Takmer tretina slovenských kaštieľov chradne bez využitia.
BRATISLAVA. Zo zanedbaného kúta sa stala upravená štvrť, kde prichádzajú turisti, robia sa výstavy a z prenájmu plynú aj peniaze.
Takú zmenu priniesla podľa starostky považskej obce Jasenica Táne Kňažkovej nedávna rekonštrukcia renesančného kaštieľa, ktorý dovtedy slúžil ako skladisko obecných harabúrd.
Podobnú možnosť majú stovky obcí, no nie všade ju dokázali využiť. Na Slovensku je 437 kaštieľov chránených ako kultúrne pamiatky, mnoho ďalších sa po krajine rozpadáva bez tohto štatútu.
Ani vyhlásenie za kultúrnu pamiatku však nie je zárukou, že stáročné šľachtické sídla prežijú najbližšiu generáciu. Ministerstvo kultúry tvrdí, že minimálne 46 z nich je na pokraji zániku.
„Napríklad v Čunove je to pre spor bývalého primátora a miestnych častí, zánik hrozí aj kaštieľom v Galante, Čachticiach, Bučanoch či Devíne,“ napísalo ministerstvo kultúry.
Miznú pred očami
Fakty
Kto ich vlastní
Obce a župy: 150 Fyzické osoby: 115 Firmy: 78 Štát: 59 Cirkvi: 19 Nadácie a združenia: 10 Zahraniční vlastníci: 5 Nevyrovnané: 1
Kaštieľ v Tomášove bol roky polepšovňou, dnes je luxusným hotelom.
Foto: SME - Vladimír Šimíček
Že nejde o planú obavu, ukazuje štatistika za posledných päťdesiat rokov, počas ktorých zmizlo najmenej 34 kaštieľov. Jedným z nich bolo pálffyovské sídlo pod Smolenickým zámkom.
Kým zámok štát zrekonštruoval na reprezentačné kongresové centrum akadémie vied, kaštieľu v dedine odobral v roku 2001 štatút kultúrnej pamiatky potom, ako majiteľka zbúrala strechu bez povolenia. Dnes už po stáročnom kaštieli ostal iba park.
Viac ako tretinu pamiatkovo chránených kaštieľov dnes vlastnia obce a župy.
„Mnohé sú v dezolátnom stave a na ich opravu treba veľké finančné prostriedky, ktoré obce nemajú,“ tvrdí riaditeľ ochrany pamiatkové fondu z ministerstva kultúry Pavol Ižvolt. Tí šikovnejší ako v Jasenici získali peniaze z eurofondov.
Štátne či európske dotácie však nie sú riešením pre všetkých. Desiatky kaštieľov vlastnia potomkovia niekdajších majiteľov, z ktorých mnohí sú neznámi. O peniaze tak nemá kto žiadať.
Neidentifikovaní vlastníci prinášajú aj ďalší problém. „Napriek úsiliu obce i pamiatkarov sa nám kaštieľ nepodarilo vyhlásiť za kultúrnu pamiatku. Musia sa k tomu vyjadriť všetci vlastníci, ktorých je 125 a o mnohých nevieme nič,“ hovorí starosta Dúbravice Ľubomír Šesták. Neskorogotický kaštieľ v strede obce sa tak mení na hŕbu kameňov.
Omnoho lepšie na tom nie sú ani niektoré pamiatky, kde je vlastník známy roky. Rozprávať o tom vie kežmarský podnikateľ a potomok šľachtickej rodiny Péchyovcov Peter Mikulášik.
„Kaštieľ v Pečovskej Novej Vsi nám vrátili už v roku 1993, no aj s nájomníkmi, ktorí platili sto korún mesačne alebo nič. Budova bola v dezolátnom stave, nefungovali záchody, nebola tam voda, elektrina.“
„Nemohli sme robiť nič, iba čakať, kým si nájdu iné bývanie, niektorí tam i zomreli,“ vraví. Hoci kaštieľ je už dva roky prázdny, rodina sa po rokoch oštár s budovou nedohodla, čo s ňou ďalej.
Špekulanti
Necitlivá rekonštrukcia v Devíne.
Najsmutnejším prípadom ruinovania kaštieľov sú podvodníci. „Niektorí vlastníci ich získali len zo špekulatívnych dôvodov a nemajú záujem obnoviť ich,“ hovorí Ižvolt.
