Ďakujem Bohu, že ma katolícky farár odmietol pokrstiť a stal som sa evanjelikom, ktorý môže žiť s milovanou manželkou, tvrdí v otvorenom rozhovore pre SME.sk evanjelický farár.
Ste evanjelický farár. Nepochádzate však z rodiny, ktorá by aktívne prežívala vieru.
To teda nie. Otec bol síce pokrstený evanjelik, ale vieru nepraktizoval, bol totiž zvoleným predsedom komunistickej strany v obci, dokonca členom jej okresného pléna. Mal tiež ponuku študovať politiku v Moskve, ale, našťastie, prekazil to November 1989. Mama bola vychovaná v katolíckej viere, ale s otázkou, či by som sa nedal pokrstiť, prišla až v dobe, keď už sa nemusela báť.
Súhlasili ste? V Boha ste neverili.
Najskôr som odmietol, lebo o Bohu som naozaj prakticky nič nevedel. Katolícky farár však žiadosti matky aj tak nevyhovel s argumentom, že otec bol komunista, takže to nepôjde. Zašla teda za evanjelickou farárkou v Tomášovciach, ktorá súhlasila. Jej charizma a dobrácky prístup spôsobili, že som sa o vieru začal zaujímať hlbšie. Tak ma to všetko vzalo a naplnilo, že som sa toho už nevzdal.
To ste boli v puberte. V tom čase sa chlapci zvyknú zaujímať skôr o dievčatá ako o Boha.
Dievčatá ma vtedy vôbec nezaujímali, dokonca som mal aj problémy v škole, lebo som chcel stále čítať len Bibliu. Venoval som jej väčšinu voľného času.
Nebolo to aj akési východisko z núdze, únik z reality, možno strach, že sa neuplatníte inde?
Tak som to nevnímal. Nevyrastal som v kresťanskej rodine, netúžil som stať sa farárom, ale skôr misionárom. Práve farárka, ktorá ma krstila, ma nakoniec presvedčila, aby som neodchádzal do Afriky či do Južnej Ameriky, lebo misionárske poslanie môžem realizovať aj na Slovensku.
Z otca komunistu som nakoniec cítil istú hrdosť
Ako otec zvládol správu, že chcete byť farárom?
Bolo to pre neho ťažké, musel s tým bojovať. Byť šéfom strany a počúvať od kamarátov a kolegov narážky a výčitky, nie je jednoduché. Nebránil mi v tom však, dokonca neskôr začal chodiť do kostola. Život jeho názory zmenil, so všetkým sa vyrovnal, cítil som z jeho strany aj istú hrdosť na to, že jeho syn je farár. Až neskôr sa mi priznal, že v detstve tiež absolvoval konfirmáciu. Nevyčítam mu, že sa stal komunistom. Aj jeho otec bol presvedčeným straníkom, dokonca okresným tajomníkom komunistov v Poltári. Prostredie, v ktorom vyrastáme, na človeka vždy nejako pôsobí.
Väčšina kňazov, s ktorými som hovoril, vravela, že sa pre kňazstvo rozhodli, lebo cítili volanie od Boha. Je to fráza, za ktorú sa dá pohodlne schovať, alebo pravda?
Ťažko povedať. Keď som sa stretol s ľuďmi, ktorí úprimne verili v to, čo čítali v Písme, tak to na mňa hlboko zapôsobilo. Dobrota a teplo srdca druhej osoby potom človeka lákajú. Tak vás to pritiahne, až chcete byť ako oni – pomáhať druhým, neholdovať alkoholu, žiť slušne, nepoužívať vulgarizmy a podobne.
Nikdy ste nenadávali?
