimatizácia, ventilátory, ale aj záchytné priestory pre vodu, ktorá sa tu v niektorých obdobiach objaví. „Len čo sa nám nahromadí, musíme ju odčerpávať. V širokom okolí sú výsypky z baní a jamy po vyťaženom uhlí sú zatopené. Ak by som to mal k niečomu prirovnať, tak v podstate stojíme na lavóre s vodou,“ vysvetľuje správca.
V poddolovanej časti obce Koš pri Prievidzi oddelili od novšej stavby kostola najvzácnejšiu časť - gotickú svätyňu. Na zábere vpravo svätyňa tesne pred prevozom a vľavo zvyšok kostola určený na zánik.
Chudobní a bohatí sa obchádzali po schodoch
Lektorka Michaela Kokošková už sprevádzala po kostole turistov prakticky z celého sveta. Priznáva, že mnohí zastanú v nemom údive, keď sa dozvedia fakty o presune.
„Stavba kostola sa začala v roku 1517 krátko po tom, čo mesto kompletne vyhorelo,“ hovorí. Hrubú stavbu dokončili v roku 1549, vysvätili ho však až v závere 16. storočia. Dodnes sa v interiéri z tohto obdobia zachovala kazateľnica či mimoriadne cenné originály výjavov zo Starého zákona.
Doslova malým hlavolamom je dvojité točité schodisko, ktorého vynález sa pripisuje Leonardovi da Vinci. Slúžilo na to, aby sa chudobní a bohatí obyvatelia počas slávenia omší navzájom nestretávali. Je postavené tak dômyselne, že niekedy si ho popletú aj pracovníci kostola. Peter Chrapčiak sa usmieva: „Už sa mi neraz stalo, že namiesto do dolnej časti kostola som vyšiel von do ulice.“
Kostol svätého Ondreja
Osudy českého Mosta a slovenskej obce Koš pri Prievidzi sú si v mnohom podobné. Uhoľné bohatstvo pod nimi im dokázalo priniesť nielen ekonomickú prosperitu, ale aj množstvo problémov.
Väčšinu obyvateľov Koša museli presídliť do novej, nepoddolovanej časti obce. V ohrození sa ocitol aj Kostol svätého Ondreja. Jeho časti postavili v rôznych obdobiach a nie všetky boli rovnako hodnotné.
Najcennejšia bola gotická svätyňa zo 14. storočia. Po dlhších úvahách sa rozhodlo, že svätyňu od zvyšku kostola oddelia a prenesú približne 1700 metrov od pôvodnej stavby. Presne na Mikuláša, 6. decembra 2000, sa v Koši zišlo množstvo zvedavcov, predovšetkým novinárskych štábov. Autor ideového projektu transferu, v súčasnosti riaditeľ Krajského pamiatkového úradu v Banskej Bystrici Miroslav Sura upresnil, že štyristoosemdesiattonovú svätyňu museli najprv spevniť na spodnej časti železobetónovým prstencom a oddeliť objekt od základov.
Vonkajšie múry stiahli oceľovým pásom, aby dokázali zabezpečiť stabilitu pamiatky. Dvanásť metrov vysokú svätyňu potom naložili na špeciálny podvozok nemeckej firmy a premiestnili do nového domova. Necelé dva kilometre im po miestnych komunikáciách trvali štyri hodiny. Investorom presunu sa stali Hornonitrianske bane Prievidza – Baňa Nováky, ktoré plánovali sloj pod kostolom ťažiť. Náklady na presun dosiahli približne pätnásť miliónov korún.
Osud zvyšku kostola v Koši bol zrátaný. Pár dní po oddelení svätyne zaznela mohutná detonácia a kostol sa v prachu zrútil na zem. Ostala po ňom iba mohutná veža
Nejasnosti okolo vlastníctva
Hoci od transferu kostola ubehlo viac ako desať rokov, svätyňa dodnes nie je obnovená. Miroslav Sura hovorí, že každý rok žiadajú od štátu peniaze na reštaurovanie, no zatiaľ bez výsledku. Predstavu o budúcnosti svätyne majú presnú - zreštaurovať interiér, preskliť víťazný oblúk svätyne a pripraviť pamiatku pre turistov tak, aby sa dozvedeli napríklad prostredníctvom filmového dokumentu o jej presune. Raz v roku, na sviatok svätého Ondreja, by sa tu mohli slúžiť sväté omše. „Išlo o významný presun, Slovensko ho však zatiaľ nedokáže predať tak, ako v susedných Čechách. Nedávno nás navštívila študentka Fakulty architektúry z Florencie, ktorá pripravuje diplomovú prácu o transferoch pamiatok vo svete a našu svätyňu zaradila medzi významné presuny,“ dodal Miroslav Sura.
Získať peniaze na obnovu komplikujú podľa riaditeľa aj nevyjasnené majetkové vzťahy. Svätyňa v podstate nemá vlastníka, keďže cirkev dala postaviť nový kostol. Presun zabezpečoval v roku 2000 oblastný reštaurátorský ateliér v Banskej Bystrici, v súčasnosti však patrí obec Koš pod Trenčiansky kraj.