Doplatil na to renesančný kaštieľ v Moravanoch nad Váhom, kde donedávna tvorili výtvarníci. „V roku 2006 ho kúpila spoločnosť, ktorá ho obratom predala s miliónovými ziskami slovinskému investorovi. Ten si naň zobral úver 350 miliónov korún a už sa tu neukázal,“ vraví starosta Moravian Peter Hulman.
Odvtedy sa kaštieľ spomína najmä v trestných oznámeniach a v zápisniciach z výjazdov policajtov ku krádežiam.
Dobrý a dezolátny
BRATISLAVA. Pár kilometrov od Bratislavy stoja dva čerstvo zrekonštruované kaštiele. Jeden ministerstvo kultúry eviduje v kolónke „stav dobrý“, druhý „dezolátny“.
V barokovom paláci v Tomášove bol roky Ústav pre problémových chlapcov. Sídlil tam aj po vrátení potomkom šľachtickej rodiny Strasserovcov, kým ho chovanci nezdemolovali. Majitelia sídlo predali súkromnej spoločnosti, ktorá ho prebudovala na luxusný hotel.
„Pri rekonštrukcii sa podarilo zachovať pamiatkové hodnoty,“ hovorí historik Jozef Lenhart, ktorý sa na prestavbe podieľal.
Ako dezolátny aj po rekonštrukcii vedú kaštieľ v Devíne. „Investor začal rekonštrukciu bez archeologického prieskumu, strhol strechu, zbúral časť budovy. Čo sa stalo s historickými pivnicami, nikto oficiálne nevie,“ hovorí starostka Devína Ľubica Kolková. Spoločnosti Vercajch uložili pokutu 166-tisíc eur, čo stavebník napadol.
Kaštieľ medzitým modernou strechou napojili na priľahlú radovku a majiteľ sa ho snaží rozpredať na bývanie. Ministerstvo kultúry pre prestavbu podalo trestné oznámenie.
Kunerád ostáva bez strechy
Kaštieľu nad Rajeckými Teplicami zhorela pri rekonštrukcii strešná konštrukcia. Aj po roku a pol dovnútra prší.
KUNERÁD. Aj v slnečných dňoch tam počuť kvapky dažďovej vody. Z deravého stropu tečie, na hnijúcich drevených podlahách sa tvoria mláky. Steny sú čierne od plesní aj od ohňa.
Kaštieľu Kunerád pár kilometrov nad Rajeckými Teplicami pred rokom a pol zhorela strecha.
Po rokoch chátrania ho kúpele chceli na začiatku roka 2010 rekonštruovať. Skupina robotníkov pracujúcich na streche si odskočila na obed a keď sa vrátili, strecha bola v plameňoch.
„Návštevy hláste na vrátnici!“ vyzýva doteraz nápis na prízemí kaštieľa pri zhorenej recepcii. Kaštieľ je pustý, vybavenie sa rozpadáva, omietky odlupujú.
Na priečelí visí oznam, že na oprave sa podieľa aj Nadácia SPP. Tá prispela na pôvodný plán rekonštrukcie niekdajšej ozdravovne. Po požiari už kaštieľ nik neopravuje.
Majiteľ, akciovka Kúpele Rajecké Teplice, sa snaží aspoň o to, aby sa bez strechy nerozpadol. Stropy v izbách podopreli drevenými hranolmi. Budova vydáva praskavé zvuky a nie je jasné, či praskajú hranoly, alebo steny.
(juk)
Vzorom pre naše kaštiele boli talianske kastely
Historik MILAN ZEMKO hovorí, že kaštiele majú nielen historickú, ale aj krajinotvornú a pamiatkarsko estetickú hodnotu.
Ako kaštiele na Slovensku vznikali a aká bola ich funkcia?
"Vznikali potom, ako sa nižšia aj vyššia šľachta začala sťahovať z veľkých kamenných často nehostinných hradov do podhradia a tam stavala príjemnejšie, vzdušnejšie, elegantnejšie stavby. Súviselo to s novou érou spojenou s renesanciou a preto sa kaštiele začali budovať najmä od 16. do 18 storočia, hoci poznáme i klasicistické kaštiele z prelomu 18. a 19. storočia, takže ten vývin bol pomerne dlhodobý. Bolo to celoročné bývanie pre nižšiu aj vyššiu šľachtu, čo bolo poznať aj na rozmere a charaktere kaštieľov, niektoré mali podobu kúrií čiže väčších stavieb, iné boli pomerne rozsiahle kaštiele pripomínajúce zámky.“
Je v tom Slovensko ničím unikátne, alebo je to zhruba to isté ako inde v Európe?