Nebol som výtržník ani dieťa, ktoré škaredo rozprávalo vždy a všade, ale, samozrejme, aj mne sa stalo, že som medzi kamarátmi občas hovoril vulgárne. Keď ma však chytila viera, automaticky to z môjho života vymizlo. Kedysi som hrával futbal, a tam padajú onakvejšie výrazy. Raz som šiel na tréning, šmykol som sa a spadol na ľad. Predtým by som nadával, vtedy som si však len sám pre seba povedal – nevadí, nič sa nestalo. Kresťanstvo mi pomohlo, hoci k dokonalosti mám riadne ďaleko.
Bežný človek príde do krčmy, na chatu, medzi kamarátov, kamkoľvek, a môže hovoriť otvorene, prípadne sa aj opiť, v aute ukázať prostredník agresívnemu vodičovi, inými slovami, nemusí sa príliš strážiť. Ak by to urobil farár, zrejme by ho odsúdili práve tí, ktorí sa tak správajú bežne. Nie je to obmedzujúce?
Ak nastúpite na takúto cestu, zbavujete sa rôznych nánosov, zlozvykov, pričom si to ani neuvedomujete. Ja som neprestal nadávať preto, lebo sa strážim, prišlo to prirodzene. Viem, že sa v dedinskej krčme nesmiem opiť, ale v skutočnosti vôbec nemám potrebu do nej chodiť. Pritom sa tam nemusím opíjať, byť vulgárny, ľudia by s prítomnosťou farára v krčme mali problém asi aj vtedy, keby si dal len malinovku.
Celibát áno, ale iba dobrovoľný
Boli by ste farárom, ak by bol v evanjelickej cirkvi povinný celibát? Vyhrala by láska k žene alebo k Bohu?
Tak nad tým som sa už zamýšľal.
A na čo ste prišli?
Že žiadny zákon nie je taký silný, aby dokázal čeliť láske. Boh nás stvoril ako muža a ženu, pričom naznačil, že človek sa stáva celým človekom až vtedy, keď vstúpi do stavu manželského. Keď stvoril Adama, ten sa cítil sám, hoci mal okolo seba všetko, po materiálnej stránke mu nič nechýbalo. Po citovej však áno. Obrazne sa hovorí, že Eva bola stvorená z Adamovho rebra. Vstupom muža a ženy do manželstva stávajú sa obaja jedným telom, akoby sa tá vytrhnutá čiastočka z mužského tela vrátila späť.
Celibát by ste teda nezvládli.
To neviem, nikdy som pred takým rozhodnutím nestál, hoci ani evanjelickí duchovní nie sú povinní žiť v manželstve, pokojne sa môžu rozhodnúť pre celibát. Poviem to teda s humorom – ďakujem Bohu, že ma vtedy ten katolícky farár odmietol pokrstiť a stal som sa evanjelikom, ktorý môže žiť s milovanou manželkou. (smiech)
Chytím vás teraz za slovo – ak vravíte, že človek sa stáva plným človekom až vstupom do manželstva, akoby ste tvrdili, že katolícky kňaz v celibáte nemôže byť plným človekom.
Oni to vnímajú ako obeť, ktorú prinášajú Bohu. Milujú ho tak, že mu dokážu obetovať aj takúto vec. Je to krásne, vôbec im to nevyčítam, veď je to jedna z najväčších obetí, ktoré človek môže priniesť, odmietam len, aby to bolo dané zákonom. Ak sa niekto pre celibát rozhodne dobrovoľne, je to v poriadku, ak na základe príkazu, prichádza k zlyhaniam, o ktorých nás presviedča mnoho príkladov z histórie aj súčasnosti. Nie je ľahké splniť všetko, čo človek nasľubuje, tobôž, ak je mladý a plný ideálov. Nie nadarmo sa hovorí, že srdcu sa rozkázať nedá. Aj kňaz je človek a potrebuje niekoho blízkeho, kto sa s ním porozpráva, objíme ho, zdieľa s ním radosti a starosti, kto je s ním, keď je mu ťažko.
Keď som hovoril s jezuitom Lacom Šulíkom, priznal, že občas mu býva smutno. Ale povedal aj to, že samota nemusí byť škodlivá ani ochudobňovať život ako taký.
Verím mu, ja som však asi iný. Pamätám si, ako ťažko mi bolo od septembra 1999 až do júna 2000, keď som nemal známosť. Najhoršie boli vianočné sviatky, hoci vtedy bolo najviac práce. Večer som si sadol doma, kde ma nik nečakal, pričom pocit opustenosti a absencie blízkej duše bol ťaživý. Potom som spoznal manželku a odvtedy som šťastný. Človek jednoznačne potrebuje oporu.
Zosobášení kňazi robia pre veriacich viac
Rímskokatolícki kňazi argumentujú, že ak nemajú rodinu, o to viac sa môžu venovať svojmu poslaniu. Nie je to relevantný argument? Z ich postoja však vyplýva aj to, že evanjelickí duchovní sa kvôli rodinám veriacim venujú menej.
Za roky pôsobenia v našej cirkvi som si všimol jednu podstatnú vec. Duchovní, ktorí sú zosobášení, a teda majú rodinu, robia pre cirkevný zbor oveľa viac, než slobodní. Vôbec tým nechcem povedať, že neexistujú aj výnimky.
Prečo si to myslíte?
Nemyslím si to, vidím to. Je to dané tým, že ak niekto cíti silnú oporu v rodine, je prirodzene aktívnejší. Ak manžel pomáha farárke alebo manželka farárovi, stíhajú toho viac. Napríklad moja manželka nie je farárka, ale pomáha mi pri prepisovaní kázní, je oveľa rýchlejšia pri práci s počítačom, v mnohých veciach mi dokáže poradiť, pochopiť ma, inšpirovať.
Ďalšou výhodou je dieťa – tým, že človek vidí, ako sa správa, ako rastie, dokáže skôr pochopiť aj iné, cudzie deti. Život má mnoho farieb, prečo sa o ne ochudobňovať, ak nám v skutočnosti pomáhajú? Osobne si myslím, že u toho, kto pri sebe nemá blízku dušu, je väčšia šanca, že sa mu baterky vybijú skôr.
Blízky človek nemusí byť len partner.
Nadriadený, podriadený, kamarát, kolega a podobne vám nikdy nedokážu úplne nahradiť priateľstvo, ktoré vzniká z lásky. To je úplne iný level.
Vzhľad partnerky je dôležitý
Odľahčime to. Ako farár balí ženu?
Svoju budúcu som si vyhliadol priamo v kostole. (smiech)
Medzi veriacimi? Vy za oltárom a ona v lavici?
Áno. Farár si predsa počas kázní všíma všetkých naokolo.
Dievčatá nevynímajúc.
No, do kostola chodia pekné ženy. Na mnohé záležitosti v chráme sa dá pozerať vážne, na iné s humorom, a na niektoré sa snáď môžem pozrieť aj ako chlap. Že som farár, vo mne nemôže úplne zaprieť muža. S takýmito vlastnosťami nás predsa stvoril priamo Boh.
Akú ženu ste chceli?
Bazíroval som na tom, aby bola skutočná veriaca evanjelička, nie papierová kresťanka.
To boli základné kritériá? Čo charakter či vzhľad?
Klamal by som, ak by som tvrdil, že vzhľad bol na poslednom mieste. Už profesor v Lipsku nám kedysi vravel, že či si to priznáme alebo nie, prvým momentom, od ktorého sa odvíja, či sú si ľudia sympatickí, je chvíľa, keď sa uvidia. Vzhľad je teda dôležitý. Až keď si takto sadnú, začnú spolu komunikovať a spoznávať svoje charaktery. Ak vám je niekto odpudivý na prvý pohľad, ťažko sa s ním začnete zbližovať a ešte ťažšie sa doňho zaľúbite.
Že sa vám páči, ste tej dáme museli nejako naznačiť.