„Vývoj je podobný ako v okolitých krajinách, pojem kaštieľ je od talianskeho kastel. Často aj stavbári, ktorí budovali kaštiele, pochádzali z juhu Talianska, napríklad aj známy kaštieľ Turzovcov postavený koncom 16. storočia stavali Taliani. V tomto ohľade to v strednej Európe nie je osobité. Zaujímavé je, že v češtine slovo kaštieľ neexistuje.“
Je niečím Slovensko osobité dnes čo sa týka kaštieľov?
„Tým, že kaštieľov bolo pomerne veľa a sú krajinotvorné, mali historickú a často aj pamiatkarsko estetickú a umelecko - historickú hodnotu. Mali svoj význam a bolo by dobre, aby sa zachovávali. Keďže nie sú peniaze a ich vlastníci často nemajú primeraný cit pre pamiatky, tak dochádza k ich upadaniu a niekedy takmer úplnému zničeniu.“
Bezprostredný zánik hrozí podľa ministerstva kultúry 46 kaštieľom, o čo s ich zánikom Slovensko príde?
„Príde o značnú hodnotu. Nie každý kaštieľ je rovnako cenný, ale keďže majú hodnotu aj svojim zaradením do prostredia či už vidieckeho, alebo mimo dediny do krajinného prostredia, tak to vytvára umelecko-historickú hodnotu a keď sa to zničí, tak tá hodnota je navždy stratená.“
Za posledných 50 rokov zaniklo 34 kaštieľov. V čom robíme chybu? Robí štát dosť pre ich záchranu?
„Kaštiele sú často v súkromnom, alebo obecnom majetku. Chyba sa robí v tom, že najmä potom ako sme sa stali členmi EÚ, tak sa dostatočne nevyužívajú peniaze z únie. Práve na takéto veci by sa oveľa viac mali využívať. Sú také príklady, napríklad sobášny palác v Bytči, len sa musí zrejme prejaviť väčšia iniciatíva, musí byť o to záujem. Nezáujem je vražedná vec pokiaľ ide o pamiatky.“
Na úkor hradov?
„Samozrejme je cenné zachraňovať aj ruiny, ale pokiaľ sú tu ešte stále hotové budovy, ktorým hrozí že sa zmenia na ruiny, tak na prvom mieste by mala byť záchrana týchto budov. To je môj názor historika.“
Čo by mohla spoločnosť spraviť pre ich záchranu a ako by sa mohli využívať?
„Nenarábajme s pojmom spoločnosť, hovorme skôr o vlastníkoch. Čo môžu urobiť súkromní vlastníci, obce či štát, ktorému tiež patria niektoré kaštiele, napríklad Thurzovský kaštieľ. Ak rezort vnútra nemá peniaze, aby zachránil takúto pamiatku, pričom pamiatka slúži ako archív, na čo to tiež nie je vhodná budova, tak by sa mal pokúsiť vymeniť to napríklad s ministerstvom kultúry. To by malo hľadať zdroje buď v súkromných rukách, ale serióznych, lebo už sa veľakrát stalo, že budovu niekto kúpil a budova schátrala. Nájsť majiteľov a potom im pomôcť získať peniaze z eurofondov. Treba premyslieť čomu to bude slúžiť, ako sa to bude využívať, ako sa zabezpečí prevádzka budov, to všetko je dôležité. Zdá sa mi, že v tejto veci sa dostatočne veci nepremýšľajú, neuvažuje sa o premyslených cieľoch, na ktoré sa to má využívať o alternatívach.“
Ako by sa mohli využívať?
„Predovšetkým na verejno-edukačnú činnosť - rôzne typy múzeí, v turistike, pre verejnú činnosť v rámci väčších obcí, možností je viac. Treba to dobre premyslieť, aby sa pri reštaurovaní budov mohli zohnať peniaze na základe presvedčivej argumentácie.“
Beata
Balogová