Aj som naznačil. Mali sme tu mať hostí zo zahraničia, a ona vie cudzie jazyky. Nahovoril som ju teda, aby mi s tou akciou pomohla.
Diplomatický beťár.
Asi tak. Ale súhlasila.
A láska bola na svete?
Ešte nie. Začal som s ňou však chodiť na volejbal, hoci som ho nikdy predtým nehrával.
Zaujímavé, k čomu muža motivuje žena, o ktorú má záujem.
Ničím som si však nebol istý. Nebol som však hanblivý, navyše som sa v jednej knihe dočítal, že bojazlivé srdce muža si nikdy nezíska srdce peknej dámy. Bolo rozhodnuté – povedal som si, že som chlap, a keď ľudia vychádzali z kostola a podávali sme si ruky, otvorene som jej povedal, že by som bol rád, keby sa šla so mnou bicyklovať. A podaroval som jej hrnček, na ktorom bolo napísané, že kto nemá v hlave, ten má v nohách. (smiech) Bolo mi úplne jedno, kto stál predo mnou, za mnou či vedľa mňa. Bol som rozhodnutý získať si jej srdce.
A bola ruka v rukáve.
Nie. Ostala prekvapená, ale šla, a krátko na to som ju pozval do kina. Moment, keď sme vystúpili z auta, to bolo tretieho júna, vnímam ako chvíľu, odkedy spolu chodíme. Vtedy som ju už aj pobozkal. Neskôr som začal chodievať do jej rodiny, v decembri som kúpil prstene, boli zásnuby, o rok v júli už svadba. Sobášil nás manžel pani farárky, ktorá ma kedysi pokrstila.
Keď ste ju balili, nemala voči vám ako farárovi prehnaný rešpekt?
Asi mala, veď sme si v tom čase vykali, a ľudia často berú farárov ako autoritu, pred ktorou majú trému. Niežeby som ju ja nemal, ale nemohol som to pred ňou priznať. Raz sme šli v aute. Ona šoférovala a potom zastavila, aby cez cestu mohli prejsť chodci. Šli pomaly, a tak si len tak pre seba povedala - „veď už choďte.“ Vtedy som vyskočil z auta a šiel vybavovať nejaké veci, lebo som si myslel, že to hovorí mne. Odvtedy to komentuje slovami, že ešte sme ani neboli spolu a už som ju poslúchal na slovo. (smiech)
Pre niektoré nešťastia nemajú vysvetlenie ani kňazi
Veriaci aj duchovní zvyknú zlo na svete vysvetľovať tým, že zaň nemôže Boh, ale človek, ktorý disponuje slobodnou vôľou. Takéto vysvetlenie však neobstojí. Ako môže človek za to, že sa mu narodí dieťa a v útlom veku ho zabije rakovina? Že niekto celý život nevidí, nepočuje, že má svalovú dystrofiu? Prečo by dobrý Boh dopúšťal utrpenie nevinných?
Jestvujú rôzne vysvetlenia, ale veľmi ťažko sa prijímajú, navyše sú nedostatočné. Písmo tvrdí, že Boh nás za naše hriechy trestá na deťoch až do tretieho či štvrtého kolena. Mnohí často netušia, aký bol ich starý či prastarý otec zlý človek, akú nenávistnú mal povahu, koľkým ublížil.
Ak by to tak bolo, poprela by sa téza, že Boh je dobrotivý a netrestá. Prečo by mal likvidovať tých, čo za zlo nemôžu? Ako trebárs vy zodpovedáte za chyby svojich predkov? Nijako. Ako vôbec môže existovať čosi také, že dedo bol vrah a za to jeho niekoľkomesačný pravnuk zomrie na rakovinu?
Čo pre nás môže vyzerať ako trest, môže byť v skutočnosti záchrana. Čo ak Boh takýmto spôsobom to dieťa zachránil? Nevidíme do toho. Povedzme, že starý otec bol bezbožník a napáchal veľa zla. Je veľmi pravdepodobné, že aj jeho syn nastúpi presne tú istú cestu. A potom zase jeho syn. Takýmto ľuďom môžete vziať akýkoľvek majetok, posadiť ich do väzenia, nezmenia sa, nič s nimi nepohne. Ale ak im vezmete dieťa, ak siahnete na zdravie ich vnuka či vnučky, obvykle sa charakterovo zlomia.
Zdráham sa prijať predstavu krutého Boha, ktorý za zlo starého otca potrestá malého vnuka. Ak mu nadelí neliečiteľnú chorobu, nadelí mu aj veľké bolesti, utrpenie, neskôr smrť. Prečo si Boh nevyrovnáva účty s vinníkom? Ak je naozaj všemocný, nemôže s tým mať problém.
Nevnímam ho ako krutého Boha, lebo keď nám vezme dieťa, som si istý, že je v nebi. Nebeský raj je lepší, ako keby z neho mal vyrásť zlý človek ako starý či prastarý otec.
Lenže vôbec neplatí, že ak má niekto starého otca lumpa, musí ním byť aj jeho syn či vnuk.
Súhlasím a priznávam, že pre takéto prípady vysvetlenie jednoducho nie je. Žiadne. Môžeme o tom hovoriť donekonečna, neprídeme na to. Ani ako farár nedokážem trpiacej pani vysvetliť, prečo jej zomrie manžel, potom mama a krátko na to aj syn. Je pritom skvelá, pomáha ľuďom, chodí do kostola, je úprimne veriaca, napriek tomu sa to na ňu zosype. Neviem, prečo na ňu Boh zoslal taký kríž. To zostáva tajomstvom, kým Boha neuvidíme v nebi tvárou v tvár.
Prečo?
Žiaľ, neviem. Nie na všetky odpovede máme racionálne vysvetlenia.
Čo ak Boh nejestvuje, a ak aj áno, jednoducho nie je dobrý? Čo ak také vysvetlenie nechceme prijať len pre náš strach? Katolíci si napríklad pripomínajú Sedembolestnú Pannu Máriu. Vravia, že viac bolesti, než prežila ona, sa už na človeka naložiť nedá. Naozaj však tie bolesti boli výnimočnejšie, než utrpenie tých, ktorým všetkých blízkych splynovali v koncentráku? Koľko žien prežilo smrť syna ako Mária? Koľkí stratili aj štyri deti naraz, či dokonca úplne všetkých blízkych?
Vnímam to tak, že život veriaceho človeka s Bohom nie je len o tom, že je nám vždy dobre. Nemáme vysvetlenie na všetko. Verím však, že všetci slušní, veriaci ľudia sú po smrti v nebi, čo mi dodáva nádej v tom, že to s tým zlom má nejaké dôvody, hoci zatiaľ sú nám utajené.
Prečo tak trpel Boží služobník Jób? Srdcom aj mysľou bol oddaný Bohu. Zrazu prišiel Satan a vysmial sa Bohu, že bodaj by ho Jób nemal rád, keď mu dal desať detí, zdravie a obrovský majetok. Smial sa mu, že Jób má Boha rád len zo zištných dôvodov, že je to niečo za niečo. Boh vtedy povedal, že teda Jóba otestuje a zistí, či je jeho láska úprimná. Dal ho Satanovi k dispozícii s tým, že môže siahnuť na všetko v jeho živote.
Jóba opustila žena, prišiel o všetky deti aj majetok, skončil ako žobrák, až začal preklínať deň svojho narodenia. Hľadal v sebe odpovede, nakoniec začal obviňovať aj Boha. Ten sa mu vtedy prihovoril a Jób nakoniec uznal, že človek sa s tým jednoducho musí zmieriť a prijať to, lebo aj tak nevie, čo je pre človeka najlepšie, že nepozná všetky odpovede. Keď to vnútorne prijal, Boh mu vrátil všetko, o čo ho Satan pripravil. Boh tým vlastne Diablovi dokázal, že existujú aj ľudia, ktorí bezhranične dôverujú Bohu bez ohľadu na to, či sa majú dobre alebo zle.
Kde dominujú protestanti, žije sa lepšie
Konzervatívci radi hovoria, že krajiny, v ktorých prevažujú kresťania, napredovali rýchlejšie, kresťanským základom zdôvodňujú aj pokrok Európy. Čo si o tom myslíte?
Už som to neraz povedal aj ja – krajiny, v ktorých prevažovali kresťania, sú oveľa ďalej po stránke ekonomickej, medicínskej, vo vede, prakticky vo všetkom. Dokonca by som šiel ešte ďalej. Všimnime si, čo spôsobila reformácia, a ako sú na tom krajiny, kde dominujú protestanti. Najslušnejší, najkultivovanejší a hospodársky najvyspelejší život je tam, kde je veľa protestantov – v USA, Anglicku, Nemecku, v Škandinávii, v Kanade, v Austrálii. Naša viera šla vždy ruka v ruke s napredovaním spoločnosti. Pravé kresťanstvo je pre svet požehnaním.
To je otázne. Pozrite sa, kde sa USA aj Európa nachádzajú dnes. Nielen v hospodárskej, ale aj morálnej kríze.
Lebo zašli tak ďaleko, že si prestali uvedomovať tradíciu a základy, na ktorých sa to celé vystavalo. Kým sa dodržiavajú biblické zásady, spoločnosť rastie. Kto na to rezignuje, padne. Niekto stratí zo zreteľa Boha a potom sa čuduje, kam sa to dostal, či ako nízko padol.
Vyjadreniami typu „lepšie sa žije tam, kde je veľa protestantov,“ katolíkov nepotešíte. Oni totiž tvrdia to isté, ale o sebe.
Nechcem ich popudzovať, ale dielo reformácie podľa mňa naozaj naštartovalo nielen mravnosť, ale aj ekonomiku.
Vatikán si vymyslel biznisplán
Za reformáciou stál Martin Luther, ktorý žil na prelome 15. a 16. storočia. Aká to bola doba?
Mnohí ju označujú za stredovek a dobu temna. Je to však diskutabilné, lebo niektorí považujú za nástup novoveku už objavenie Ameriky v roku 1492. Vtedajšia spoločnosť však bola primárne trápená tromi vecami, s ktorými si už dnes hlavu, našťastie, lámať nemusíme – Turci, vojny a mor, ktorého sa ľudia báli snáď viac ako Diabla.
Lenže za vojnami stáli aj cirkvi a náboženstvá. Často za nimi stoja dodnes.
Určite by som netvrdil, že kresťania nemajú nič spoločné so zlom, hoci ja by som ich nazval skôr pseudokresťanmi. Evanjelická cirkev, ostatné protestantské cirkvi, ale najmä rímskokatolícka, si musia priznať, že mali prsty aj v mnohých zlých veciach. Že im nešlo vždy o zvestovanie Božieho slova, ale skôr o mocenské ciele. Praví kresťania však zlo nepáchajú.
Nie je alibizmom, že ak niekto v cirkvi fatálne zlyhá, tá to odbaví slovami, že nejde o kresťana, ale pseudokresťana? Navyše cirkvi zlyhávali aj systémovo, to nebolo vždy len o jednotlivcoch.
Jednotlivec zlyhať môže, problém je, ak zlyhá taký, čo má vysoké postavenie. Je na ostatných, aby ho potom napomenuli a vrátili na správnu cestu. Ak to neurobia, potom naozaj ide o systémové zlyhanie. Cirkev nie vždy konala správne, ale v každom období nájdete aj ľudí, ktorí stáli na správnej strane, teda na tej, ktorú si želal Boh.
Vráťme sa k Lutherovi, ktorý začínal ako katolík.
Inú možnosť v Nemecku vtedy ani nemal. Ako mladý človek hľadal zmysel života, a tak vstúpil do kláštora medzi augustiniánov. Vravel si, že kde už len môže získať poznanie o Bohu a živote, ak nie priamo v cirkvi? Mal však problém – cirkev učila, že človek príde do neba prostredníctvom dobrých skutkov. Akokoľvek sa však snažil, vedel, že hriech je silnejší, a aj keby sa snažil konať len dobro, nie vždy sa mu to podarí. Potom ale objavil Novú zmluvu, kde sa písalo, že spasení sme milosťou, a že aj viera v Boha je vlastne Božím darom. Vtedy sa v ňom niečo zlomilo.
A prišla aféra s odpustkami.
Tá len naštartovala to, čo v ňom vrelo už dlhšie. Odpustky považoval za nesprávnu vec, jednoducho odmietal pripustiť, že niekto sa môže dostať do neba tým, že si za to zaplatí. Pápež potreboval dostavať chrám vo Vatikáne, tak si cirkev vymyslela biznisplán. Od koho sa získavajú peniaze ľahšie, ak nie od veriacich? Zjednodušene povedané, kto zaplatil, dostal tlačivo, v ktorom bolo napísané, že sú mu odpustené všetky hriechy. A keď zaplatil aj za svojich mŕtvych rodičov, malo byť odpustené aj im, čo malo zabezpečiť, že duša z očistca nepôjde do pekla, ale do neba. V skutočnosti šlo o obyčajný biznis a chamtivosť cirkvi.
Luther to napadol a spísal svoje tézy. Nielen proti odpustkom, ale aj ďalším veciam. Pápež ho preklial, vyšetrovali ho, snažili sa ho odstaviť. Našťastie ho neumlčali a pravda zvíťazila. Luther mal už po krk kázní, v ktorých sa ustavične hrozilo trestom, peklom a večným zatratením. To rázne odmietal. Veď Boh je predsa láska. V prvom rade chce človeka zachrániť, nie ho zničiť. Luther túžil veriacim ľuďom predstaviť pravý obraz Boha – Boha lásky a milosrdenstva.
Že sa Luther vzoprel, by nič neznamenalo, ak by za ním nestáli ľudia. Kde sa vzali?
Stálo za ním niekoľko nemeckých šľachticov, ktorí už tiež mali plné zuby rozličných výmyslov z Ríma. Rovnako ovplyvnil aj svojich študentov, keďže bol učiteľom. Poznali jeho názory, verili mu. Hovoril, že Boh je milosť a láska, nie ten, kto vám spásu predá za peniaze, ktoré slepo odovzdáte cirkvi. Luther viedol ľudí k tomu, aby rozmýšľali. Zrazu videli, že niektoré veci sú inak, než im kňazi tvrdia. V podstate im odkryl skutočného Boha, takže za ním šli davy, kňazov nevynímajúc. Pápežovi dali jasný signál, čo si o všetkom myslia.
Ako vlastne funguje svetová hierarchia u evanjelikov?
Najvyšším predstaviteľom na Slovensku je generálny biskup, pričom ten je rovnocenný so všetkými svojimi kolegami v iných krajinách sveta. Žiadny pápež, žiadny človek na čele cirkvi.
Zarábam 350 eur, nesťažujem sa
Ľudia majú často predstavu, že evanjelici sa od rímskokatolíkov líšia len v tom, že majú dobrovoľný celibát, prípadne že farárkami môžu byť aj ženy. Rozdielov je však viac.
Líšime sa vo viacerých veciach. Máme napríklad rozdielny postoj k nanebovzatiu Panny Márie. Nemôžeme s ním súhlasiť, lebo v Písme o tom nie je žiadna zmienka. Nepoznáme tiež dogmu o neomylnosti človeka v otázkach viery a mravov. Nikdy totiž o sebe nemôžeme povedať, že sme stopercentní, že sa nemôžeme mýliť. Prostredníkom medzi nami a Bohom nie je pápež, ale samotný Ježiš Kristus. Nemodlíme sa k žiadnemu svätému ani k patrónom, lebo Písmo hovorí jasne – nemáme sa modliť k ľuďom, anjelom, ale jedine k Bohu a jeho synovi. Evanjelici sa preto nemodlia ani známu modlitbu „anjeličku môj strážničku, opatruj moju dušičku.“
Údajne je rozdiel aj medzi vaším a rímskokatolíckym otčenášom.
Ale iba malý. My máme Matúšovské podanie, keď modlitbu končíme slovami „lebo tvoje kráľovstvo i moc i sláva naveky, amen,“ kým katolíci končia Lukášovským podaním „ale zbav nás zlého, amen.“
Koľko zarábate?
Ako konsenior mám príplatok necelých 40 eur, v čistom to po 12 rokoch praxe pre farára vychádza na 350 eur. Nesťažujem sa.
Literatúru dostávate, alebo si ju kupujete za vlastné?
Kupujem si ju z vlastných zdrojov, mal som aj rok, keď má stála 20-tisíc korún. Pravdou je, že veľkým plusom pre každého farára je, že veriaci v jeho zbore mu vytvárajú dôstojné podmienky pre život. Z ich príspevkov sa platí napríklad inkaso.
Súkromný mobil nie?
U nás nie. To by sa dalo, ak by to odsúhlasil cirkevný zbor. Nemávam však veľké účty, zväčša sa to pohybuje od 10 do 13 eur.
Často plačem
Na dvore vám stojí audina. Dedinčanov to nedráždi?
Nie je nová, ale ročník 1998. Kúpili som ju za vlastné, v prvom rade však slúži cirkvi. Treba ale priznať, že keď slúžim v iných obciach, tamojší veriaci prispejú na benzín.
Koľko stála?
Mám sestru v Nemecku, a tá má známeho, ktorý nám ju predal za 4800 eur. Vtedy mala už deväť rokov, ale po motorickej stránke bola vo výbornom stave. Napriek peniazom, ktoré sme vrazili do opráv, nás to stále vyšlo menej, než keby sme kúpili nové auto. Staráme sa oň, lebo nám ešte musí nejaký čas vydržať. Audi teda máme preto, lebo nemáme na novú Fabiu. (smiech)
Zakázali by ste nedeľný predaj zákonom?
Nie, lebo by sme tým zväzovali aj ľudí, ktorí nemajú vieru v Ježiša Krista. Nedeľa sa má svätiť, ja sám som v kázniach upozorňoval na to, že nemá slúžiť na nákupy, ale nie všetci sú predsa veriaci. Na druhej strane sa mnohé ženy a muži v nedeľu nedostanú do kostola, lebo musia stáť za pultom. Ak by protestovali, šéf im v obchode povie, že si majú hľadať inú prácu. To je problém, na ktorý sa zabúda, hoci téme dáva iný náboj.
Plačete niekedy?
Dosť často, mám takú povahu. Keď píšem kázeň, modlitbu alebo báseň, venovanú niekomu, kto zomrel, príde mi to ľúto. Keď je pamiatka zosnulých, v kostole pred sebou vidím ľudí, o ktorých viem, kedy presne a za akých okolností prišli o blízkych. Vtedy z človeka slová vychádzajú len ťažko, má totiž zovreté hrdlo. Ťažko vám je napríklad pri pohreboch, keď odprevádzate ľudí z tohto sveta, či keď navštívite ťažko chorého. Musíte mu byť oporou, potešiť ho, pohladiť, dodať mu útechu, hoci sám trpíte. Plakal som, aj keď sa mi narodila dcéra, to však od radosti. Dokonca som bol taký šťastný, že keď som šiel autom z pôrodnice, zatrúbil som v každej dedine, v ktorej pôsobím.
Rozhovor bol autorizovaný, Ivan Mucha v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: redakcia
Beata
Balogová
